Sinologička Čarnogurská: Čínski filozofi sú podnetnejší než koncept nebeského supermanažéra

Svoju lásku k dielu dávnych čínskych majstrov si doslova vydupala. V katolíckej rodine aj v komunistickom režime.

Až do pádu socializmu nemohla sinologička, filozofka a prekladateľka MARINA ČARNOGURSKÁ pôsobiť vo svojich odboroch, napriek tomu sa venovala čínskym filozofickým i literárnym dielam. V jej preklade vyšli na Slovensku zásadné diela vrátane Tao Te ťingu od prvého čínskeho mysliteľa Lao c’a.

„Čínski filozofi si uvedomili, že podstatou všetkého je absolútny pohyb, a to pohyb nekonečne protikladný, ktorý nemá začiatok ani koniec a ktorý nestvoril žiadny nadprirodzený Boh. Číra energia je nekonečná. To všetko je omnoho podnetnejšie než koncept nebeského supermanažéra, ktorý nám vnútil desať prikázaní,“ hovorí.

Aktuálne vyšiel jej preklad tohto diela z doteraz nesprístupnenej čínskej kópie kánonu, ktorý už vyše dvoch tisícročí formuje čínske myslenie i kultúru. V rozhovore vysvetľuje aj to, ako chápať dnešnú čínsku spoločnosť a jej dušu.

Článok pokračuje pod video reklamou

Článok pokračuje pod video reklamou

Čo pohne mladú ženu z katolíckeho prostredia v karpatskej kotline, navyše v stalinských 50. rokoch minulého storočia, že sa začne zaoberať kultúrou starej Číny a vydrží jej to na celý život?

Ako osemročné dievčatko som žila na Červenom Kameni, kde sa môj otec Pavol Čarnogurský, bývalý poslanec slovenského snemu počas vojny, stal po vojne správcom hradu.

Otca neskôr zatkla Štátna bezpečnosť a my s mamou sme sa presťahovali do Malej Frankovej v Zamagurí, odkiaľ otec pochádzal, no tá skúsenosť zo starého hradu ma poznamenala.

Na Červenom Kameni bola aj veľká zbierka čínskeho porcelánu, ktorá je dodnes v expozícii múzea. Očarila ma a už vtedy som si vlastne uvedomila, že svet nie je len Európa a že je aj iný než len ten, v ktorom vyrastám.

Neskôr prišiel aj objav dovtedy neznámych myšlienok?

Z kádrových dôvodov som mala problém dostať sa na vysokú školu, neprijali ma ani na bengálčinu do Prahy, napokon som po večeroch začala kurz čínštiny, popri tom som pracovala ako zdravotná sestra na bratislavskej poliklinike.

O čínštine som si pôvodne myslela, že to množstvo znakov sa nedá naučiť, ale štúdium mi išlo dobre a neskôr po uvoľnení v 60. rokoch som vyštudovala čínštinu a filozofiu na Karlovej univerzite v Prahe. Ukázalo mi to úplne nové svety.

V akom zmysle?

Pochádzala som zo silne veriaceho prostredia, doma pred každým jedlom nám otec čítal z Biblie. Postupne som to začínala konfrontovať s realitou a mala som pochybnosti.

Rodičov som obdivovala, ale nadobúdala som pocit, že v náboženstve ide o nesprávnu interpretáciu, že hneď keď ľudia vyšli z kostola, zrazu boli iní a žili v rozpore s tým, čo manifestovali.

Prestala som chodiť do kostola, cítila som veľkú krízu aj vzburu, začala som hľadať iný etický systém než katolícky. Chápala som však, že človek nemôže žiť bez istých etických noriem.

Potrebovala som nájsť lepšie metafyzické vysvetlenie života a bytia, než poskytovalo európske kresťanstvo. Začala som skúmať konfuciánsku filozofiu a spoznávať, čo si všimli Číňania a čo sme si nevšimli my.

Čo to bolo?

Celý článek zde |