Vůjtek: Šatan spravil po Soči veľké gesto. Neviem, či by som to dokázal

Zatiaľ traja tréneri priviedli slovenskú hokejovú reprezentáciu k medaile na majstrovstvách sveta. Jeden z nich žije neďaleko Ostravy, v osade s exotickým názvom Mexiko. Bráničku otvára v tričku s logom Hockey Slovakia. Všade počuť štebot vtákov, na záhrade je čerstvo pokosená tráva. „Mne bolo tých Pardubíc trochu ľúto,“ hovorí pani Magdaléna. „Mne nie. S takým mančaftom mali vyhrať sériu 4:1,“ odvetí jej manžel. Debata s Vladimírom Vůjtkom (76) sa môže začať.

V čom tkvie podľa vás sila Třinca, ktorý piaty raz po sebe vyhral český hokejový titul?

Třinec je psychicky veľmi silný. Jadro kádra sa nemení. Tí hráči už veľa dokázali, neprepadajú panike. Hrajú stále rovnaký hokej, trpezlivo čakajú na svoju šancu a tá zatiaľ vždy prišla. Zápasy v semifinále a finále boli veľmi vyrovnané. Proti Sparte a Pardubiciam sa to mohlo otočiť na jednu či na druhú stranu, ale práve psychická odolnosť rozhodla.

Prekvapilo vás, že Třinec opäť vyhral ligu?

Pred play off by som si na Třinec aj stavil, hoci si myslím, že najlepšie tímy boli Pardubice a Sparta. Keď sa však zranili Jeřábek, Marinčin i Růžička, tak som si vravel, že to neutiahnu. Najmä bez tých dvoch kľúčových obrancov. Ale zvládli to.

Výraznou mierou k tomu prispel brankár, ktorý chytal v play off úžasným štýlom. Pardubice skúšali na neho všetko. Snažili sa ho rozhodiť, v prvých zápasoch aj dosť nefér, ale nevyviedli ho z rovnováhy a nevedeli, čo na neho vymyslieť.

Prečo sa to tu volá Mexiko?

To nevie nikto. Narodil som sa tu a vyrastal, mal by som to vedieť, ale netuším. Ani otec to nevedel. Brat napísal o Mexiku historickú knižku, ale ani pri jej tvorbe sa to od historikov nedozvedel. Zaujímavé je, že osada je rozdelená medzi dve obce. My patríme pod Klimkovice a druhá časť pod Vřesinu.

Ako ďaleko to máte do Ostravy? V mladosti ste sa asi celkom nachodili.

Zajímavost :  Boj o život napokon prehral. Zomrel legendárny spevák Dušan Grúň

Do Vřesiny je to dva a pol kilometra. Rezkým krokom som to dal na električku s hokejovým batohom na ramenách – lebo spočiatku sme ešte nemali šatne – za pol hodinku. Večer pri návrate som mal občas problém. Ak som nestihol poslednú električku, chodil som pešo až z Poruby, to bolo o tri kilometre viac.

Nebáli ste sa?

Niekedy som nevidel ani na krok, kráčal som už podľa inštinktu. Nebolo to príjemné, tma, polnoc, ja sám v lese. Hoci v tých časoch bolo bezpečnejšie ako teraz, to je pravda. Netvrdím, že som mal strach, ale keď za mnou spadol sneh zo stromu, dal som sa na útek. (smiech)

Vladimír Vůjtek si užíva dôchodok v osade Mexiko neďaleko Ostravy.

Vladimír Vůjtek si užíva dôchodok v osade Mexiko neďaleko Ostravy. (Autor: SPORTNET – BORIS VANYA)

V detstve a mladosti ste vraj boli celkom nervák. Čo vás zmenilo?

V roku 1958 kúpil otec prvý televízor. Najlepšie hokejové mužstvo v Československu bolo vtedy Brno. Rád som sa naň v televízii díval a potom sa začal hrať na Frantu Vaňka.

To bol taký pokojný hráč, moc nekorčuľoval a keď som ho sledoval, chcel som sa na neho podobať. Bol rozvážny, nerozčuľoval sa a ja som si to zobral k srdcu. Aj vo futbale ma inšpirovali hráči, ktorí toho veľa nenabehali, Kvašňák, Borovička…

Volá susedka, pýta sa či jej Vůjtekovci požičajú olej do píly…

Na akej úrovni ste hrali futbal?

Od žiakov som hral tu, v Klimkoviciach a v sedemnástich som už nastupoval za mužov. Poviem vám perličku. Keď som v devätnástich odišiel do Trenčína na vojenčinu, Jednota Trenčín vtedy viedla po jesennej časti futbalovú ligu.

Vojaci z Trenčína nastúpili na prípravný zápas proti béčku Jednoty. V polčase prehrávali 1:2, tak ma poslali na ihrisko a ja som strelil štyri góly. Po zápase prišiel za mnou tréner, či nechcem hrať za Jednotu, ale ja som odmietol.

Zajímavost :  Virtuální sídla: Zbytečná démonizace, nebo líheň zadlužených firem?

Dokedy ste popri hokejovej kariére ťahali aj futbalovú?

Veľmi dlho. Po hokejovej sezóne som bežne nastupoval na futbalové zápasy, ale postupne ich bolo čoraz menej, lebo nám to v hokejovom klube zakazovali, aby sme sa nezranili. Takže som občas hral za Klimkovice na čierno, na cudzie meno.

Keď som dal gól, zapísali do listiny strelcov niekoho iného. Aj počas vojny som dochádzal do Klimkovíc na sobotňajšie majstrovské zápasy. Dostal som opušťák, v piatok večer som vyrazil domov a po zápase som sa vrátil do kasární. Futbal som hral až do tridsaťpäťky.

Premostím o niekoľko desaťročí ďalej. V roku 2011 ste sa stali trénerom slovenskej hokejovej reprezentácie. Dlho ste zvažovali, či túto ponuku prijmete?

Má to svoju históriu. V roku 2011 som ešte trénoval v Lokomotive Jaroslavľ. V ruskej superlige sme skončili tretí, čo v klube vnímali ako neúspech. Chceli hrať finále. Ja som mal zdravotné problémy, tep v pokoji 125. Vedel som, že ma čaká operácia srdca, tak sme sa s klubom dohodli, že sa naše cesty rozídu.

Doma som šiel za známym kardiológom, ktorý ma hneď poslal do Třinca na operáciu. Šesť týždňov po nej sa ozvali s ponukou manažér slovenskej reprezentácie Otto Sýkora a šéf hokejového zväzu Igor Nemeček. Cítil som sa dobre. Stretli sme sa v Brne a hneď sme sa dohodli. Nechcel som už trénovať klub. Reprezentácia sú predsa len tri turnaje počas sezóny, príprava na šampionát a majstrovstvá sveta.

Dokument RTVS o MS 2012

Vedeli ste do čoho idete? Na MS 2011 v domácom prostredí reprezentácia neuspela a silná generácia slovenského hokeja sa postupne lúčila.

Slovenská reprezentácia na šampionáte dlho nehrala štvrťfinále a ja som bol presvedčený, že s tým kádrom na to má. Cieľ bol dostať sa do najlepšej osmičky, tam chcel slovenský hokej byť.

Zajímavost :  Teplárny v Česku dodaly v končící sezoně méně tepla, důvodem bylo počasí

Napokon to hneď prvý rok vypálilo oveľa lepšie…

Ak chcete v hokeji niečo veľké dosiahnuť, musíte mať aj šťastie. V roku 2012 sme ho mali, o rok neskôr nám chýbalo. Vtedy sme vo štvrťfinále prehrávali v Helsinkách s Fínmi 0:3, ale v tretej tretine sme vyrovnali na 3:3 a mali sme domácich na lopate. V 51. minúte sme však dostali gól na 3:4, hádam z prvej strely Fínov v tej tretine.

Myslím, že sme boli vtedy bližšie k víťazstvu než o rok skôr proti Kanade. Ale proti Kanaďanom sme mali viac šťastia. V semifinále proti Česku to už nebolo o šťastí. Tam sme hrali dobre, v tíme vládla úžasná pohoda. Verili sme si a boli sme lepší.

Takzvaný komplex z Čechov už bol minulosť?

Česi nás vtedy trošku podcenili. Pricestovali na semifinále zo Štokholmu dosť sebavedomí. Boli radi, že sme im odpratali z cesty Kanadu. Pôsobili tak, že to prišli proti nám len odohrať a boli si istí, že s prehľadom postúpia. Myslím, že to Česi nezvládli v hlavách.

Pritom v minulosti to bývalo skôr naopak.

Celý článek zde | Podnikání za 500 Kč ? – ANO