O nádeji (píše Fedor Gál)

Autor je sociológ

O nádeji som začal, tak sa mi zdá, vážne premýšľať v takzvane zrelom veku, niekedy okolo šesťdesiatky alebo po nej. To už som sa neistou chôdzou potácal v cieľovej rovinke svojho životného cyklu.

Naozaj sa nepamätám, že by ma tieto otázky trápili predtým. To som bol na trase, akcia striedala akciu, jedna životná peripetia druhú a podstatné bolo otvárať stále nové a nové témy, projekty, skákať po hlave do neznámych vôd spoločenského a privátneho diania, prípadne proti múru.

Jasne, už vtedy som hľadal inšpiráciu, vzory… a bol som knihomoľ. Lenže „paradigmy“, ktoré ma duchovne formovali, sa situačne menili z jedného obdobia životného cyklu k druhému.

Že práve tesne pred cieľovou rovinkou a v nej som zarezonoval s rozprávaním ľudí ako Carl Gustav Jung, Jonathan Sacks, Viktor Emanuel Frankl, Ladislav Kováč a podobní, nie je náhoda. Poskytovali nielen poznanie, ale aj útechu a nádej šitú na mieru. Väčšinou stačilo slovko, vetička.

Opakujem však: existenciálne témy prichádzali až „potom“, čiže až po akcii, udalosti, ktoré sa svojou váhou vymykali z bežnej rutiny. Takou bol napríklad november 1989 a roky nasledujúce, ktoré hlboko zasiahli aj môj privátny svet.

Jednoducho, každá reflexia prichádza naozaj až „potom“. Je však formovaná aj tým, čo bolo predtým. Hovorí sa tomu aj aktívne sociálne učenie. Genetické a memetické predispozície nechám teraz bokom. Kľúčová je otázka navigácie.

Zdá sa mi, že kompas, o ktorom hovorím, si zaslúži prívlastok morálny. A zdá sa mi tiež, že jeho podstata spadá do kategórie tajomna. Necítim potrebu prekročiť jeho prah. Naopak, kedykoľvek sa snažím o jeho verbálne uchopenie, následne pochybujem sám o sebe a podozrievam sa z ukecanosti.

Zhrniem to: hovorí takmer osemdesiatročný sekulárny intelektuál liberálnych hodnôt. Každé ráno mi hlavou behá včerajšok, dnešok a zajtrajšok. Reflexie, aktuálne akcie a krátkodobé plány.

V tejto etape životného cyklu ide primárne o završovanie v limitovanom horizonte. Ešte toto, ešte tamto. Keď hovorím o limitovanom horizonte, myslím aj zmysel toho, čo robím.

Zmysel je vec subjektívneho nastavenia. Ja som napríklad dlho veril v zmysel dialógu. Narážal som pritom na limity dialógu, limity komunikácie a limity implementácie.

A nádej? Rodí sa každé ráno pri tvorbe portfólia úloh, ktoré som si vytýčil. Má situačný charakter. Osobná „spiritualita“: nelipnúť na svojej pravde a morálny kompas.

Morálny kompas je čosi, čo presahuje „tu a teraz“. Myslím tým zlaté pravidlo „… nerob inému…“ a tak ďalej. Hodinou pravdy sú krízové situácie ako teraz Blízky východ, Ukrajina, ale aj Slovensko.

Text vznikol pri príprave na diskusiu v parte, ktorá organizuje tematické večery pod názvom Jiřinae, čo je odkaz na osobnosť Jiřiny Šiklovej. Táto sa uskutočnila v pražskej krčme Citadela 11. 12. 2024.