Bývalý podpredseda parlamentu našiel útočisko na horskej chate. Hrnčiar jazdí aj ratrakom

MALÁ FATRA. V roku 1996 sa stal Andrej Hrnčiar (51) členom súboru martinského divadla a o šesť rokov neskôr jeho riaditeľom. V tomto období založil so svojim tímom festival Dotyky a spojenia. Potom dvanásť rokov (2006 – 2018) šéfoval martinskej radnici. Po prestupe do veľkej politiky bol podpredsedom parlamentu a poslancom NR SR za strany Most–Híd a Sieť.

V roku 2018 kúpil Chatu pod Chlebom a o tri roky neskôr sa pustil do jej rekonštrukcie, pre ktorú politici organizovali tlačové konferencie. Práve v priestoroch chaty vo výške 1 423 metrov nad morom nám poskytol rozhovor, v ktorom boli hlavnou témou hory, pričom občas sa do debaty priplietla i politika.

Kedy ste sa začali pohrávať s myšlienkou, že na Chate pod Chlebom budete raz chatárom?

V roku 2000, keď mala dcéra tri roky a boli sme tu celá rodina. V tom čase sme boli častými návštevníkmi chaty. Povedal som manželke, že tu raz skončíme a ona tu so mnou bude robiť.

Čo na to povedala?

Rýchlo na to zabudni (smiech). Približne po štvrťstoročí je tu so mnou. Po 24 rokoch odišla zo školstva, máme spoločnú firmu, podnikáme a sen, ktorý som mal, sa premenil na realitu. Chate sa darí, ľudia sa sem radi vracajú a náš projekt je úspešný.

Začiatky však boli pomere turbulentné, predovšetkým, keď sa začalo hovoriť o rekonštrukcii chaty. Bolo by okolo renovácie menej vzruchu, ak by chata patrila verejne neznámej osobe?

Celý cirkus okolo bol politický marketing. Robili sa tlačovky o tom, že pod Chlebom ide vzniknúť luxusný rezort, do ktorého sa budú papaláši vyvážať na limuzínach. Domáci, ktorí sem chodia, vedia, že ide o iracionálnu predstavu. O to viac ma teší, že bežní turisti, ale aj odborná verejnosť, ktorá nám zo začiatku nedôverovala, zistili, že ráz vysokohorskej chaty zostal zachovaný. Máme vychýrenú kuchyňu, pre ktorú sa k nám ľudia radi vracajú.

Prečítajte si tiež Prečítajte si tiež Staručká chata v Malej Fatre sa konečne dočkala potrebných investícií Čítajte 

Nepoužívame žiadne polotovary, suroviny nakupujeme u lokálnych výrobcov. Chata je ekologická. Päťdesiat rokov sa tu kúrilo čiernym uhlím, dnes využívame paletkové kúrenie, používame fotovoltaiku, ktorá počas slnečných dní zásobuje elektrikou celú chatu. Máme čističku. Každý deň zvážame dolu odpadky a už tri roky nemáme problém s medveďmi, pritom predtým sa okolo chaty potulovali. Pri rekonštrukcii bolo použité drevo z tejto lokality z tejto nadmorskej výšky, stavebné materiály sme tiež nakupovali u lokálnych predajcov.

Pravdou ale je, že s rekonštrukciou bola spojená i pokuta. Čo sa stalo?

Podľa stavebného zákona môžete rekonštruovať len to, čo je zapísané na liste vlastníctva. Keďže na liste vlastníctva je zapísaná pôvodná chata, ktorá vyhorela ešte v roku 1982 a nachádzala sa o kúsok nižšie ako súčasná, chceli sme pôvodne renovovať na jej pôdoryse. To nám však zamietli a dovolili nám prerábať len to, čo stálo, teda starú chatu, ktorá fungovala v posledných rokoch.

Pri kolaudácii nám však povedali, že prerobená chata stojí na mieste hospodárskej budovy, ktorá nebola zapísaná na liste vlastníctva, takže sme rekonštruovali niečo, čo neexistovalo. Dali nám teda pokutu. Bránili sme sa argumentom, že sme postupovali podľa toho, čo nám prikázali. Odpoveď úradov bola, že máme pravdu, a preto nám dajú len malú pokutu.

Mrzí vás, že sa nepodarilo na sto percent naplniť pôvodné plány?

Kritikom nášho zámeru vadilo, že chceme zvyšovať ubytovacie kapacity, čo bola zavádzajúca informácia. V starej chate bolo len v podkroví osemdesiat matracov a teraz sa u nás vyspí 25 ľudí. Podľa pôvodných plánov síce mala mať prerobená chata väčší pôdorys, no chceli sme tam urobiť viac dvojlôžkových izieb a zlepšiť komfort ubytovania. Tieto plány sme museli zmeniť, takže teraz máme veľkokapacitné izby, v ktorých sa vyspí viac ľudí.

S manželkou sme sa zhodli na tom, že keby bola chata väčšia, vzrástli by náklady, bolo by so všetkým oveľa viac starostí, asi by bolo treba viac zamestnancov. Odhliadnuc od všetkých peripetií okolo rekonštrukcie, je asi lepšie, že to skončilo tak, ako to skončilo. Aj keď je pravda, že ubytovanie, najmä počas víkendov, si treba zarezervovať pomerne dlhý čas dopredu. Už teraz robíme rezervácie na rok 2025.

Chata sa po rekonštrukcii zásadne zmenila i po vizuálnej stránke, čo je vždy pomere citlivá záležitosť. Kde ste hľadali inšpiráciu?

Zvažovali sme rôzne koncepcie. Nechceli sme stavať zrub či drevenicu, doniesť niečo, čo sem nepatrí ani robiť nič historické, pretože ak sa niečo prerába, má to odrážať dobu. Videl som, ako je urobená Kamenná chata pod Chopkom, páčilo sa mi to a oslovil som architekta Emila Kríža, ktorý sa na jej obnove podieľal. Práve s ním sme sa dohodli na spolupráci, pripravil projekt a zároveň vybavoval všetky potrebné povolenia. Kamenná chata je totiž rovnako ako my v národnom parku v treťom stupni ochrany, takže bola výhoda, že už s tým mal skúsenosť.

Po administratívnej stránke teda zopakoval proces, ktorý už raz bez problémov absolvoval, ale v našom prípade to nestačilo a mali sme s tým ťažkosti. Možno som mal byť dôslednejší, ale bol som v tom, že všetko máme v poriadku. Vzniklo okolo toho plno kriku, ale najmä vďaka tomu, že na nás použili iný meter.

Prevádzky vysokohorskej chaty by mala byť nepretržitá. Platí to aj pod Chlebom?

Sú dni možno časti roka, počas ktorých by bolo z finančného hľadiska lepšie chatu zavrieť. Riadime sa však pravidlom, že vysokohorská chata musí byť otvorená 365 dní v roku. Navyše každú noc je prístupná jedna vykúrená časť, aby turisti v prípade núdze našli strechu nad hlavou. Už sa nám stalo a nie raz, že ľudia u nás našli útočisko a keby sme nemali otvorené, mohli dopadnúť všelijako.

Ste chatárom so všetkým, čo k tomu patrí alebo len šéfom?