Slovenka žije v Číne: Ľudia tu majú len päť dní dovolenky, do práce si nosia prístelky

Nikola Gajdošová sa presťahovala do Číny pred štyrmi rokmi. Po štúdiu na Newyorskej univerzite (ďalej NYU) si skúsila prácu v čínskom korporáte.

Na Číne ju najviac šokovalo, keď si jej kolegovia do práce nosili prístelky, aby mohli pracovať dvanásť hodín denne. Keď chceli mať voľno cez Vianoce, museli si nadrobiť nedele.

Do pamäti sa jej vryl aj prísny lockdown v Šanghaji, počas ktorého videla ľudí na balkónoch búchať hrncami a kričať, že zomrú od hladu.

Do Číny si sa dostala počas štúdia na univerzite. Prečo si sa rozhodla študovať práve v Pekingu?

Rozhodovala som sa práve podľa univerzity, čo už dnes spätne možno nepovažujem za najlepšiu stratégiu. Študovať na NYU však bol pre mňa vždy úplný sen. Nebola som si istá, čo chcem študovať, ani čím chcem v živote byť a vyhovovalo mi, že som sa mohla rozhodnúť počas štúdia.

V Európe sme totiž veľmi striktní a ak ideš na nejaký odbor, máš potom presne nalinkované body, podľa ktorých študuješ. Na americkej univerzite, ktorá je zameraná na Liberal Arts, máš prvé dva roky na to, aby si si vyskúšala rôzne predmety a zistila, čo ťa baví.

Okrem New Yorku a Šanghaja má univerzita pobočku ešte v Abú Zabí.

Áno, práve tam je najviac Slovákov. Je to aj preto, že táto univerzita poskytuje vyššie štipendiá. Bola to moja prvá voľba. Nakoniec mi ponúkli miesto v Šanghaji, keďže som sa chcela zamerať na vplyv technológií na spoločnosť.

Neuvažovala si nad New Yorkom?

Vtedy mi prišlo, že New York je príliš blízky západnej kultúre. Chcela som niečo radikálne odlišné. Povedala som si, že je to skúsenosť, ktorú budem mať raz za život.

Teraz si v Číne už štvrtý rok.

Áno, ak nerátaš obdobie počas covidu. Ďalší benefit NYU je totiž povinný semester v zahraničí. Dá sa ísť napríklad do Berlína, Prahy, Londýna, do Južnej Ameriky či do Afriky.

Ja som takto strávila rok v Berlíne. Pandémia v Európe vtedy nebola ešte až taká rozšírená a mali sme stále hodiny osobne. Museli sme ale napríklad každých 45 minút vyjsť z triedy a vyvetrať. Po návrate z Berlína som ešte strávila semester v Paríži.

Takže si počas štúdia veľmi veľa cestovala?

Až tak veľa, že sa mi už potom nechcelo nikam chodiť. Teraz mám pocit, že už potrebujem byť na jednom mieste. Moji americkí spolužiaci v Paríži napríklad cestovali každý víkend do inej krajiny. Vnímali to tak, že keď už sú v Európe, treba to využiť.

Pýtali sa ma, prečo necestujem s nimi a ja som si uvedomovala, že tým, že som Európanka, na väčšine miest som už bola. Aj Paríž bol stále pre mňa novým prostredím a už som nemala na to mentálnu kapacitu. Potrebovala som si vytvoriť svoju rutinu.

V Číne si však pár mesiacov zažila lockdown, o ktorom si sa otvorene vyjadrovala aj na Facebooku. Aké to bolo?

V Šanghaji som bola zavretá tri mesiace. Všetko tam skolabovalo, nefungovali donáškové služby a v supermarketoch neboli potraviny. Nad našimi hlavami lietali policajné drony a zahlasovali, že máme zachovať pokoj. Proste komunistická propaganda.

V tom období ešte o tom neinformovali ani západné médiá. Väčšina správ z Číny bola o tom, že ľudia nakupujú potraviny a majú sa dobre. Realita bola taká, že nikto nemohol ani odísť z bytu.

Ako si potom riešila zásoby potravín?

Mám veľa kamarátov, ktorí sú lokálni Šanghajčania. Šanghaj je známy najmä tým, že jeho občania sú celkovo proti komunistickej strane, aj proti systému. Je odtiaľ aj najväčší počet disidentov.

Keď vláda povedala, že žiadny lockdown nebude, všetci lokálni obyvatelia mesta vedeli, že bude. Aj ja som sa vďaka nim o lockdowne dozvedela týždeň vopred.

Tak som len štyri dni po sebe chodila do rôznych obchodov. Nakupovala som konzervy, cestoviny, jednoducho som si robila zásoby. Snažili sme sa na to mentálne pripraviť, ale, bohužiaľ, neodhadli sme, že to bude trvať až tri mesiace.

Hovoríš, že nefungovali ani donášky?

V meste, ktoré bežne funguje na donáškach, zrazu všetko zatvorili. Malé obchody s potravinami extrémne zdvihli ceny. Napríklad, ak si predtým kúpil pol kila mrkvy za euro, zrazu stálo dvanásť. Mohli si to teda dovoliť len bohatí ľudia.

Videla si na vlastné oči aj protesty, ktoré sa odohrávali v Číne?

Videla som ľudí, ktorí boli na balkónoch, búchali hrncami a kričali, že tam umierajú, pretože nemajú čo jesť. Niektorým bytovkám zaklincovali dvere, aby nemohli ľudia vyjsť na ulicu. Zvyšok Číny pritom v médiách videl, ako ľudia v potravinách nakupujú.

No realita bola taká, že boli zatvorení doma. Potom už ľudia na sociálne siete pridávali tak veľa správ o tom, čo sa dialo, že čínska vláda nestíhala cenzurovať príspevky.

Ako tvoje okolie reaguje na to, že študuješ v Číne?

Všetci sú veľmi zvedaví. S mojou mamou sa už smejeme na tom, že niektorí ľudia k nám prídu len preto, že chcú všetko počuť. Veľa ľudí nechápe, že dokážem žiť v autoritárskom štáte a pýtajú sa ma, či tam plánujem zostať navždy.

A čo im na to odpovedáš?

Z dlhodobého hľadiska tam určite nechcem zostať žiť. Nielen pre kultúrne rozdiely, no najmä preto, ako funguje tamojšia spoločnosť. Nevedela by som si predstaviť vychovávať deti v tom ideologickom smerovaní.

Neláka ma tam byť dlhodobo ani z pracovnej stránky, keďže to viem porovnať s pracovným štandardom v Európe. Vlastne Číňanov obdivujem za to, že dokážu celý život fungovať takto. Extrémne veľa pracovať, cez víkend ísť do reštaurácie a minúť peniaze na drahé kabelky. A potom zasa pracovať. Už teraz viem, že tam zostanem tak dva či tri roky a potom sa chcem vrátiť do Európy.

Hovorí sa, že Čína má v Európe sieť influencerov, ktorí šíria jej propagandu najmä prostredníctvom svojich videí. Jednou z nich je napríklad Slovenka PopMatta, ktorá vo videách napríklad obhajuje kroky, ktoré podnikla čínska vláda proti Ujgurom v Sin-ťiangu.

Áno, tieto videá som zachytila. Neviem sa k nim však úplne vyjadriť. Na Čínu sa podľa môjho názoru nedá pozerať ani pozitívne, ani negatívne, lebo by to nebolo úplne objektívne.

Je to taký večný boj dvoch pólov. Na jednej strane máme prostredníctvom médií v Európe aj v Amerike na Čínu veľmi negatívny pohľad. Fakt je, že ak si odmyslíme tú ideológiu, je to krásna krajina s výborným jedlom, kde sa oplatí cestovať.

Cudzinci tu majú komfortný život, pretože zarábajú o 50 až 100 percent viac než lokálni obyvatelia. V Bratislave je takmer nemožné, aby si si sám platil celý veľký byt zo svojho platu.

Tu má aj učiteľ angličtiny taký dobrý plat, že si to vie dovoliť. Západniari tu majú jednoducho iný status a v podstate si môžu robiť, čo chcú. Preto sem prichádzajú.

Spomínaš postoj Číňanov k práci. V čom je rozdielny od Európanov?

Vedela som o Číňanoch, že sú pracovití, a že keď nebudem svoju prácu robiť dobre, ani tam nemusím byť, lebo tam je ďalších 5000 ľudí, ktorí ma môžu nahradiť. No šokovalo ma, aké to je v realite.

V čínskych e-commerce firmách ľudia často pracujú dvanásť hodín denne šesť dní v týždni.

Pri pracovných stoloch majú rozkladacie postele, ktoré si počas obedovej prestávky rozložia a spia. Majú päť dní dovolenky a keď chcú mať voľno na Vianoce, musia si to nadrobiť. Okrem toho majú nedeľu ako bežný pracovný deň. Vôbec to nie je ako našich 26 až 30 dní dovolenky. To sú luxusné podmienky.

Zažila si to na vlastnej koži?

Robila som v korporáte, ktorý sa volá Pinduoduo. Je to veľká internetová fabrika. Práca je rozdelená neuveriteľne podrobne. Každý človek, ktorý tam pracuje, je ako taký robotník za počítačom.

Ako si si zvykla na tento režim?

Nezvykla som si a po piatich mesiacoch som odišla. Bol to masaker.

Prešla si do inej čínskej firmy. Je to trochu teraz trochu lepšie?

Robím pre čínsku firmu, ktorá sa volá Polymaker. Vyrábajú filamenty do 3D tlačiarní. Majú výrobňu aj v Texase či v Holandsku. Vyhovuje mi to viac, keďže fungujú uvoľnenejším západniarskym štýlom práce.

Ale aj na pracovnej morálke vidno, že je to iné ako v európskom office. Tam je bežné, že ideš za kolegom a rozprávate sa. V Číne to nie je štandard. Priateľské konverzácie máš väčšinou len cez obed a celý deň sedíš za počítačom a pracuješ. Keď sa už s niekým rozprávaš, snažíš sa byť potichu, aby si nerušil druhých. Ideálne ideš do meetingovky (miestnosť, kde prebiehajú meetingy, pozn.red.) a preberieš veci tam.

Prečo si sa vlastne rozhodla v Číne zostať aj po škole?

Vnímam to ako príležitosť, pretože sa učím po čínsky. Tiež som chcela získať pracovnú skúsenosť mimo Slovenska predtým, než sa vrátim späť. Často ma však tá cudzia mentalita dobieha a necítim sa tam dobre.

V čom ťa dobieha?

Na Ázii je zaujímavé, že keď nasadneš na metro, každý jeden človek pozerá do telefónu. Aj keď prestupujú, sú ako také ovečky zavreté vo svojej bubline s pohľadom stále upretým na telefón. No možno je to aj nevyhnutnosť, lebo to mesto je príliš pohlcujúce a plné podnetov.

Z každej strany na teba svieti iná reklama, každý sa bije o tvoju pozornosť, len aby si niečo neustále kupoval. To je na Číne ten najväčší paradox – je tam síce socializmus, no zároveň je to úplný stredobod konzumu.

To, že by si mali byť všetci rovní, je len ideológia. Bohatí a vplyvní ľudia sa majú oveľa lepšie než bežní Číňania.

(V Číne sa hovorí o socializme s čínskymi rysmi, alebo aj o „komunistickom kapitalizme“, pozn. red.)

Aké veci ťa ešte v Číne prekvapili?

Veľa západniarov prekvapí najmä to, že si tu ľudia odpľúvajú na zem alebo že si odgrgnú. My to takto nemáme. Zaujímavé je tiež, keď príde metro, máš tridsať sekúnd a ľudia sa doňho vyslovene narvú. Aj ty sa musíš doňho narvať, inak sa tam nedostaneš a musíš čakať na ďalší.

Veľa ľudí si to neuvedomuje a dáva viacerým prednosť, aby nastúpili alebo vystúpili, a potom sa zrazu zavrú dvere a vlak odíde.

Tiež také základné veci ako prosím či ďakujem nie sú úplne bežné v konverzáciách s predavačkou v potravinách. Ide aj o to, že väčšina Číňanov je nevzdelaná. Je tam veľa pracovníkov, ktorí prichádzajú do Šanghaja z menších miest a dedín a majú úplne inú kultúru ako vzdelaný lokálny Šanghajčan s vysokou školou.

Vidieť rozdiely medzi ľuďmi aj v meste na ulici?

Áno. Ideš po jednej ulici, ktorá je úplne luxusná a máš tam značky ako Cartier či Hermés a potom zájdeš za roh a vidíš štvrť, kde sa rozpadajú domy a ľudia si sušia oblečenie vonku. V centre mesta vidno naozaj obrovské rozdiely.

Slováci majú s Číňanmi niečo spoločné v tom, že obom veľmi záleží na tom, čo si myslia druhí. V Číne to prechádza do takých extrémov, že je vlastne jedno, aký máš plat a že bývaš v rozbitej budove, hlavne, že šoféruješ BMW a máš Louis Vuitton kabelku. Najdôležitejší je pre nich, ako pôsobia pred ľuďmi a v práci.

Povedz nám ešte trochu viac z tvojho každodenného života. Varíš si slovenské jedlo alebo si prešla na Áziu?

Nie, varím si skôr slovenské jedlá. Keď človek vyrastie na zemiakoch a jednoduchých veciach, nevie ľahko prejsť na niečo úplne iné. No v rámci Číny existuje veľa kuchýň, takže jedlo je veľmi chutné aj pestré. Dokonca je tu veľa talianskych a francúzskych reštaurácií, čiže nie je núdza ani o európske jedlo.

Takže keď prídeš na Slovensko, čínskemu jedlu sa skôr vyhýbaš?

V ideálnom prípade áno. Lenže, keď prídu moji kolegovia z Číny, vždy chcú jesť čínske jedlo, lebo je to pre nich komfortné. Napríklad vo Frankfurte na služobnej ceste sme hneď na prvú večeru išli na čínu, takže som z toho nebola veľmi nadšená.

Je čínske jedlo v Európe menej kvalitné?

Vďaka zvýšeným hygienickým reguláciám je práveže v Európe kvalitnejšie. Chuťovo je viac prispôsobené Európanom, takže je menej autentické než priamo v Ázii.

Keďže si v Šanghaji štvrtý rok, asi si už zažila všeličo. Aké je tam napríklad randiť?

Fungujú tam aplikácie na randenie, no ešte stále aj dohadzovanie partnerov prostredníctvom rodičov. Je tam veľký dôraz na to, aby sa ľudia brali a zakladali rodinu. Na mužov aj na ženy je teda vyvíjaný dosť veľký tlak.

Ďalší rozdiel napríklad je, že u nich fyzický kontakt prichádza oveľa neskôr a vzťah berú hneď veľmi vážne. Teraz budem dosť zovšeobecňovať, ale často je to tak, že pokiaľ si Číňanky nenájdu priateľa na vysokej škole, tak to vnímajú tak, že šanca, že si ho nájdeš potom, je takmer mizivá.

Často sa partnerstvá neuzatvárajú z lásky, ale preto, že muž dobre zarába, alebo má byt či auto. Takže sa skôr pozerá na tie pragmatické veci. Tiež je tam dosť veľká rozvodovosť, práve preto, že veľa manželstiev sa v minulosti uzatváralo skôr z nutnosti. Teraz je to už však trochu liberálnejšie než pred 20 rokmi.

Ako sa to zmenilo?

Veľa ľudí sa už nechce sobášiť. Mladé Číňanky majú často negatívny pohľad na mužov, najmä preto, že je to stále patriarchálna spoločnosť. Keďže na mužov je vyvíjaný tlak, aby zabezpečili rodinu, Číňania z menších miest častokrát nejdú študovať, no rovno pracovať, aby zarábali peniaze.

Pre dievčatá je to iné, tie sa radšej vzdelajú, dokončia univerzitu, aby mali dobrú prácu. Teraz je teda veľa vzdelaných dievčat, ktoré často zarábajú lepšie ako bežný muž. Nepáči sa im byť vo vzťahu s mužom, ktorý tvrdí, že je hlavou rodiny a chce rozhodovať o veciach, hoci ani nemá titul.

Čínske ženy často na čínskych mužov nadávajú a hovoria o nich, že sú chudobní či škaredí.

Akú máš ty skúsenosť s randením v Číne?

Teraz mám priateľa z NYU. Keď som bola single, často zohrávala rolu jazyková bariéra, lebo veľmi veľa ľudí nevie po anglicky.

Fascinovalo ma tiež to, že Slovenky, Rusky či Ukrajinky tu vnímajú ako archetyp krásy. Obdivujú ich modré oči, bielu pokožky a blond vlasy. Aj preto sem cestuje veľa modeliek z týchto končín. Aj mne tu dávalo dosť veľa mužov všelijaké návrhy a bolo mi to smiešne.

Napríklad aké?

S mojou poľskou kamarátkou chodievame do jedného baru. Jeden Číňan to odpozoroval a začal tam chodiť presne v rovnakom čase ako my. Bol veľmi priateľský, pozval nás na výlet a neskôr na večeru.

A po troch týždňoch, čo sme sa poznali, za mnou prišiel s kyticou ruží, šperkami a žiadosťou, aby som sa stala jeho priateľkou. Dal mi kartičku, kde bolo po čínsky „Milujem ťa“. Na Slovensku sa takéto darčeky skôr dávajú pri zásnubách, nie keď sa s niekým rozprávaš pri bare.

Vieš si predstaviť vrátiť sa na Slovensko v dohľadnej dobe a žiť tu?

V Číne som si uvedomila, že na Slovensku je na nás neustále vyvíjaný tlak, možno najmä v našej bratislavskej bubline, že musíš krajine niečo vracať. Musíš niečo neustále budovať a dávať životu nejakú pridanú hodnotu.

Ja som počas strednej školy neustále robila na neziskových projektoch, až som z toho potom vyhorela. Uvedomila som si, že je dôležité myslieť aj na seba, nielen na druhých. Niektorí ľudia sa na to, že som sa ešte nevrátila na Slovensko, pozerajú negatívne. Ja sa však do pár rokov chcem vrátiť. Teraz sa sústreďujem na svoj osobnostný a kariérny rozvoj.