Dobrovoľníči aj na Vianoce: V nocľahárni prespávajú aj dvadsiatnici v teniskách a s náušnicou

Prácu s ľuďmi bez domova nemusí zvládať každý, je prirodzené robiť, na čo človek stačí.

DIANA BURGEROVÁ bude ako dobrovoľníčka pomáhať v nocľahárni pre ľudí bez domova aj na Štedrý deň. Pripravovať im bude postele a matrace.

„Keď som s ľuďmi zo sociálne slabých a zraniteľných skupín, pomáha mi to držať sa pri zemi. Toto je naša realita, títo ľudia medzi nami žijú a treba si ich všímať,“ hovorí 32-ročná žena, ktorá inak pracuje v Nadácii pre deti Slovenska a v Centre pre výskum etnicity a kultúry.

Vraví, že do nocľahární prichádzajú aj dvadsiatnici, o ktorých by ste na ulici nepovedali, kde trávia noc. A nie je ich málo.

Ako bude vyzerať váš Štedrý deň?

Väčšinou vstávam pred šiestou ráno bez ohľadu na to, aký je deň. Začnem ho prechádzkou so svojím psom okolo Draždiaku a potom pôjdem na dobrovoľnú vianočnú službu do nocľahárne pre ľudí bez domova (Nocľaháreň sv. Vincenta de Paul – pozn. red.).

Zvyčajne do nocľahárne chodím večer a mávam v nej na starosti výdaj diek, obliečok aj hygienických potrieb, aby sa ľudia vedeli umyť. Tentoraz však budem pomáhať počas dňa a zhruba do dvanástej hodiny budeme priestory pripravovať na vianočný večer.

Potom pôjdem domov a Štedrý večer strávim asi sama so svojimi zvieratami. Celkom sa na to teším. S frajerom sme sa rozišli a mohla som ísť k rodine, ku ktorej sa vyberiem v ďalšie dni. Štedrý večer však budem mať pre seba, a už som si aj povedala, že je čas sa osamostatniť.

Ak chcete pomôcť, Depaul zverejňuje na webe, čo by hľadajú:

Nepýtajú sa vás doma, kedy budete variť kapustnicu, piecť rybu a upratovať?

Nerobila by som to aj tak, lebo neviem variť.

Spravím si vegánske rybie prsty a k tomu zemiakovú kašu. Koláčov bude v ďalšie dni habadej a upratovať sa chystám 23. decembra tak, že prebehnem byt. Darčeky už mám vybavené, takže mi zostal čas aj na dobrovoľníctvo.

Čo bude vaša úloha na Štedrý deň v nocľahárni?

Zrejme budem pripravovať postele, čistiť matrace, možno ozdobovať stromček, bude sa chystať vianočné jedlo. Ľudia bez domova pritom nocľaháreň v bežné dni opúšťajú do siedmej ráno, no teraz v nej budú môcť zostať aj 25. aj 26. decembra.

Ako to funguje – musia organizácie presviedčať dobrovoľníkov, aby prišli na Štedrý deň, alebo ich chce prísť dosť?

Zamestnankyne písali všetkým, že ak chcete, služby sú voľné aj počas sviatkov, a môžete si vybrať ktorúkoľvek chcete. Tak som si povedala, že prídem.

Zdá sa mi prirodzené byť užitočná aj na Štedrý deň, veď aj po dobrovoľníckej službe mi zostane dosť voľného času. Keď som s ľuďmi zo sociálne slabých a zraniteľných skupín, pomáha mi to držať sa pri zemi. Veď toto je naša realita, títo ľudia medzi nami žijú a treba si ich všímať.

Najmenej, čo môžem urobiť, je prísť niekam na štyri hodiny a prichystať im postele. Nezachraňujem im životy, čo nie je ani cieľom, ale podstatné je, že týchto ľudí vidíme a vnímame.

Riešia ľudia bez domova, že prichádzajú Vianoce?

Myslím si, že áno. Aj tu im núkajú rôzne aktivity – napríklad vypísať a poslať vianočnú pohľadnicu svojej rodine. Z môjho pozorovania sa však mnohí snažia potlačiť to v sebe. Jednak možno pre to, že mnohí žijú zo dňa na deň, alebo pre to, že to môže byť bolestivé. Vianoce sú obdobie, keď budú ľudia veľa jesť, a budú sa mať fajn. Ich sa to ale netýka, lebo na to nemajú.

Niektorí ľudia hovoria, že ak by šli na Vianoce medzi ľudí bez domova, zosmutnilo by ich to. Vy to ako vnímate?

Skôr som smutná z toho, čo sa deje v tejto krajine na politickej aj spoločenskej úrovni, z toho, čo sa deje v kultúre, životnom prostredí a vo vzťahu k mimovládkam.

Po útokoch zvrchu mám pocit, že v nocľahárni sa cítim okej. Sústredím sa na ľudí, ktorých máme na starosti, a všetko dám nabok. Tam je skutočná ľudskosť, a to aj vo svojej živočíšnej forme, keď niekto môže prísť aj opitý. Nízkoprahová nocľaháreň totiž znamená, že môže prísť naozaj ktokoľvek. V jednej časti nocľahárne sú ľudia, ktorí by mohli aj nafúkať, v druhej časti sú ľudia bez alkoholu a bez drog.

Prídu si večer oddýchnuť do bezpečia, v plastovej taške dostanú deku, prevliečku na posteľ a uterák.

Niektorí mohli aj roky drieť, ale dostali sa do problémov po úraze alebo po rozvode a nezachytil ich ani záchranný systém, ani štát im nepomohol. Každému druhému politikovi by som povedala, choďte na jednu noc do takej nocľahárne. Tu sú ľudia, na ktorých mnohí kašlete.

Aký je rozdiel medzi tým, či človek pošle organizácii peniaze, alebo príde pomôcť osobne?

Oba spôsoby sú super. Som kontaktný človek a aj veľa rozprávam, takže mne vyhovuje chodiť do nocľahárne fyzicky. Tak zároveň sama na vlastné oči vidím, akú organizáciu podporujem, čo presne v teréne robia a ako pracujú. Skúsenosť s tým, ako to tam vyzerá, vonia, aj s posteľami a pavučinami, je na nezaplatenie.

Je dobrovoľníčenie v nocľahárni pre každého? Na čo sa má človek pripraviť, ak chce takto pomáhať?

Je normálne, že to niekto nezvládne. Za seba si napríklad neviem predstaviť, že by som chodila za pacientmi, ktorí sú v posledných štádiách choroby pred smrťou.

Pre mňa by bolo také stretnutie mimoriadne ťažké. Je v poriadku robiť to, na čo sa človek cíti. Chápem, že niekomu môže v prípade nocľahární prekážať iná vôňa priestoru, ktorý si odžil tisícky ľudí bez domova. Ja som si na ňu zvykla asi za dvadsať minút. Takto vonia priestor, kam chodia ľudia, ktorí sú vo veľkých problémoch.

Aj mňa už oslovili: slečinka, aká ste pekná. Na to ale jednoducho nereagujem. O ľuďoch bez domova kolujú rôzne stereotypy, ale komunikovať s nimi treba normálne, na bežnej úrovni. Stane sa, že príde nával ľudí, a keď sú unavení, je im zima, sú hladní, a chcú sa čo najskôr dostať do postele, padne aj vulgarizmus. Nie je to ale osobné. Vždy sú tam navyše zamestnanci, ktorí vám pomôžu a poradia.

Ak by chceli ľudia pomôcť materiálne, čo môžu priniesť?

Asi by som v tomto najskôr kontaktovala Depaul. V tomto období sú ale potrebné najmä deky, obliečky, aj oblečenie je fajn. Periny nenoste kvôli hygiene, lebo ich neviete vyprať. Do nocľahárne chodia aj ženy, ale vidieť tam väčšinou mužov. Ak má niekto doma v skrini väčšie oblečenie, ktoré nepotrebuje, nech ho prinesie.

Aj vy hovoríte, že veľkým problémom ľudí bez domova je, že sú neviditeľní. Čo by ste povedali ľuďom, ktorí si ich nevšimnú ani vtedy, keď ich oslovia na ulici?

Že je to predbiehanie situácie, keď ešte nevieme, čo odo mňa človek potrebuje. Je predsa úplne v poriadku povedať aj: Prepáčte, nemôžem vám finančne pomôcť, nemôžem sa s vami zhovárať. Nemusím byť za každú cenu tým, kto problém vyrieši, ale môžem aspoň odpovedať.

Ak by sa chcel niekto pridať a stať sa dobrovoľníkom, ako na to?

Na webe sú rôzne formuláre, z ktorých si môžete vybrať, čo by ste chceli robiť – či chcete chodiť do nocľahárne na večerné služby, alebo na tie poobedňajšie, keď sa priestor pripravuje na noc.

Ďalšou možnosťou sú útulky pre ľudí bez domova, kde žijú najmä starí ľudia so zdravotnými problémami. Tam je kontakt po nejakej dobe osobnejší, pripravujete program pre ľudí, zhovárate sa s nimi, hrávate spoločenské hry. Ak by ste ale chceli vydávať stravu, na to potrebujete zdravotnícky preukaz. Každého pol roka pritom organizácia Depaul dobrovoľníkom poskytuje aj stretnutie s terapeutom, na ktorom môžu prebrať všetko, čo zažili, keďže to býva silné.

Váš silný zážitok je aký?

Asi príbeh mladého chalana, ktorý vyšiel z detského domova, nezvládol integráciu do spoločnosti, a rýchlo minul peniaze, s ktorými z domova vyšiel. Skúsil pracovať vo Viedni, kde stratil doklady, a vrátil sa na Slovensko. Tu sa pretĺka a organizácie ako Depaul a Vagus mu pomáhajú odraziť sa od zeme. Sám pritom hovorí, že má 25 rokov a ocitol sa na dne.

Keby ste pritom stretli viacerých ľudí z nocľahárne na ulici, netušili by ste, kde spávajú. Aj tento chalan nosí náušničku, tenisky Nike, ale jednoducho nemá na vlastné ubytovanie.

Mladých pritom do nocľahárne vôbec nechodí málo. Chodia aj pracovať a brigádovať na stavby, ale nevychádza im to tak, aby sa postarali o svoje bývanie.