Kazateľ Pastirčák v Aréne: Prestaňme si navzájom vyčítať, že sme si ublížili

S pokorou a priznaním svojich chýb možno ísť ďalej.

Uplynulý rok možno vidieť ako rok politických útokov, nenávistných prejavov aj prehlbovania bublín. Aj preto kazateľ DANIEL PASTIRČÁK hovorí, že pri stretnutiach s ľuďmi pozoruje, že prepadajú pocitu beznádeje.

Pripomína však, že nielen v čase Vianoc ľudí napokon v skutočnosti najsilnejšie prežívajú zranenia v najbližších vzťahoch, zrady v láske, konflikty, nepochopenie, odcudzenie medzi rodičmi a deťmi.

V relácii Aréna s Danielom Pastirčákom zaznelo:

prečo sa nemáme dobre,
kde začať so zmierením,
ako prijať samého seba,
skôr ako sa začať sporiť, potrebujeme počúvať,
ako vnímať ego,
že zlo je krátkodobé, ale dobro večné,
ako sa vládca dostane do učebníc, ale zázračné dieťa do životov ľudí.

Ako sa tu máme podľa vás?

Slovensko sa ocitlo v čase vlády, ktorá je od Nežnej revolúcie najhoršia, najriskantnejšia a najviac ohrozuje našu slobodu. Človek má pocit, že sa zaradila spiatočka pred rok 1989.

V niečom to nie je prekvapivé. Vedel som, že keď sa znova dostane k moci vláda Roberta Fica s celým spletencom „našich ľudí“, prepojením na úplatných prokurátorov, sudcov, policajtov, bude to tentoraz tuhé, lebo hlavným cieľom bude ochrániť svojich ľudí pred spravodlivosťou.

Očakával som aj to hanebné, zradné nastavenie k Ukrajine. A ľudia, ktorí hovoria, že sa tu na vládnych miestach deje čosi ako vlastizrada, nie sú ďaleko od pravdy, pretože žijeme vo svete, kde veľmoc ako je Rusko, bývalý Sovietsky zväz, zase začala snívať, že obnoví svoje niekdajšie impérium – všetky sféry svojho vplyvu tam, kde ich mala. Čiže prvou krajinou sme my.

Vidíme aj perzekúcie rôznych odborníkov v oblasti kultúry, ochrany životného prostredia, ale aj bezpečnostných zložiek. Ľudia, ktorí sa snažili nahlas hovoriť o tom, čo je v tejto krajine zlé, prišli o miesta. Ako si urobiť lepšie Slovensko?

Prvá vec, ktorú pozorujem pri stretnutiach s ľuďmi, je, že tá situácia vytvára pocit beznádejnosti. Že sa tu nejaké roky snažíme o demokratický, právny štát, ale zdá sa, že je to stále horšie.

Ale mne sa zdá, že to, čím sa ľudia trápia najviac, nie sú napokon politické a spoločenské problémy. Že ľudia – a to asi bez ohľadu na to, do akej bubliny patria, – najsilnejšie prežívajú zranenia v najbližších vzťahoch, zrady v láske, konflikty, nepochopenie, odcudzenie medzi rodičmi a deťmi.

Zdá sa mi, že ideme za svojimi cieľmi, ambíciami, za tým, aby sme robili dobre len sami sebe, a potom prídu Vianoce a zrazu očakávame, že si zasadneme za vianočný stôl a bude atmosféra blízkosti a pokoja. Ale nie, bude tam len to, čo tam je, keď sú tam nejaké odcudzenia, keď sú tam nejaké zrady, keď sú tam nejaké rany.

Ako za tým vianočným stolom všetko zvládnuť, stráviť, aby sme prežili Vianoce v hĺbke, ale zároveň aby sme neubližovali blízkym a aby to ani nebola len pozlátka, že sme tu dnes všetci pri rybe a pri šaláte a zajtra budeme k sebe znova odporní?

Ak máme dosahovať zmierenie, pokoj, blízkosť vo vzťahoch, nezačína sa to vzťahmi s inými. Začínam mojím vzťahom k sebe. Ale môj vzťah k sebe, na to, aby bol skutočný, je vlastne vo svojej hlbine úplne na začiatku najprv môj vzťah k tajomstvu, z ktorého som dostal svoje bytie.

Nebol som, nikto ma nechcel, nikto ma nepoznal, pretože ešte som nebol. Zrazu ma nejaká vôľa privolala k bytiu a od nej mám všetko, kým som. Od nej mám miesto, kde som sa narodil, tvár, postavu, celú genetiku. A prijať samého seba vlastne znamená vytvoriť vzťah k tomu, ktorý mi dáva bytie, a v tom celom sa prijať.

Mne sa zdá, že tá zúrivosť, to nepriateľstvo, tie boje sú kdesi vo vnútri krízou identity, sebaklamu. Dnes nevieme nájsť tú odvahu, ako v pokore prijať samých seba ako dar.

Prijať v pokore samého seba, to je základ pre to, aby som dokázal prijímať s úctou aj druhého a odmietnuť hru, na toho, kto je najväčší. Či už sú to umelecké súťaže, ekonomické súťaže, politické súťaže a nakoniec tí, ktorí tomu úplne prepadnú, sa stávajú iba akousi atrapou, maskou, ktorá vystupuje na tom javisku, ale vo vnútri sú stiesnení, neistí.

Toto bráni aj politikom, ktorí nevedia nájsť zmier a adekvátnu hranicu medzi tým, čo je zdravý politický konflikt a čo už je naozaj neľútostný boj, kde polarizujeme spoločnosť a šírime nenávisť?

Politickí vodcovia okolo seba vytvárajú bublinu ľudí, ktorí ich prijímajú. A tá bublina väčšinou nemá svoju vlastnú identitu, je zadefinovaná akýmisi heslami, ku ktorým sa tá skupina hlási.

Dnes sa hovorí o hodnotových témach. Konzervatívci majú svoje, progresívci svoje. Každý ich zdôrazňuje ako písmo sväté. Politik, ktorý chce mať čo najväčší výtlak, musí znova a znova pred svojimi ovečkami prezentovať tie svoje hodnoty, aby v nich budoval morálnu vášeň.

Mne sa zdá, že v dnešnom svete západná civilizácia prepadla ilúzii zbožštenia politiky. Ak je nejaké živé náboženstvo, ktoré rozpaľuje ľudí neskutočnou vášňou, tak sú to politické ideológie, politické témy. A pritom to, čo je naozaj posvätné, čo je duchovné, čo je hodné náboženskej úcty, je inde. Je to v našej schopnosti pokorne prijať, že my vieme len časť. V mnohých veciach sa mýlime. Inú časť má niekto iný.

Prosto v pokore pristúpiť jeden k druhému. Je to základná skutočnosť, že láska a úcta patria každej ľudskej bytosti, aj nepriateľovi, ako to učil Ježiš.

A nakoniec, základný princíp byť vždy pravdivý, je proste jediná cesta správneho života. Hovorím pravdivý, nie ten, čo má pravdu, lebo pravdivosti patrí aj vedomie, že tú pravdu ja nemám, že som.

To znamená sporiť sa aj v politike s úctou, láskavosťou a pokorou?

A kým sa začnem sporiť, musím počúvať, lebo ten druhý má svoje inteligentné a úplne úprimné dôvody pre hodnoty, za ktorými stojí. A kým ja nepochopím do takej miery, do akej len dokážem, jeho dôvody – aj intelektuálne, aj morálne, – tak sa sporím vlastne len so svojou projekciou.

Väčšinou si tí bojovníci na seba iba projektujú obraz nepriateľa. Buď karikatúru, z ktorej sa vysmievajú, to sú takí tmári, alebo proste nejakého neznaboha. My sa nesporíme so skutočnými ľuďmi, lebo ich nepoznáme.

Čiže bojujeme s chimérami, s veternými mlynmi a výsledok je aký? Že demokratické sily na Slovensku sú permanentne také rozdelené, že nakoniec víťazia populistickí pragmatici moci a šíria beznádej, v ktorej tu sme. Demokraticky zmýšľajúcich ľudí, ktorí si vážia slobodu a právny štát, je na Slovensku stále dosť. Ale ich rozdelenosť a boj v mene zbožtených politických koncepcií, spôsobuje, že prehrávajú.

Demokratické sily často ako keby vystupovali ako ten, kto má nastaviť druhé líce. Kto nechce bojovať ostrými krvavými nástrojmi, ale bude bojovať inými metódami, aby dosiahol cieľ. Ale ako sa vyrovnať tomu, kto je na druhej strane agresívny, príliš asertívny, možno až do istej miery hulvátsky a tým oslovuje istú časť voličskej základne? Ako byť slušný a silný zároveň?

Byť pokorný neznamená byť naivný ani poníženecký. To neznamená ustupovať zlu. Sú tu jasné morálne konflikty. Povedzme agresia na Ukrajine, ktorá chce vymazať Ukrajinu z mapy sveta – lebo vraj nikdy ani nebol národ, ale je to súčasť Ruska. Tam je čierne-biele to, kto je napadnutý a kto je obeťou, tam sa nedá nikam ustúpiť. A takýchto morálnych dilem máme dnes veľa.

Byť pokorný k druhému alebo milovať nepriateľa neznamená vzdať sa a ustupovať jeho nátlaku. Naopak, tá prvá vec je vytrvalo, vecne, ale aj veľmi razantne stavať sa za právo a spravodlivosť, za to, čo je pravdivé. Problém našej politickej scény nie je v tom, že niekto za niečím jasne a pevne stojí. Našu politiku ovládla kultúra znevažovania: nehovoríme, že tvoj postoj je morálne neprijateľný, ale že ty si „dezolát“.

To znamená útoky ad hominem, nie na politický názor ako taký?

Áno. Zosmiešnenie nepriateľa. Tak troška ho dehumanizujeme, kladieme ho pod úroveň človeka. A toho by sa každý človek, ktorý chce zostať a byť naozaj človekom, mal zriecť vo všetkých vzťahoch.

Napríklad, keď to prenesieme z veľkého politického konfliktu do osobného konfliktu v rodine, tak tam, keď si predstavíme, že nejaké rany, nezhody alebo konflikty začneme riešiť tým, že začneme používať najvulgárnejšie nadávky, tak to je koniec.

A kým sa potom neskloníme a neodprosíme toho druhého za to, čo sme mu povedali a nezačneme nanovo, ale nie tým, že by sme ustúpili od pravdy, ale že ju spolu bolestivo hľadáme a v nej hľadáme zmierenie, tak to nikam nevedie.

Mnohí z nás opakujú tie výčitky neustále. Vraciame sa k bolestiam a krivdám. Alebo nám niekto opakovane vyčíta niečo, čo sme urobili. Je po istom čase správne to jednoducho zastaviť a ísť ďalej, nevyčítať si to pri tom vianočnom stole? Alebo sa, naopak, do hĺbky porozprávať o tom, čo nás ťaží, aby sme sa mohli jednoducho posunúť ďalej?

Ja si myslím, že existuje jedna veľká pasca. A tá pasca spočíva v tom, že sa snažím na svet pozerať tak, že na vine za to, že je mi zle, môžu tí druhí.

Ide o to, aby nastalo pravdivé zmierenia a zblíženie. To neznamená, že ja prestanem pripomínať niekomu jeho vinu, ktorú si myslím, že voči mne má. To je málo. Ja by som mal urobiť všetko preto, aby som pochopil, akú vinu nesiem ja na tom, čo sa deje. A čím som ja vyvolal v tom človeku to, že urobil to, čo ma zranilo.

V ideálnom prípade sa ľudia stretnú v tom, čo kresťanstvo nazvalo pokáním, že začínajú od seba a nezačínajú sebaobhajobou, ale začínajú hlbokou prosbou. Bože, daj mi poznať, v čom ja znášam toto zlo. Čím vyvolávam v tých iných ľuďoch to, ako sa ku mne správajú?

Až keď sám seba prijmem ako toho, kto sa mohol previniť a previňuje sa, až vtedy na seba beriem slobodnú vôľu, lebo tým priznávam, že som niečo vykonal. Nemusel som to vykonať a môžem to vykonať inak.

S tým asi súvisí aj potlačenie ega.

S egom je to zvláštne. Naša kultúra si dnes možno necení nič viac ako autonómiu individuálneho ja. Ale paradoxne, keď sa pozrieme „moje ja“, tak to je pravdepodobne to najmenej slobodné, čo máme.

Ja som sám seba dostal s istou genetickou výbavou. Bol som utvorený nejakým príbehom v rodine, ktorú som si nevybral.

Toto som ja. Môžem snívať o tom, že budem Paul Gauguin alebo Tom Jones, ale nemôžem byť, lebo mi je dané niečo iné. A tá sloboda individuality paradoxne spočíva v tom, že sám seba úplne pravdivo prijmem. Tam sa začína sloboda.

Človek sa ku svojmu skutočnému ja dostáva až vtedy, keď nájde odvahu nechať praskať tie bubliny a vzdávať sa všetkých falošných obrazov. Je to trochu hrozivé, lebo sa to podobá smrti, lebo ja zrazu nemám nič, čoho by som sa chopil ako seba samého.

A to je miesto, kde zisťujem, že sám seba mám ako dar a sám seba prijímam a nie som ešte hotový, ale stávam sa tým, kým budem.

To je asi celoživotná cesta. Ale dnes sa musíme vyrovnať aj s dnešným ohrozením. Čo by ste povedali ľuďom, ktorí budú sedieť za vianočným stolom a majú pocit, že svet nie je dobrý? Že sú tu nové vojny, nové geopolitické spory, naša vnútropolitická situácia a to, ako si všetci nadávame cez sociálne siete… ako sa v tom nestratiť, sa stať odolným a nemať pocit existenciálneho ohrozenia?

To je asi nad moje sily. Ale poviem, ako sa k tomu staviam ja. Svet je v stave globálneho ohrozenia, otriasa sa v základoch – bezpečnosť sveta a ekológia sveta. A do našej politickej situácie sa to bezprostredne premieta tým, čo zažívame.

Pre mňa to nie je až také otriasajúce, lebo v dejinách, ktoré poznáme, sa dobro, pravda, istá miera lásky vždy presadzovali takmer zázrakom ako čosi bezmocnejšie proti priamej cynickej moci tých, ktorí si postavili za jediný cieľ moc či peniaze. Čiže ja nehľadám zmysel ani identitu svojej ľudskosti vo vonkajšej histórii.

My sme šokovaní, lebo sme uverili v obraz akéhosi automatického pokroku. Vyvíjame sa k nejakému lepšiemu človeku, a potom sme zarazení, akí sme stále zlí a že sme možno horší, ako sme boli včera.

Ale zmysel človeka je v jednotlivom človeku. Nie v akýchsi kolektívnych dejinách. Odvážil by som sa povedať, že dejiny sú kulisami pre príbeh jednotlivého človeka. A na tých kulisách závisí, akým človekom sa stanem, či zoči-voči brutálnej moci Ruska, ktoré pustoší Ukrajinu, zostanem odvážny a postavím sa na stranu napadnutých. Alebo sa zbabelo pokloním tej moci a vzdám sa svojej ľudskosti a svojej slobody.

O to ide. To dobro sa, samozrejme, občas znova presadí. Zlo v istom zmysle, tomu ja verím, keďže verím v Boha, je proste historicky prítomný, ale vždy prechodný jav. Dobro zostáva, je nezničiteľné, lebo ani zlo by bez neho nemohlo existovať.

To je krásne vianočné a novoročné posolstvo. Máte ešte niečo, čo by ste chceli povedať?

Možno takú vianočnú bodku, že my dnes mnohí aj v tej politickej situácii žijeme s pocitom bezmocnosti. Že moc vlády vytláča kompetentných slobodomyseľných ľudí z rôznych inštitúcií na okraj. A v tomto pocite bezmocnosti, ktorý možno mnohí pociťujú, že načo vlastne to všetko, že má zmysel vôbec vzdorovať? Čo máme robiť?

O tom je veľmi zaujímavý vianočný príbeh, ktorý mal historické dôsledky. Predstavme si, že napríklad Lukáš napíše vo svojom evanjeliu príbeh, v ktorom cisár Augustus, vládca veľkej rímskej ríše, urobil sčítanie ľudu. A cisár Augustus bol známy práve tým, že mal velikášske predstavy o tom, že vytvorí zlatý vek, nový vek mieru aj v Rímskej ríši, Pax Romanum.

A zrazu sa ten Lukáš odváži napísať obraz, v ktorom Jozef s Máriou putujú, aby sa zapísali pri súpise. A zamieri reflektor na malé, neznáme, bezvýznamné, chudobné židovské dieťa, aby nám povedal, že tu sa začína nový vek. Nie Augustom. Tu nepatrne v tom dieťatku, ktoré nikto nepozná.

Dnes je cisár Augustus, samozrejme, položkou v učebniciach dejepisu. Ale Ježiš Kristus je prítomný v našej kultúre úplne bytostne, celých dvetisíc rokov. Takže Vianoce sú v tomto veľkým znakom nádeje.