Žil na ulici, priali mu smrť. Po každom prenose som na seba naštvaný, vraví komentátor Bosák

JAROMÍR BOSÁK je česká komentátorská legenda. Športoví fanúšikovia ho poznajú najmä v súvislosti s futbalom. Pamätajú si ho aj vďaka veselým historkám, zaujímavý je však aj jeho ľudský príbeh – chvíľu žil na ulici, na štúdium žurnalistiky ho najprv neprijali a už šesť rokov nemal dovolenku.

„Niektorí si o komentátoroch myslia, že majú veľké ego, ale u mňa je to presne naopak,“ tvrdí v osobnejšom rozhovore.

Hoci je federácia je už vyše 30 rokov minulosťou, ste veľmi populárny aj medzi fanúšikmi na Slovensku. Ak by ste neboli športový komentátor, čomu by ste sa venovali?

V prvom rade ďakujem všetkým na Slovensku za priazeň. Je to pre mňa vždy veľmi príjemné počuť. Od malička som vedel, že chcem byť športový komentátor. Nepatril som k deťom, ktoré snívajú o tom, že sa stanú kozmonautmi alebo smetiarmi. Problém bol, že za bolševika sme mali „zlý kádrový profil“, čo znamenalo, že som sa k tejto prestížnej práci nedokázal dostať. Všetko sa však zmenilo po roku 1989. Svoju kariéru komentátora som začal už v roku 1992, a robím to viac ako tri desaťročia. A čo iné by som robil? Tak to neviem.

Takže vaša cesta k žurnalistike nebola priamočiara.

Presne tak. Na žurnalistiku som sa dostal až v roku 1988, na druhý pokus. Vtedy už režim mierne povoľoval. Medzitým som však študoval na filozofickej fakulte češtinu a nemčinu a prešiel som si mnohými manuálnymi prácami – umýval som okná, kopal výkopy, pomáhal v tlačiarni… Tieto skúsenosti ma naučili veľa, najmä o živote.

Mali ste vďaka predchádzajúcemu štúdiu a neskoršiemu nástupu na vysokú školu pred ostatnými spolužiakmi na žurnalistike náskok?

Určite áno. Viacero predmetov som už mal splnených z filozofickej fakulty, takže som na žurnalistike nemusel tráviť toľko času. Čo však bolo ešte dôležitejšie, veľmi skoro som začal pracovať pre nemeckého korešpondenta. Navyše, životné skúsenosti z manuálnych prác a krátkeho obdobia, keď som bol prakticky bez domova, mi dali perspektívu, ktorá je nenahraditeľná.

Dočítal som sa, že váš otec nebol nadšený rozhodnutím odísť z filozofickej fakulty.

Nebol. V podstate ma vydedil. Bol som však príliš hrdý na to, aby som sa doprosoval. Jednoducho som to prijal, povedal si „tak fajn“ a išiel som ďalej. Dnes to, samozrejme, chápem inak ako vtedy. Otec bol lekár v malom meste, vo Františkových Lázňach. Keď sa jeho syn dostal na vysokú školu a potom z nej dobrovoľne odišiel, cítil to pravdepodobne ako zradu – na rodine aj na sebe samom. Už sa ho na to, žiaľ, nemôžem spýtať, nikdy sme o tom spolu nehovorili.

Ako ste zvládali stratu istoty, ktorú poskytuje rodina?

Bolo to ťažké, keď človek zrazu stratí teplo domova, istotu, že bude mať čo jesť a kde spať. No s odstupom času to nevnímam iba negatívne. Hoci by som to nikomu neodporúčal ako životnú cestu, mne to aj pomohlo. Viedlo ma to k tomu, aby som pochopil reálny svet.

Ako to myslíte?

Dovtedy som mal vo všetkom šťastie. V školách som nemal problémy, život plynul hladko, užíval som si Prahu a študentský život. Potom však prišla facka. Bol som na križovatke – buď sa začnete ľutovať, alebo sa rozhodnete niečo s tým urobiť. Ja som si vybral druhú možnosť a myslím, že som urobil dobre.

Hovoríte o strate strechy nad hlavou. Prespávali ste niekedy na ulici?

Ale áno, spával som na staniciach, v parkoch alebo v altánku v Šárke, čo je prírodná rezervácia pri Prahe. Nočné električky boli niekedy jediné miesto, kde bolo teplo – jazdil som z konečnej na konečnú. Jednu obrovskú výhodu som však mal: vždy som ako-tak ostal čistý. Hrával som futbal na Žižkove, takže som sa šiel každé ráno osprchovať. Aj keď som spával na stanici, nesmrdel som a vyzeral som ako človek, ktorý niekam cestuje a zaspal. Policajti ma preto väčšinou nechávali na pokoji. Tým, že som nepôsobil zanedbane, som úplne nespadol na dno.

Ako ste zvládali nedostatok peňazí?

Bolo to veľmi náročné. Aj keď som si našiel manuálnu prácu, výplata prišla až po šiestich týždňoch. Nemal som peniaze na poriadny obed, takže bolo ťažké sa udržať. No dalo sa to zvládnuť a v konečnom dôsledku ma to posilnilo.

Byť bez domova je extrémne náročná situácia. Čo vás to naučilo?

Predovšetkým to, že všetci ľudia sú si rovní. Či už ide o prezidenta, alebo dláždiča – každý má svoju hodnotu. Tiež ma to naučilo nepovyšovať sa a zároveň nepodceňovať sám seba. Keď sa ocitnete na dne, je len na vás, či sa rozhodnete niečo s tým spraviť, alebo sa utápate v sebaľútosti.

Ovplyvnili tieto skúsenosti aj váš prístup k práci komentátora?

Určite áno. Práca komentátora je v mnohých ohľadoch osamelá. Trávite množstvo času prípravou a musíte si stáť za svojím názorom, aj keď čelíte kritike. Tiež sa musíte naučiť zvládať tlak a byť pripravený na negatívne reakcie.

Ako vám táto práca pomohla v živote mimo komentovania?

Práca mi pomohla spoznať mnoho skvelých ľudí, vrátane lekárov, ktorí sú zapojení do športového prostredia. Vďaka tomu som sa niekedy dostal k odbornému vyšetreniu rýchlejšie, čo mi určite uľahčilo život. Klamal by som, keby som povedal, že som to nikdy nevyužil. Ale inak si prácu a súkromie dôsledne oddeľujem.

Kolegovia to majú inak?

Mám kolegov, ktorí si z komentovania urobili akúsi misiu, ako keby boli nositeľmi svetla v temnote. Ja to tak nevnímam. Pre mňa je to profesia, ktorú sa snažím robiť čo najlepšie, ale beriem ju realisticky.

Hovoríte o dôslednom oddelení súkromia. Aký je váš prístup k spoločenským udalostiam?

Možno to niekoho prekvapí, ale som introvert. Do spoločnosti chodím málokedy, skôr s najbližšími priateľmi na pivo. Radšej vyhľadávam pokojné miesta, kde nemusím byť stredobodom pozornosti. Aj keď ma občas ľudia niekde spoznajú a chcú sa odfotiť alebo poďakovať, čo je pre mňa obrovská pocta, nevyhľadávam to.

Vaša profesia je, dá sa povedať, nikdy nekončiaca. Nemôžete oddeliť „nasávanie informácií“, tomu sa hádam neviete vyhnúť.

To naozaj nie, som neustále „v strehu“. Keď sa spolu dorozprávame, zapnem si v priamom prenose dva Ligy majstrov. Aj keď ich nekomentujem, potrebujem byť v obraze, aby som vedel, čo sa deje v domácom aj európskom futbale. Pohárové zápasy v týždni a liga cez víkend – to pre mňa niekedy znamená aj 14 zápasov v priebehu siedmich dní. To je neoddeliteľná súčasť mojej práce.

Ako to vníma vaša rodina?

Našťastie mám veľmi tolerantnú manželku, hotový anjel! Je zo Slovenska. Od začiatku vedela, že práca je pre mňa veľmi dôležitá. Nemáme deti, čo nám situáciu trocha uľahčuje, no aj tak je to pre ňu náročné. Víkendy a sviatky bývam často pracovne zaneprázdnený. Už šesť rokov som nebol na dovolenke, pretože sezóna je prakticky bez prestávok. Jej pracovný režim je pondelok až piatok, zatiaľ čo ja cez víkendy komentujem zápasy alebo pripravujem relácie. Rada by sa išla pozrieť na StarDance – na páry, ktoré krásne tancujú, ale v sobotu večer bohužiaľ komentujem alebo robím štúdio. Takže naše možnosti na oddych alebo výlety sú obmedzené.

Na Vianoce si spoločný čas asi tiež veľmi neužijete.

To máte pravdu. Napríklad medzi 26. a 29. decembrom budem komentovať až päť zápasov, takže o skutočných vianočných sviatkoch nemôže byť reč. Je to ťažké, a myslím si, že pre ženy, ktoré sú v tejto profesii, je to ešte o niečo komplikovanejšie, pretože od nich sa očakáva, že sa budú starať aj o deti a domácnosť. Mnohé vzťahy sa rozpadli práve preto, že jeden z partnerov má takýto náročný pracovný režim. 

Takže tolerancia partnera je v tejto profesii nevyhnutná.

Určite áno. Bez manželkinho pochopenia by to bolo veľmi ťažké. V minulosti sme spolu aj cestovali na významné akcie. Napríklad na majstrovstvá Európy do Portugalska alebo na majstrovstvá sveta do Francúzska. Skúšala sa tejto profesii trochu približovať aj takto a pochopila, ako vyzerá život komentátora zblízka. Preto si veľmi vážim jej prístup a pochopenie.

Máte nejaký recept, ako zvládať tlak a stres?

Pomáha mi nadhľad a skúsenosti, ktoré som získal počas náročných životných čias. Keď sa mi nedarí, pripomeniem si, že mám čo jesť, kde spať a je mi teplo. To mi stačí na to, aby som si uvedomil, že sa vlastne nemám na čo sťažovať.

Ako ste sa naučili zvládať kritiku na svoju prácu?

Myslím si, že to mám relatívne jednoduché, pretože som sám na seba veľmi kritický. Niektorí si o komentátoroch myslia, že majú veľké ego, ale u mňa je to presne naopak. Nikdy som neukončil prenos s tým, že by som bol spokojný so svojou prácou. Počas každého prenosu vidím chyby, veci, ktoré mohli byť lepšie, a to ma sprevádza počas celej profesijnej dráhy. A priznám sa – vždy som sám na seba naštvaný.

Nie je to pre vás príliš náročné?

Je. Je to príšerná výbava do života. Nikomu to neprajem. Je to náročné, ale na druhú stranu mi táto vlastnosť pomáha posúvať sa ďalej.

Ako vnímate hejt na sociálnych sieťach?

Snažím sa to nebrať príliš vážne. Niekedy je kritika oprávnená a človek sa z nej môže poučiť. No často ide o nevyberané útoky, ktorých cieľom je iba vybiť frustráciu. Nemá zmysel s takýmito ľuďmi diskutovať. Sociálne siete vás často zavedú do veľmi tmavých a nepríjemných miest. Ľudia v nich vedia byť veľmi hrubí, vulgárni a bezohľadní. Napíšu vám veci, ktoré sú naozaj strašné – prajú vám smrť, nadávajú, sú to často veľmi bolestivé komentáre. Je smutné, že sa toto deje, ale je to realita.

Niekto vám prial smrť?

Áno, aj s tým som sa stretol. Pamätám si napríklad, ako som v roku 2018 povedal, že podľa môjho názoru rozhodnutie o konaní majstrovstiev sveta v Rusku bolo nesprávne a že by sa tam rozhodne šampionát konať nemal. Písali mi, aby ma zrazilo auto, objavili sa aj vyhrážky, že mi polámu ruky, zapália dom, obesia ma, zastrelia, rozštvrtia… To všetko len preto, že som si dovolil povedať svoj názor. Je to zvláštne, pretože šport by mal spájať, ale na sociálnych sieťach sú názory často extrémne negatívne a môžu veľmi ublížiť.

Reagujete niekedy na takéto útoky a negatívne komentáre?

Keď už je toho naozaj veľa a dosiahne to určitú hranicu, tak áno, odpoviem. Niekedy sa z toho vyvinie slovná ‚prestrelka‘, pretože tí ľudia často obvinia vás z arogancie či ignorancie. Máte pocit, že si nemôžete dovoliť mať vlastný názor, pretože ich názor je predsa ten jediný správny. Je to veľmi zložitá situácia, pretože ako komentátor a verejne známa osoba čelíte kritike často bez ohľadu na to, čo poviete.

Väčšina ľudí s vami ani nemá záujem o skutočnú diskusiu. Práve naopak, začnú útokom – „ty debile, ty kreténe, ty idiote“ – a je to presne ten typ „diskusie“, kde sa čas stráca úplne zbytočne. Niektorí ľudia chcú jednoducho len „vybiť frustráciu“. Niečo im v živote nevyšlo, možno majú problémy doma či v práci, a tak si to vybíjajú na internete.

Vytýkali vám niekedy profesionálni hráči, čo ste o nich ako komentátor povedali.

V tomto odvetví si musíme byť vedomí, že podobne ako my sa rozprávame o hráčoch a o ich výkone, tak aj futbalisti v kabínach medzi sebou občas rozoberajú komentátorov a novinárov. A niekedy sa to k nám aj dostane a dozvieme sa o sebe naozaj zvláštne veci (smiech). Samozrejme, nie vždy sa váš názor zhoduje s názorom hráča alebo s tým, ako to vnímajú oni, ale práve táto diskrepancia je súčasťou našej práce.

Takže občas si takto vymeníte „vaše pohľady“.

Áno, ale mám tú výhodu, že už som relatívne starý a počas kariéry som mal možnosť komentovať niekoľko generácií hráčov. Stretávam sa tak napríklad aj s hráčmi, ktorí už dnes nehrajú a teraz majú úlohu expertov v televízii. Vidím, ako menia svoje názory, pretože keď už sú v tejto profesii, začnú si uvedomovať, čo všetko s touto prácou súvisí. S Karlom Poborským sa o tom často bavíme a robíme si z toho srandu. Nemôžeme byť len akýmisi „tlačovými hovorcami“. Práve preto si treba uvedomiť, že kritika je súčasťou našej práce.

Spomínate Karla Poborského, ktorý patrí medzi veľmi aktívnych expertov a v štúdiu prináša zaujímavé názory a veľmi mu táto úloha sedí. Ako ho vnímate?

Karel je naozaj skvelý spolukomentátor a veľmi zaujímavý expert. Je úžasné, ako otvorene a nebojácne vyjadruje názory, aj keď nie vždy sú populárne. Je potrebné povedať, že Karel spravil obrovský pokrok a posun vpred, pretože si uvedomil, že ani vo futbale, ani v tejto profesii, sa nedá fungovať bez dôkladnej prípravy. Má prirodzený talent na komunikáciu, ktorý mu veľmi pomáha. Práve on zaznamenal najväčší posun zo všetkých bývalých futbalistov, ktorí sa tejto profesii venujú. Myslím si, že jeho prístup je skvelý príklad toho, ako sa dá kombinovať talent, profesionalita a úsilie o neustály rozvoj.

Kedysi ste boli veľký knihomoľ. Máte dnes ešte čas na čítanie kníh?

Bohužiaľ, oveľa menej, než by som chcel. Keď stojím pred svojou knižnicou, doslova s hrôzou zisťujem, koľko kníh som za posledné roky nakúpil. Niekedy ma zaujala recenzia, inokedy autor alebo obal v obchode, a tak sa tu teraz hromadí množstvo kníh. Neustále si hovorím, že si na ne nájdem čas… Ale musím povedať, že práve čítanie kníh mi pomohlo v profesii. Kto nemá načítané, ťažko bude efektívne komunikovať. Slovná zásoba je pre komentátora základ, a práve preto si myslím, že čítanie je v tejto profesii kľúčové.

Už v detstve a v mladosti som prečítal obrovské množstvo kníh – všetko, čo mi prišlo do rúk. Som za to dnes veľmi vďačný, pretože mi to otvorilo mnoho dverí. Čítanie ma často prenášalo do úplne iných svetov a pomohlo mi aj v profesii. Hovorený prejav a čítané slovo sú dve odlišné disciplíny, ale obidve mi pomohli rozšíriť profesijné obzory. Človek si začne uvedomovať, koľko významov, nuáns a odtieňov môže jedno slovo obsahovať. Táto schopnosť rozšíriť významy a preniesť ich do živého prenosu je v mojom povolaní neoceniteľná.

Ste autor viacerých kníh, napríklad aj tých o európskych a svetových šampionátoch vo futbale, na ktorých ste sa zúčastnili. Aký je systém pri ich písaní? Na turnaji máte určite veľa práce, ale kniha musí vyjsť čo najskôr, inak by bola neaktuálna…

To máte pravdu. Vždy je to veľká výzva, písať počas veľkých futbalových turnajov. Poslednú kapitolu musíte poslať hneď po skončení šampionátu, takže je to naozaj intenzívne. Väčšinou som písal v noci, hneď, ako som dokončil prácu pre televíziu. Ráno už vo vydavateľstve vedeli, že odo mňa majú čakať novú kapitolu. Vtedy som spával tri až štyri hodiny denne. Pravda je, že po takýchto turnajoch som bol úplne vyčerpaný a takmer vždy som ochorel.

Vaša kniha Zápasy, které změnily můj život čaká na svoje pokračovanie, keďže mala podtitul „prvý polčas“. Bude aj druhý diel?

Už viac ako rok a pol si hovorím, že by som mal dopísať druhý diel, ktorý by pokrýval obdobie po roku 2004. Problém je, že na to nemám čas. Písanie si vyžaduje duševný pokoj a ten sa v mojom harmonograme hľadá ťažko.

Počul som, že ste na jednom tréningu trénovali Tomáša Rosického. Ako k tomu došlo?

Áno, je to tak, dokonca viackrát! Tomáš býva v Klánoviciach, kúsok od našej dediny, kde som trénoval miestny tím. Občas si s nami zahral za Šestajovice, hrávali sme okresnú súťaž. Prekvapivo nechcel hrať v poli, ale chytal v bránke – a chytal výborne! Keď mal čas, vždy sme ho radi privítali. Takže áno, môžem s úsmevom povedať, že som trénoval Tomáša Rosického. To si nemôže povedať každý (smiech).

Okrem komentovania sa venujete aj charitatívnym aktivitám, konkrétne s tímom Real Top Praha. O čo ide?

Real Top Praha je tím, ktorý sa skladá z bývalých športovcov, novinárov, hercov a ďalších známych osobností. Naším hlavným cieľom je pomoc tým, ktorí to potrebujú. Hrávame exhibičné zápasy v hokeji, golfe, dokonca aj v basketbale, ale najčastejšie vo futbale. Výťažok ide na charitu – či už ide o deti, zdravotne znevýhodnených, alebo hospicové zariadenia. Za tie roky sme vyzbierali okolo 43 miliónov českých korún, ktoré sme darovali tam, kde štát už nedokáže pomôcť. To, že sa dokážeme spojiť a hrať nielen pre zábavu, ale aj pre dobrú vec, je pre nás všetkých veľká motivácia.

Ako vyzerajú tieto zápasy?

Nie sú to žiadne exhibície, ale skutočné zápasy, kde sa hrá naplno. Nemáme radi prehrávanie, takže každý dáva do toho maximum. V tíme máme skvelých hráčov, ako Patrik Berger, Jan Koller či Vladimír Šmicer. Je to o zábave, ale aj o serióznom prístupe k futbalu.

Na akej pozícii hráte?

Celý život som stredný obranca. Už síce nie som najrýchlejší, ale stále sa snažím držať krok s mladšími. Je to skvelý pocit hrať po boku takých hráčov ako Karel Rada, Radek Sňozík či Tomáš Hübschman. To je to čaro futbalu – jeho jednoduchosť, krásu a účelnosť vidíte najmä vtedy, keď hráte po boku skúsených futbalistov. Je príjemné zažiť ten čistý športový pohľad, keď si zahráte s nimi a vidíte, ako ešte vždy vedia svoje remeslo vykonávať na jednotku.

Má niekto z vášho tímu špeciálne rituály alebo zvyky?

Nič také neregistrujem. Ale v našej kabíne to žije iróniou a sarkazmom. Hecujeme sa, „špičkujeme“, najmä pokiaľ ide o rivalitu medzi fanúšikmi Sparty a Slavie. Kto z kabíny odíde ako prvý, „schytá“ to najviac. Všetko je to ale v rámci kamarátstva a zábavy. Sme tam preto, aby sme pomáhali.

Takže ste v dobrej partii.

To určite. Po rokoch sa tím pekne vyčistil a zostali v ňom ľudia, ktorí chcú pomáhať, nie zarábať. Nikto z nás to nerobí za odmenu.

Vidíte pri zápasoch aj nejaké paralely medzi športovcami a umelcami, prípadne inými profesiami?

Určite áno. Je skvelé sledovať, ako športovci, hokejisti či futbalisti chodia do divadla, na koncerty alebo na iné kultúrne podujatia, zatiaľ čo umelci navštevujú naše zápasy. Vytvára sa tak skvelé prepojenie medzi týmito svetmi. Napríklad David Lafata mi spomínal, že sa chystá na koncert Vojty Dyka v O2 aréne a veľmi sa naň teší. Je krásne sledovať, ako tieto rôzne profesie a záujmy vytvárajú takéto nečakané prepojenia.

Aké sú vaše plány do budúcna?

Moje plány sú jednoduché – pokračovať v tom, čo ma baví. Chcem robiť športové komentovanie na najvyššej úrovni, písať, keď si na to nájdem čas, a byť súčasťou projektov, ktoré majú zmysel. A samozrejme, teším sa na ďalšie zápasy s Real Top Praha.