Pri zvládaní Trumpa sa môžu liberáli obrátiť aj na Havla

Autor je holandský spisovateľ, žije v USA.

Aj renomovaní profesori dejín o Donaldovi Trumpovi už povedali, že nový prezident USA má predpoklady stať sa fašistickým diktátorom. Trump sám naznačil, že nemá záujem chrániť inštitúcie, na ktorých stojí liberálna demokracia, ako sú slobodná tlač, nezávislé súdnictvo a nestranná byrokracia.

Či americká demokracia odolá Trumpovým snahám podkopať jej základy, teraz závisí od toho, do akej miery sú ľudia pripravení ju brániť.

Keď juhokórejský prezident Jun Sok-jol, frustrovaný tým, že opoziční poslanci blokovali jeho agendu, vlani 3. decembra z ničoho nič vyhlásil stanné právo, okamžite vypukli protesty v uliciach aj v Národnom zhromaždení. Silný odpor, vrátane odporu členov jeho vlastnej strany, prinútil Juna ustúpiť. Dnes je dokonca vo väzbe.

Treba dúfať, že ak by Trump urobil podobný krok, vyvolalo by to rovnakú reakciu.

Koľko bude zásadových republikánov?

Spojené štáty sú od autokracie stále ďaleko. Ale zakladateľ online obchodu Amazon a majiteľ denníka The Washington Post Jeff Bezos – jeden z najmocnejších mužov v Spojených štátoch, ak nie na svete – zabránil redakcii denníka, ktorý vlastní, aby pred prezidentskými voľbami podporila Kamalu Harrisovú.

Moderátor Joe Scarborough, ktorý Trumpa vo svojej relácii na MSNBC roky označoval rovno za fašistu, sa po jeho víťazstve vo voľbách ponáhľal na Floridu, aby sa vtedy zvolenému prezidentovi poklonil.

V rámci Republikánskej strany varovania pred nebezpečenstvom Trumpa ustúpili oportunizmu. Senátor Marco Rubio, ktorý Trumpa kedysi nazýval podvodníkom, sa rýchlo stal kandidátom na ministra zahraničných vecí. J. D. Vance, ktorý Trumpa v súkromí prirovnal k Adolfovi Hitlerovi, sa stal jeho viceprezidentom.

Neprekvapuje to. Ambície môžu ľahko zatieniť politické a morálne zábrany. Veľa závisí od toho, či zásadovejší postoj zaujme dostatočný počet republikánov.

Václav Havel ako inšpirácia

Ďalším spôsobom, ako reagovať na skorumpovaného a pomstychtivého prezidenta, je to, čo niektorí ľudia žijúci v nacistickom Nemecku nazývali vnútornou emigráciou: skloniť hlavu v nádeji, že zostanú mimo problémov.

Po opätovnom zvolení Trumpa za prezidenta zostali mnohí Američania rozčarovaní a vyčerpaní. V porovnaní s rokom 2016 je chuť stavať sa proti nemu menšia. Mnohí ľudia, ktorých poznám, už nechcú čítať ani počúvať správy.

Ústup z verejného priestoru do súkromia môže byť lákavý. Ale živá občianska spoločnosť Ameriky by tým utrpela.

Ako v denníku The New York Times napísala Miriam Elderová, ktorá bola v minulosti aj korešpondentkou denníka The Guardian v Moskve: Rusi za prezidenta Putina, rovnako ako Nemci za Tretej ríše, si rýchlo uvedomili, že sa môžu otočiť chrbtom politike, ale politika sa chrbtom k nim neotočí.

Bolo by vážnou chybou, keby sa Američania správali, akoby už žili v autokracii.

Disidenti v skutočných autokraciách často robili pravý opak. Václav Havel riskoval pri odolávaní komunistickému režimu v Československu všetko a bol viackrát uväznený. On a ďalší disidenti trvali na tom, že by sa aj v neslobodnej spoločnosti mali správať ako slobodní ľudia. Havel to nazval „život v pravde“ – odmietnutie podrobiť sa klamstvám diktatúry.

Takto pravicoví populisti určite vyhrajú

Trump je obzvlášť nepriateľský k tlači („nepriatelia ľudu“) a liberálnym univerzitám práve pre ich schopnosť odhaliť jeho chronické a často toxické lži. Vyhrážal sa, že vysielateľov, ktorí mu nejdú poruke, vypne, že kritických novinárov uväzní a že univerzity, ktoré považuje za príliš „woke“, bude pokutovať.

Pri neurčitosti takéhoto označenia by sa terčom mohla stať takmer ktorákoľvek vzdelávacia inštitúcia.

Reakcie na amerických univerzitách a v redakciách sú ťažko predvídateľné. Strach z odvety môže profesorov, redaktorov, novinárov a administrátorov univerzít podnietiť, aby sa cenzurovali.

Ďalší odporcovia Trumpa na univerzitách a v iných elitných kultúrnych inštitúciách by mohli z frustrácie a hnevu všetko, čo on a jeho priaznivci nenávidia, znásobiť – a stať sa v otázkach rasy, sexuality a rodovej identity ešte ideologickejšími.

Obe takéto reakcie budú Trumpovi hrať do karát. Autocenzúra a strach z verejného pohoršenia povedú k menšiemu odporu proti jeho klamstvám. A ideologický zápal posilní medzi pravicovými populistami predstavu, že keď vedú kultúrne vojny, majú pravdu – a v súčasnom politickom prostredí ich určite vyhrajú.

Koniec-koncov, v USA je viac konzervatívcov ako ľavicových radikálov a mimo veľkých miest a univerzít nie je politika identít populárna.

Klamstvá nie sú tým najhorším

Najlepší spôsob, ako môžu liberáli v médiách a na univerzitách reagovať na hrozbu autoritárskej politiky, je prestať s ideologickými gestami a sústrediť sa na hľadanie pravdy v otvorenej diskusii, za uplatnenia akademickej slobody a využitia poctivého, nestranného spravodajstva.

To by napokon intelektuáli mali robiť vždy.

Najhoršie na Trumpovi a iných populistoch, ktorých to ťahá k autoritárskej vláde, nie sú ich klamstvá. Do určitej miery pravdepodobne klamú všetci politici. Oveľa nebezpečnejšia je predstava, že na pravde nezáleží.

Ak prijmeme svet, v ktorom si každý môže vybrať vlastnú pravdu podľa vlastných straníckych či ideologických preferencií – čo je predstava, ktorú len posilnil vzostup internetu a sociálnych sietí – bude pre autoritárskych lídrov jednoduchšie, aby nám vnútili svoju verziu pravdy. A na to demokracia zahynie s úplnou istotou.