Martina Strmeňová, ktorej e-mail vyľakal Fica: Necítim sa ohrozená, nerobili sme nič protizákonné

V utorok počas schôdze Národnej rady o vyslovení nedôvery Ficovej vláde, premiér informoval o správe SIS, ktorá mala obsahovať „závažné informácie o dlhodobom organizovanom vplyvovom pôsobení s cieľom destabilizácie Slovenska“ a požiadal rokovať v neverejnom režime.

Tieto závažné informácie mali vychádzať z hromadného e-mailu organizácie Nie v našom meste, ktorý posielali 120 adresátom začiatkom januára. Obsahoval nápady na protesty na najbližšie týždne a zostavila ho umelá inteligencia. Organizácia ho v utorok zverejnila.

MARTINA STRMEŇOVÁ, ktorá ako jedna z organizátoriek protestov e-mail posielala, v rozhovore hovorí o tom, ako reagovali, keď sa dozvedeli o správe SIS, prečo posielali plán nenásilných protestov dopredu a z čoho pri jeho príprave model umelej inteligencie čerpal.

To, že organizátorov protestov sledovala SIS, zažila aj v roku 2018 pri protestoch Za slušné Slovensko. Nečakala však, že e-mail o organizovaní nenásilných občianskych protestov, ktorý nebol tajný, môže bezpečnostná služba označiť za riziko.

Ako ste sa dozvedeli o tom, že závažná informácia o vplyvovom pôsobení s cieľom destabilizácie Slovenska, o ktorej hovorí premiér Fico, je váš e-mail?

Dozvedeli sme sa to z článku denníka SME. Vy ste zverejnili útržky z e-mailu, podľa ktorých bolo jasné, že je to náš e-mail, ktorý sme posielali začiatkom januára.

Ako ste na to reagovali?

Prekvapilo nás, že niečo takéto sa rieši a bola pre to vylúčená verejnosť zo schôdze Národnej rady. Stretli sme sa s ďalšími ľuďmi z platformy, aby sme si povedali, či to bude zasahovať do bezpečnosti piatkového zhromaždenia. Ja som kontaktovala aj políciu, aby som sa informovala, či nám niečo hrozí, či sa máme na niečo pripraviť.

Keď prvý nápor opadol, rozhodla som sa, že to zverejníme celé, lebo na tom nie je nič tajné.

Každý, kto plánuje nejaké dlhodobejšie akcie, si predsa musí urobiť plán, musí sa pripraviť na nejaké alternatívy. Ten e-mail ani len nebol koncipovaný ako tajný. Keby bol tajný, tak ho nepošleme celému nášmu mailing listu a všetkým, ktorí sú zapojení do platformy Nie v našom meste. Bol to úplne normálny e-mail, ktorým sme chceli začať debatu o protestoch.

Čo hovoríte na to, že SIS sleduje takúto komunikáciu?

Ja si nemyslím, že oni to sledovali. Podľa mňa sa im to nejako dostalo. Bezpečnostná služba musí sledovať, kam protesty smerujú, veď ide o bezpečnosť štátu, to je v poriadku.

Nevyhodnotili to však dobre. Je zvláštne, že tento jeden e-mail, kde rozoberáme, kto donesie megafón a kto zabezpečí sanitku pre bezpečnosť zhromaždenia, je braný ako hrozba alebo plánovanie majdanu. Všade hovoríme o nenásilných akciách. Na protesty máme ústavné právo.

Máte pocit, že by ste vy alebo ďalší organizátori občianskych procesov boli sledovaní?

Nemáme také indície, ale myslím, že je to prirodzené. Dialo sa to aj v roku 2018 počas protestov Za slušné Slovensko, mali sme informácie, že nás odpočúvajú. V zásade nejaký monitoring štát musí mať, otázka je, či sa to zneužíva.

Teraz podľa vás ide o o zneužitie SIS?

Áno, myslím, že je to zneužitie. V tom e-maile nie je nič tajné, nič zásadné, nevyzývame k násilnostiam, k žiadnemu prevratu. Na začiatku je napísané, že chceme, aby vláda dodržiavala zákony a demokratické nastavenie našej krajiny. Neviem, čo by na tom malo byť nezákonné.

Podnikáte voči tomu nejaké kroky?

Budeme mať spoločnú poradu. V našej skupine sú aj právnici, poradíme sa s nimi, ako budeme postupovať. Zatiaľ pokračujeme v organizovaní piatkového protestu.

Budete na ňom reagovať na to, čo sa stalo?

Na začiatku bude pravdepodobne vyhlásenie, v ktorom na to budeme reagovať. Zvyšok protestu zostáva nezmenený.

Prečo ste sa rozhodli napísať tento e-mail a organizačný plán takto dopredu?

Bolo nám jasné, že bude viac protestov, a myslíme si, že je zodpovedné postaviť sa k tomu strategicky, aby sme vedeli zabezpečiť bezpečnosť protestov a aby sme vedeli reagovať. My sa v občianskej platforme Nie v našom meste venujeme aj skúmaniu nenásilných protestov a hnutí, je okolo toho množstvo odbornej literatúry. Venuje sa tomu aj jedna z našich členiek, ktorá pracuje na Univerzite Mateja Bela.

V e-maile sa spomínajú konkrétne formy protestov. Čo chápete pod blokádami ciest a vládnych budov?

Blokáda je jedna z foriem nenásilného protestu. Tých foriem je však strašne veľa. Na Slovensku sme naučení na statické zhromaždenia, v Banskej Bystrici sme sa však rozhodli ísť do hybridnej formy, kde je aj pochod.

Ak na vás vládna moc nereaguje, máte dve možnosti. Buď dostanete na protest viac ľudí, alebo protest zmení formu. Preto sme sa rozprávali o tom, že by bolo možno dobré urobiť nejakú blokádu cesty. V Banskej Bystrici sme to už zažili napríklad v mestskej časti Uľanka, kde sa obyvatelia nevedeli domôcť chodníka. Je to mestská časť geograficky oddelená od mesta, mestská samospráva ich nepočúvala, tak zablokovali hlavnú cestu smerom na Donovaly – hodinu prechádzali cez priechod pre chodcov.

Je to forma ďalšieho upozornenia. Uvažovali sme napríklad, že pochod bude prechádzať cez nejakú frekventovanejšiu cestu, čím by sa urobila blokáda cesty na určitý čas.

Druhá časť návrhov je blokáda vládnych budov.

Protesty sú momentálne zakázané vo vzdialenosti 50 metrov od vládnych budov, ísť k nim bližšie môže byť forma občianskej neposlušnosti, ktorou vyjadríme, že nesúhlasíme s tým, ako vláda koná. V žiadnom prípade nejde o to, že by sme išli okupovať vládnu budovu či squatovať pri nej, ale ísť bližšie je jedna z možností.

Opakujem, že to bol len návrh. Možností je veľa. Je len na nás, čo si vyberieme, a Chat GPT navrhlo toto. Bol to odrazový mostík pre nás k tomu, aby sme sa rozprávali o tom, že naše požiadavky pravdepodobne nebudú vypočuté po jednom proteste a treba sa mentálne pripraviť na to, čo ešte môžeme urobiť.

Tým, že sa v organizácii venujem skúmaniu nenásilných hnutí, tak Chat GTP už mám vytrénovaný, mám tam naťahaných veľa dát o nenásilných akciách, Ak tajomník ministerstva obrany teraz povedal, že toto Chat GPT nedokáže, tak sa mýli, dokáže to, pretože sa vie učiť.

Keď už sa táto debata otvorila myslíte si, že napríklad blokáda vládnych budov je naozaj vhodné riešenie?

To neviem. Ale v prvom rade, u nás nerozhoduje jeden človek. My sme aktívna skupina a každý z ľudí, ktorí tam sú, majú právo do toho hovoriť. Každému rozhodnutiu predchádza debata a musí prísť ku konsenzu alebo kompromisu.

Vždy pri tom rozoberáme, ako vyzeral posledný protest, aké boli reakcie, aká je bezpečnostná situácia. Na naše protesty chodia rodičia s malými deťmi, starí ľudia, ľudia s hendikepom. Musíme brať do úvahy, aby nikto z toho nemal problémy, iba mal priestor vyjadriť nesúhlas s tým, čo sa na Slovenku deje.

Kedy je podľa vás čas naozaj prejsť do občianskej neposlušnosti, ktorá sa spomína aj v e-maile?

Neviem to zhodnotiť. Nechcem povedať, či včera bola prekročená nejaká červená čiara, museli by sme si to zhodnotiť ako skupina. Neprináleží mi to hodnotiť samej, musí to byť kolektívne rozhodnutie.

Predposledným bodom spomínaného harmonogramu je národný štrajk, je to reálne?

Keď zadáte umelej inteligencii prompt, aby celý proces nastavila tak, aby sa tlak verejnosti stupňoval, tak logicky príde k záveru, že ideálna situácia by bol štrajk.

V našej situácii na Slovensku asi štrajk zatiaľ nie je možný. V každom prípade to nie je na nás, na niekoľkých desiatkach aktivistov. Museli by sa do toho zapojiť odbory a stavovské organizácie. My môžeme na štrajk vyzvať, ale reálne ho nevieme spraviť. Každá z týchto organizácií sa musí zamyslieť, či je spokojná so smerovaním Slovenska a či im to za to stojí, keď budú ticho.

Na Slovensku nemáme veľkú tradíciu protestov a štrajkov, myslíte si, že verejnosť je schopná niečo takto dosiahnuť?

Máme skúsenosť z novembra ’89. V roku 1998 síce štrajky neboli, ale bola spoločná predvolebná kampaň. V 2018 protesty Za slušné Slovensko predsa niečo dosiahli. Možno to nebolo ideálne, ale vždy je šanca, že sa požiadavky dosiahnu.

Podávanie si ruky s Putinom je už taká vážna vec, že mnoho ľudí dokáže dostať na námestia. Opäť, to nie je majdan, to nie je žiadny puč, my dávame len priestor ľuďom vyjadriť svoj názor a svoju nespokojnosť.

Platforma Nie v našom meste funguje, odkedy sa v roku 2014 Marian Kotleba stal županom. Vládzete ešte reagovať na všetko, čo sa deje v spoločnosti?

Musíme, čo iné nám zostáva. Našťastie to nestojí na dvoch ľuďoch. Navzájom si dodávame energiu a keď niekto nevládze, tak štafetu preberie niekto iný.

Prečo je podľa vás dôležité sa organizovať lokálne?

Slováci a Slovenky sú už veľmi apatickí. Rozumiem tomu, ale je to škoda. Je super, že sa veci dejú aj v Bratislave, ale už aj pri posledných voľbách sme videli, že pokiaľ sa ľuďom mimo Bratislavy nikto nevenuje, prináša to nie veľmi dobré výsledky pre spoločnosť na Slovensku.

Pre nás je naozaj dôležité venovať sa ľuďom v regiónoch a posilňovať ich akčnosť, aby sa zapájali do vecí verejných, pretože je to ich právo a sčasti aj povinnosť. Môžu sa aktivizovať na úrovni lokálnej alebo regionálnej samosprávy, vôbec to nemusia byť národné záležitosti, ale potrebujeme sa dostať z apatie.

Ako sa vám komunikuje s ostatnými platformami po celom Slovensku, keď sa spájate na protestoch Slovensko je Európa?

Má to svoje úskalia, ale všetkým nám ide o rovnakú vec. Aj keď niekedy sa zdá, že tie debaty sú nekonečné a veľa si musíme vysvetľovať, v zásade všetko sú to skvelí ľudia, ktorí pracujú na tom, aby Slovensko bolo lepšou krajinou pre všetkých a všetky.

Cítite sa po udalostiach včerajška ohrozená?

Nemôžem povedať, že nemám vnútorný stres, najmä včera to bolo náročné. Dostala som však množstvo podporných správ a telefonátov. Viem, že sa môžem spoľahnúť na ostatných ľudí, že v tom nie sme sami.

Spoločne sme si zhodnotili, že v tom e-maile naozaj nie je nič, čo by smerovalo k ohrozeniu štátneho zriadenia, netuším, čo by na ňom mohlo byť protizákonné.

Ako vnímate to, že vás SIS môže sledovať?

Nech sleduje, nemá čo nájsť. Ja nerobím žiadnu nekalú činnosť. Ak potrebujú vidieť, ako si vymieňam recepty s kamarátkou, nech si to pozrú.

Informačné a inteligenčné služby majú mať prehľad o tom, čo sa deje v štáte, to je ich úloha. Bolo by však super, keby sa zamerali na trošku rizikovejšie veci než na aktivistov, ktorí robia protesty, napríklad na skupinu Brat za brata, ktorá plánuje regionálne bunky.