Storytellerka Jánošíková: Mladík rozprával, aké je dnes byť mužom. V hľadisku sa plakalo

So storytellingom začala, keď ako učiteľka zistila, ako ťažko si deti v škole pamätajú informácie. Sama mala v minulosti problémy nabifľovať sa poučky.

MARTINA JÁNOŠÍKOVÁ rozvíja na Slovensku špecifický rozprávačský žáner, ktorý pomáha učiteľom pri vysvetľovaní učiva, deťom pri čítaní s porozumením, rodičom pri udržiavaní zdravých vzťahov, každému, kto chce sám seba lepšie spoznať.

Pomôcku, ako dať informácie do správneho kontextu, považuje za zvlášť dôležitú v časoch, keď naživo komunikujeme málo a vyjadrujeme sa často už iba emotikonmi.

Inšpiruje sa storytellermi z celého sveta. Základom je jednoduchý príbeh, ktorý má dušu, a rozprávač, ktorý ho vie vyrozprávať. Skvelý edukatívny formát sa vďaka nej ujíma už aj v sieti knižníc.

Vysvetlíte najprv, čo presne znamená storytelling?

Človek sa postaví pred publikum sám za seba, nevstupuje do žiadnej postavy, rozpráva niečo, čo autorsky spracoval a častokrát aj zažil a pre tých, čo ho počúvajú, to môže byť veľmi obohacujúce. Možno ste o tom ešte nepočuli, ale na Slovensku usporadúvame storytellingový festival už niekoľko rokov. Volá sa Príbehom na stope a inšpirujeme sa pri ňom podobnými podujatiami vo svete, naposledy nórskym Forteller Festivalen, zameraným primárne na Škandináviu. Dala som sa dokopy s tamojšími účinkujúcimi, ktorí sa tomuto žánru venujú vyše dvadsať rokov, podarilo sa mi v spolupráci s Festivalom príbehov v Trenčíne pozvať ich k nám a vytvoriť na pripravovanom ročníku aj nórsku sekciu, veľmi sa z toho teším.

V čom sú dobrí nórski storytelleri?

Škandinávsky trend sa zameriava na autobiografické rozprávačstvo. U nás sa stále držíme skôr rozprávania tradičných príbehov. Okrem toho sú nórski storytelleri veľmi aktívni, štát totiž veľmi podporuje prinášanie kultúry medzi deti a pre storytellerov, ktorí ju môžu šíriť, poskytuje granty na turné po školách v celej krajine. Dokonca tam funguje sieť knihovníkov, ktorí pracujú so storytellingom na dennej báze. Práve s týmito oblasťami ho aj ja rada prepájam.

Čím sa takéto verejné vystúpenia líšia od stand-upu alebo slam poetry? Alebo od programu TEDx?

Pri stand-upe ide o glosovanie, ktorého primárnou funkciou je pobaviť, využiť satiru. Pri slam poetry sa viac pracuje s básnickými prostriedkami či s improvizáciou. Projekt TEDx je zase sebaprezentáciou s odborným, celospoločenským dosahom, i keď princíp je podobný storytellingu, lebo tiež koučuje ľudí v tom, ako vystavať príbeh. V storytellingu však ide o osobnú, intímnu spoveď. Často býva taká emotívna, že v hľadisku sa niekto aj rozplače. Napríklad v Oslo som zažila takéto autobiografické storytellingové výstupy.

Na aké témy?

Jeden škótsky mladík rozprával o tom, aké to vlastne je, byť dnes mužom. Nórka si zase obliekla červený plášť a rozprávala, aké by to bolo, keby mala Červená čiapočka štyridsať rokov. Začala štatistikou, koľko single ľudí žije v Škandinávii, a že vo Fínsku sa za single život dokonca platia vyššie dane. Veľmi osobne hovorila o tom, čo všetko musí single človek robiť, ak chce s niekým byť. Bola som z jej otvorenosti úplne zaskočená.

Je to ako terapia?

Nepredstavujte si, že niekto predstúpi pred ostatných a rozpráva, akoby bol na skupinovom sedení. Osobné skúsenosti sú síce veľmi dominantné, ale aj spracované podľa istých pravidiel. Príbeh má vždy hlavu a pätu, je jasne vypointovaný, v presnom čase, skrátka, úderných sedem minút s pointou, vrcholom, priestorom na smutné aj veselé emócie. Dôležitým rozdielom je, že spracované udalosti by mali byť pre poslucháčov darčekom, a nie bremenom.

Ako ste k tomuto žánru prišli?

Moje začiatky súvisia okrem iného aj s tým, že sama mám trochu horšiu pamäť a viem si predstaviť, aké to je, keď sa ťažko učíte niečo naspamäť. Počas môjho pôsobenia na ZUŠ, kde som vyučovala umelecký prednes, bolo pomerne veľa detí, ktoré nedokázali fixovať text. Bralo sa to ako ich zlyhanie, čo ma veľmi mrzelo, navyše mi ako pedagogičke takáto informácia v ničom nepomohla. S deťmi sa pravidelne stretávam a chcem s nimi robiť niečo zmysluplné, takže keď ma v roku 2014 garantka súťaže Hviezdoslavov Kubín Jarka Čajková upozornila na trojdňový kurz storytellingu s Barborou Voráčovou a Matějom Záhoříkom, intuitívne som pocítila, že takýto impulz veľmi potrebujem.

Čo ste si predstavovali?

Že to bude práca s textom, stotožňovanie sa s ním cez moje konkrétne myšlienky, vlastne niečo ako umelecký prednes. Cvičenia ma napokon naozaj krok za krokom doviedli k tomu, ako vystavať kostru rozprávania, ako pochopiť, čo je dôležité, aký je priestor príbehu, plastickosť postavy. Každé jedno cvičenie mi pomáhalo dostať text do seba, takže po dva a pol dni workshopu som bola schopná pomerne náročný tradičný africký príbeh porozprávať tak, že mal hlavu a pätu. To, čo som si vyskúšala na vlastnej koži, som potom posúvala deťom v základnej umeleckej škole.

A zafungovalo to?

Úplne úžasne – ešte aj v úvodzovkách najskúšanejší žiak dokázal v priebehu polroka zafixovať Fimfárum od Jana Wericha! Dokonca si do slovnej zásoby prebral Werichove slová a začal ich používať. Jeho mama to považovala za zázrak. S tým istým chalanom sme skúšali knihu Stopárov sprievodca galaxiou, postupne začal rád chodiť na prednes. Vedela som, že to bude dobrá cesta.

Žeby zaručená metóda, ako si obľúbiť knihy, štúdium, čítanie?

Nejde o žiaden univerzálny liek, ale určite o jeden z dôležitých nástrojov, ktorý môžete v škole použiť. Sú typy detí, ktoré nemajú abstraktné myslenie, a práve toto im môže sadnúť. Niekto rád tancuje, niekto maľuje a niekto potrebuje rozprávať – storytelling ho v tom môže zmysluplne podporiť.

Ako presviedčate deti, aby ich to bavilo?

Učím na druhom stupni, kde sa už vyžaduje abstraktné myslenie. Deti by už mali vedieť, čo je metafora, rozumieť rovniciam. Lenže v školách máme aj budúcich murárov, automechanikov, krajčírky, a im lepšie sedí jednoduchý príbeh. Storytelling tento priestor poskytuje. Zároveň tvrdím, že nielen literatúra, ale aj prírodoveda, fyzika či zemepis sa dajú orámovať touto metódou, pretože keď porozprávate napríklad príbeh o prvej žene-matematičke alebo životnú cestu Marie Curie o tom, v akých podmienkach žila a bádala a čím všetkým prešla, kým získala Nobelovu cenu, deti majú oveľa väčšiu chuť preskúmať, o čo v učive ide, ako keď prídete na hodinu a len poviete sucho – tak dnes si preberieme polonium a povieme si o takej a takej chemickej reakcii. Príbehov nikdy nie je dosť. Škoda len, že sme zahltení množstvom učiva a tlačí nás čas.

Takže každý učiteľ by mal byť storytellerom?

Podľa mňa ním je, len je otázka, ako mu to ide. Myslím si, že pedagogické školy by to nemali podceňovať. Veď pán farár a pán učiteľ boli odjakživa rozprávači, ktorí pracovali so slovom.

Ako to vyzerá na vašich kurzoch pre učiteľov?

Nikdy im neponúkam komplikované formy, iba sa im snažím pripomínať kontext. Napríklad, keď idú žiakov učiť ľudovú slovesnosť, nech im najprv priblížia drotárov, ktorí putovali krajinou a rozprávali o tom, čo počas svojich túlačiek zažili. Hovorím im – uvidíte, že decká si budú omnoho lepšie pamätať, čo ľudová slovesnosť vlastne je, čo skutočne znamená slovo folklór. Skrátka, sledujme aj etymológiu slov.

Pomáha vám učebnica literatúry?

Je to síce dobrá vec, ale nemáte v nej kontext a servírujete deťom len holé učivo. Preto nemajú šancu zapamätať si, čo sú básnické prostriedky, čo je poézia, čo znamená antika, o čom sú bájky. Na hodinách literatúry sa zväčša sleduje ukážka z čítanky a zapíše sa definícia. Tí, čo majú fotografickú pamäť, si informácie nasnímajú, a cez ostatných to len pretečie, zmysel uniká a žiak sa všetko učí stále nanovo – v päťke, šestke, sedmičke… Storytelling teda používam doslova ako pomôcku, ako dať informácie deckám do kontextu. Na hodinách slovenčiny každé nové literárne obdobie a jeho žánre zasadím ako pokračovanie akéhosi seriálu. Postupne akoby som skladala puzzle obraz. Fiktívny aj reálny, pretože si ho tvoríme aj v triede na stene, a postupne ho dopĺňame.

Ako napájate deti na umenie rozprávačstva?

Určíme si, aký typ príbehu by chceli porozprávať. Pri autobiografickom vychádzajú z vlastného príbehu. Pri tradičnom si prečítajú existujúci príbeh, prefiltrujú cez seba, dajú svojmu rozprávaniu autorskú licenciu a aktualizačný moment. A potom je tu kategória dokumentárnych príbehov, takým sa venujeme najmä v našom združení Príbehom na stope. Napríklad máme pásmo, ktoré sa volá Stratená chuť jazykov podľa knihy Jozefa Tancera Rozviazané jazyky. Kniha opisuje, prečo sa z ulíc Bratislavy vytratila maďarčina a nemčina. Nikto to nevie, každý iba jednoducho vníma, že to tak je. Lenže za touto skutočnosťou stoja reálne dôvody. Keď sme sa o tom rozprávali so študentmi na stredných školách, ozvali sa prekvapene: a prečo sa my toto neučíme v škole? Prečo sa to dozvedáme na nejakom predstavení? Prečo sa učíme o Napoleonovi, a o tomto nie?

A prečo sa o takúto metódu neopierajú školské osnovy?

Je na každom pedagógovi, akú metódu využije pri svojej výučbe. Mnohí s ňou pracujú bez toho, aby to mali pomenované. Storytelling je len rozšírenie pedagogickej palety. A je tu ešte jedna dôležitá vec: sme už natoľko onlinoví, že strácame schopnosť pomenovať veci naživo, vyjadrovať sa viac ako jedno- či dvojslovne, či dokonca iba emotikonovo. Formát storytellingu vnáša do komunikácie cit pre jazyk, prácu so slovnou zásobou. A kľúčové je, že ste naživo s inými ľuďmi v reálnom čase na reálnom mieste.

Ako na vás reagujú dospelí, najmä rodičia a učitelia?

Na poslednom kurze ma účastníčka zastavila s tým, že im vysvetľujem úplne samozrejmé veci – vedieť počúvať ľudí okolo, vnímať čas, mať svoj maják príbehu,… Nakoniec sa ukázalo, že aj keď sú to samozrejmosti, nemáme ich v krvi. Potrebujeme sa im vedome venovať, trénovať ich. Na konci kurzov si zvykneme rozprávať príbehy, na ktorých sme pracovali. Je to úľavné zistenie, že väčšina z nás to zvládne na veľmi slušnej úrovni. Keď končia víkendové kurzy, mnohí bývajú dojatí, hovoria – prečo nemám v živote príbehy, chcem ich tam. A ja im hovorím – stretli sme sa, aby ste to videli a môžete si to v živote, vo svojej rodine, medzi kamarátmi postupne sami vytvoriť. Chce to aj čas.

Vám to trvalo dlho?

Keď som začínala, otec bol voči mojim aktivitám dosť nedôverčivý, vraví mi, hej, Martina, ty si v nejakej sekte, alebo čo? Voľačo s tebou nie je v poriadku. Ty nás nútiš počúvať nejaké mytologické príbehy. Bol podozrievavý a veľmi opatrný. Dnes je všetko inak – príbehy počúva veľmi rád. Keď začnem rozprávať, vidím na ňom, ako nastraží uši a presne ako Josef Kemr vo filme Na samotě u lesa „a on bude mít tři syny, a ti mravenci mu pomůžou…“ tie príbehy ešte aj komentuje.

Otec chodí na vaše kurzy?

Nie, stretnutia s príbehmi si robíme doma. Prídem k našim na kávu a vždy ich vyzvem – počujte, mám nový príbeh a potrebujem si ho pred niekým vyskúšať. Otec sa, samozrejme, tvári najprv rezervovane, láskavo mi to akože dovolí, ale vidím na ňom, ako dobre mu to robí a že tieto chvíle priam miluje.

Aké témy ste spolu naposledy rozoberali?

Napríklad kráľa Midasa. Alebo som im rozprávala rozprávku Lindworm. To je nórska ľudová rozprávka, kde sa kráľovnej narodia dve deti, jedno v ľudskej podobe, druhé ako had, a je to temný severský mordor.

Čo na to otec?

Bol z toho hotový. V storytellingu je totiž ešte dôležitejšia časť: keď si ľudia vypočujú príbehy, nasleduje diskusia – prečo v príbehu ten a ten urobil práve to a to? Analyzujeme motívy a vďaka tomu nezostane čas na nezmyselné témy, ktoré nám odoberajú energiu a vzácny rodinný čas. Pri rozboroch sa rozohňujeme ako zapálení fanatici, ale máme to naozaj radi. Ľuďom na kurzoch stále hovorím: nezúfajte, veď vôbec nemusíte hľadať žiadnu hereckú, javiskovú podobu. Celkom stačí, keď sa dostanete do rodinnej obývačky či do kuchyne a budete s rodičmi otvorene hovoriť. Ja sa napríklad spýtam mamy, akú hru v detstve najradšej hrala. A mama začne rozprávať, ja ju nezastavím a ju to odvedie až kamsi do spomienok, ako ju raz chalani vystrašili a akú mala vtedy sukňu a s čím sa v detstve najradšej hrala. Zdá sa mi to mimoriadne dôležité, lebo mám pocit, že blízku osobnú históriu zo života často vytláčame. Takto som sa napríklad dozvedela, že moji prarodičia žili vo Francúzsku.

Ktorá školská látka išla cez storytelling k žiakom najťažšie?

Mala som pôvodne veľký problém práve so spomínanou ľudovou slovesnosťou. Tým, že sme odstrihnutí od blízkej minulosti a nevieme ani, aké detstvo mali naši rodičia, nieto ešte ďalšie tri generácie príbuzných, nikdy som nerozumela prísloviam. V niečom sa mi zdali trápne a zbytočné. Až pri storytellingu som pochopila, že sú to hotové poklady, že to je najcennejšie, čo nám ľudia z minulosti posunuli. Preto sa celú ľudovú slovesnosť snažím deťom adekvátne osvetliť.

Ako to robíte?

Sadneme si do kruhu, ja im rozprávam napríklad o ľuďoch, ktorí putovali svetom a potom rozprávali, čo videli, a zároveň sa detí pýtam, či im niekto z rodiny niečo osobného niekedy porozprával. Dobrá správa je, že väčšina detí takú skúsenosť má, či už ide o vymyslené alebo reálne príbehy. Na to sa potom snažím s ľudovou slovesnosťou rovnocenne nadväzovať. Ľudová slovesnosť si nezaslúži podceňovanie. Je dobré hovoriť o nej v rodinnej atmosfére, v škole napríklad pritom simulovať čas pred zaspatím, ležať na zemi na dekách s hlavou na vankúši a aj si zafilozofovať, prečo k nám taký alebo onaký príbeh doputoval. Hoci aj o Červenej Čiapočke.

Prečo by mal deti tento notoricky známy príbeh baviť?

Je to jeden z najstarších príbehov na zemeguli. Existujú mapy s kódmi, ktoré sledujú jednotlivé motívy. Práve vďaka tomu sa zistilo, že pôvod Červenej čiapočky siaha do Indie, má najviac variácií na svete. Keď sa toto všetko deťom odhalí, majú zrazu k príbehom väčšiu úctu. Lepšie začnú rozumieť tomu, čo vlastne znamená výraz ľudová slovesnosť a folklór v pravom zmysle slova.

Ako môžeme deťom priblížiť tieto výrazy tak, aby pochopili, že sa dajú politicky zneužiť?

Dnes vidíme, že folklór a ľudová tvorba môžu byť využívané ako zástierka akejsi pokrivenej národnej kultúry. Je to neférové. Desia ma zbierky ľudových príbehov, ktoré vychádzali pred rokom 1989. Mám na mysli najmä zbierky, ktoré sa viazali na územia bývalého Sovietskeho zväzu. Pri hľadaní príbehov som ich prešla niekoľko. Bolo cítiť ako sa do tradičných kmeňových príbehov necitlivo ideologicky zasahuje. Najsmutnejšie je, že to boli publikácie určené pre deti. Pôvodné príbehy však boli určené celému kmeňu, nielen deťom. Pre ľudí pred nami boli ich príbehy cestou, ako sa orientovať vo svojom svete. Takže aj toto treba mladším ročníkom vysvetľovať. Nie každý zdroj ľudovej slovesnosti má s nami dobré úmysly.

Venujeme sa na Slovensku histórii rozprávačstva?

Do istej miery áno, ale nie veľmi sa to propaguje. Cez autorku Mariannu Oravcovú som sa dostala k zopár menám. Vypátrala som dokonca, že u nás existuje súťaž Rozprávačské Lodno. Tam sa stretávajú tradiční ľudoví rozprávači v krojoch, ´svadobní kecali´. Rada by som sa tam išla pozrieť, je dôležité to udržať.

Vďaka metódam, ktoré používate, máte možnosť sledovať, ako deti uvažujú, ako vnímajú dôležité momenty príbehov, a či si ich zosobňujú. Čo o dnešnom myslení detí zisťujete?

Mám pocit, že deti rady simulujú niečo, čo, veľmi dúfam, nikdy nezažijú. Dievčatá napríklad často rozprávajú o hrdinkách, ktoré majú o desať-dvadsať rokov starších partnerov, vždy sú v tom drogy. Pre mňa sú tieto témy až únavné a monotónne, ale na druhej strane si hovorím, je lepšie, keď si to decká prežijú iba v tejto fiktívnej podobe, veď aj o tom má byť umenie.

To hovoríme skôr o tínedžeroch?

Áno. Deti na prvom stupni pristúpia na čokoľvek, čo s nimi idete robiť, ale u žiakov na druhom stupni sa už formujú vzťahy so svetom. Tam už je to o prvých láskach, o príťažlivosti, o hádkach s rodičmi. Keď sa s deckami o tom bavíme, presne vedia, čo je to za fázu, keď matka slovne zaútočí, a keď sa dcéra alebo syn odujú. Najviac reagujú na obraz temna a ja sa mu nechcem vyhýbať.

Prečo?

Lebo si myslím, že deti to ľudsky potrebujú. Keď pre nich niečo môžem urobiť, tak minimálne pootvoriť im dvere a bezpečne ich vpustiť do takéhoto priestoru. Ale potom ich musím z neho aj bezpečne vyviesť a povedať im, decká, toto bola fikcia, my sa teraz vrátime do školy a domov, kde máte možnosť vybrať si ďalšie knihy, čítať ich, alebo hoci počúvať podcasty či ísť do divadla, do kina, na výstavu, kde nájdete všetky tieto témy a môžete ich rozvíjať. Čiže nenechať deti v tom, že najlepšie je ostať dvadsaťštyri hodín v temnote.

A čo ak to pre nich v realite nie je lepšie?

Samozrejme, medzi deťmi môže byť niekto, kto sa má práve reálne horšie. To je nevýhoda mojich dielní, že neviem, kto prichádza. Preto potrebujem, aby na zážitkovej hodine boli aj učiteľky týchto detí, ktoré ich lepšie poznajú. Vieme si dať signál, akým smerom sa debata určite nemá uberať s ohľadom na konkrétne prípady.

Sú témy, ktoré odmietate riešiť?

Nepúšťam sa do takých, ktoré by som nevedela ukočírovať. Napríklad tému smrti nemám v sebe spracovanú. Keď s ňou deti prídu, poviem im, sorry decká, je mi ľúto, v tomto nemôžem byť vaším partnerom.

Aká je úroveň storytellingu u nás v porovnaní s okolitými krajinami?

Napríklad Maďari majú tento žáner zaregistrovaný v štátnom ústredí ľudovej kultúry ako jedno z remesiel, chránia ho ako kultúrne dedičstvo, dokonca je to voliteľný predmet na pedagogických školách. Idú teda skôr tradičnou cestou, monitorujú staré generácie rozprávačov, dokumentujú ich a v tomto smere sú úplne iná liga ako my. Česi sú na tom tiež relatívne lepšie. V Poľsku zažíva žáner storytellingu renesanciu na akademickej pôde, záujem prepukol vo Varšave na katedre etnológie, kde vyučujúci povzbudzujú mladých študentov, aby chodili do terénu a aj sami skúšali storytelling. Takto vzniklo jedno z veľkých poľských centier a s ním Miedzynarodowy festiwal sztuki opowiadania.

Boli ste tam?

Áno, a zažila som tam napríklad úžasnú africkú storytellerku, Maïmouna Jallow, ktorá rozprávala, že ľudia v afrických dedinách naozaj nemajú peniaze ísť ani len do knižnice, preto štát zaplatí storytellerov, ktorí prídu do dediny a porozprávajú napríklad The Secret Lives of Baba Segi’s Wives od autorky Lola Shoneyin. Bola fascinujúca, prišla v africkom oblečení a do svojho vystúpenia dostala v maximálnej miere esenciu tohto krásneho diela.