Našiel v sebe vôľu žiť a nový domov. Ako si blízki spomínajú na Matúša Horvátha

Nemusieť sa zamýšľať nad tým, či má život hodnotu, je niekedy o šťastí. V prípade Matúša Horvátha to bolo o obrovskej vytrvalosti a vôli žiť, ktorú v sebe musel hľadať. Našiel si izbu, ktorú začal nazývať domovom, mal svojich kamarátov a Tepláreň, v ktorej začal pracovať, vyhľadal aj psychiatrickú pomoc a spolu s kamarátom Danielom mal plán.

Po získaní bakalára zo sinológie na Univerzite Komenského, si chcel dať na rok pauzu a Daniel mu mal vybaviť miesto v IT firme, kde pracoval. Nestihol to.

Od vraždy Matúša Horvátha a Juraja Vankuliča ubehli už dva roky. Pozostalým zostali po nich spomienky, nedopovedané príbehy, ale aj pocit krivdy, že celá tragédia na Zámockej pred Teplárňou bola zbytočná. Pretože nič nezmenila.

Denník SME oslovil ľudí, ktorí sa s Matúšom a Jurajom poznali. V nasledujúcom texte sú spísané spomienky na Matúša, o Jurajovi si môžete prečítať tu.

Na Matúša si spomína Lucia, dievča, s ktorým randil, keď mal 16, spolubývajúci David, kamarát Juri, s ktorým si písal na internete takmer osem rokov, aj spolužiak Kamil zo strednej elektrotechnickej školy. Jeho rodina sa vyjadriť odmietla.

Práve v sebe našiel bojovníka

Býval u Davida, v izbe si zriadil menší ateliér, vedľa postele mal drevený stojan na plátno. Nakúpil si aj pomôcky na kaligrafiu, chcel sa učiť maľovať čínske znaky. Predmety dokonale zapadali do staromestského bytu s vysokými stropmi, rovnako aj magnetofón a vinylové platne, ktoré zbieral.

Maľoval si len tak pre seba, na úroveň Andreja Dúbravského to dotiahnuť neplánoval. Po smrti zostali obrazy v byte, rodina si vzala len niektoré. „Zvyšné darujem komunitnému centru, keď ho otvoria,“ hovorí David. Centrum pre dúhovú menšinu vďaka zbierke otvára v Bratislave Iniciatíva Inakosť.

Matúš bol podľa neho super spolubývajúci. Nemuseli sa hádať o poličku v chladničke ani si nejako zvlášť zadeľovať, kto-čo spraví, navzájom si rešpektovali aj súkromie. V telke u nich hrával často seriál Avatar, americký animák z deväťdesiatych rokov, Matúšov favorit.

Súvisiaci článok Súvisiaci článok Študentský queer spolok Light*: Na začiatku sme boli opatrní. Zavraždený Matúš bol náš kamarát Čítajte 

David má teraz nových spolubývajúcich. V komunite svojich blízkych je známy tým, že pomáha ľuďom s bývaním, za čo sú mu viacerí vďační.

„S Matúšom som mal však bližší vzťah, mali sme si čo povedať a veril som aj, že z neho niečo bude. Mal zázemie aj prostredie, kde sa cítil doma. Našiel tu miesto, v ktorom sa začal vysekávať zo svojich problémov,“ spomína ďalej.

O rodine a spomienkach na tínedžerské roky nerozprával rád a svoje bolesti mal vo zvyku premieňať skôr na vtipy.

„Nihilizmus bol jeho defenzívna reakcia, ale v jadre mal bojovníka, ktorý akurát začal vyhrávať, pretože dostával priestor na to, aby sa mohol prejaviť a bolo to na ňom aj vidieť. Bol som naňho pyšný, keď som videl, že to nevzdáva len tak ľahko, nerýpal som však do detailov – prešiel si oveľa viac vecami než obyčajní mladí ľudia v jeho veku.“

Rozlúčil sa s ním ako budhisti

Bývali spolu rok, ale poznali sa už predtým.

„Začal s nami chodiť do klubov a adoptovala si ho aj jedna chalanská partia, s ktorou bol na výlete v Budapešti, kde šli na techno. Pozoroval som na ňom, že sa pomaly vyšklbáva zo svojej škrupiny,“ opisuje David.

Posledná rozlúčka v bratislavskom dome smútku bola aj preto ešte ťažšia. Pozostalí, ktorí sa s Matúšom poznali, cítili krivdu. Pomenoval ju aj David vo svojom smútočnom prejave, v ktorom sa s kamarátom lúčil aj ako s dúhovým človekom. Zatiaľ čo na Jurajovom pohrebe bola jeho orientácia plne akceptovaná a podporovaná, v Matúšovom prípade bola situácia komplikovanejšia.

Zo sveta ho odprevádzal refrén „Heaven is a place we won’t go / I can feel it fading, for sure“ (Nebo je miestom, kam my nepôjdeme / Naisto cítim, že to medzi nami slabne) z piesne Only Seeing God When I Come britského interpreta a producenta Sega Bodega. Pieseň vybrala rodina, pretože ho Matúš v tom čase najviac počúval – s hudobníkom si v to leto spravil dokonca aj selfie, keď prišiel na Flaam festival do Nitry.

Matúš so svojím obľúbeným hudobníkom na nitrianskom festivale. (zdroj: Matúš Horváth)

Matúš v nebo neveril, vyrastal ako ateista a počas štúdia sinológie ho začal oslovovať budhizmus. David ho v byte vídaval aj s Mála náhrdelníkom, ktorý vyzerá trocha ako ruženec. Budhisti si pri ňom opakujú mantry, meditujú a náhrdelník im pomáha v dosahovaní vnútornej harmónie.

„Vygúglil som si potom budhistické rituály trúchlenia a aj ich v rámci možností vykonal. Sedemkrát za sedem týždňov som každú stredu (deň, keď Matúša s Jurajom zavraždili) vyšliapal hore na Zámockú, kde som mu zapálil vonnú tyčinku, počkal, kým dohorí, a šiel naspäť domov. Rituál má odoslať dušu na druhý svet a potom ju už nechať tak. Síce som tomu neveril, ale pomohlo mi to,“ hovorí. Nebolo to preňho prvé lúčenie, náhly odchod blízkej osoby zažil už predtým.

Po rokoch rozkvitol

Lucia spoznala Matúša ešte ako chalana vo vyťahaných tričkách s červenými dlhými vlasmi, vyzeral ako metalista. Vtedy počúval skôr hardcore, teda hlučnú hudbu s rýchlym tempom. Ťukli do seba náhodou na jednej párty pred takmer desiatimi rokmi, mala 15 rokov. „Zistila som, že sme si podobní a tak sme si začali písať a stretávať sa,“ opisuje Lucia svoju prvú spomienku na Matúša.

„Trochu sme aj randili a o päť rokov som sa mu aj priznala, že som bola doňho veľmi zaľúbená, on mi na to povedal, že to cítil podobne, len mi to nevedel povedať,“ pokračuje ďalej. „Bol ku mne vždy veľmi milý, nosil mi jedlo a krásne sa o mňa staral. Rástli sme spolu a navzájom sa podporovali.“

Nie vždy mu však rozumela, keďže nehrávala počítačové hry, o ktorých jej Matúš rozprával. Neuzatváral sa pri nej do seba a bol ochotný prenikať aj do jej sveta a záľub.

Matúš maľoval rôzne tieňové postavy. (zdroj: Davidov archív)

„Pozval ma do Bratislavy na koncert kapely Fresh Out Of The Bus, na ktorý so mnou nikto nechcel ísť. Čakal ma na stanici s kvetinkou,“ opisuje svoju najkrajšiu spomienku na Matúša a na chvíľu sa odmlčí, posledná spomienka je stále bolestivá. „Mali sme sa stretnúť v byte v Trnave, kde som robila párty, len mu prišlo zle, tak nemohol prísť. Sľúbil mi však, že príde za mnou do Prahy, kde som bývala, dohodli sme sa, že kúpi víno a špagety, ale potom sme sa už vidieť nemohli.“

“Spoznali sme sa ešte vo veku, keď sme nevedeli, kým sme, a tak sme sa navzájom podporovali a požičiavali si knižky aj veci, čo počúvame a pozeráme. Keď ma spoznal, mal v sebe veľmi veľkú lásku a vedel ma utešiť, keď mi bolo zle.”

Chodieval za ňou do Istropolisu, keď tam pracovala v bábkovom divadle a on v Tigri, jedli spolu na červených sedačkách. Vtedy už boli dospelí a Lucia si všímala, že Matúš začal viac prijímať, že sa mu páčia muži. Akoby rozkvitol, hovorí.

O rodine jej nehovoril. „Aj tak nie je viazaná na DNA, ale na ľudí, ktorí sa o nás starajú a majú nás radi, podporia nás, keď nám je zle alebo riešime nejaké problémy, majú nás radi, aj keď sme v zlej situácii.“

Kamil, ktorý si prial, aby mu redakcia zmenila meno, sa s Matúšom spoznal ešte ako spolužiak na elektrotechnickej škole v Bratislave. Pamätá si na prechádzku v Horskom parku, keď Matúšovi prišli dokumenty od otca. Nemal s ním dobrý vzťah, opustil ich.

„Bol som rád, že sa mi zdôveril. Podporil som ho v tom, že treba ísť ďalej,“ hovorí Kamil, ktorému Matúš tiež viac ráz podobne pomohol. Stretli sa pred letom v roku 2022.

Nedalo sa nemať ho rád

Daniel mal byť Matúšov kolega v nadnárodnej IT spoločnosti, kde mu chcel vybaviť miesto. Matúš si chcel dať takýmto spôsobom na rok pauzu, štúdium čínštiny ho vyčerpalo.

Spoznali sa u Davida na párty a hrávali spolu aj League of Legends. Skúsili aj rande, no z piva pod Hradom sa nakoniec vykľulo kamarátstvo. Neskôr sa stali kolegami v Teplárni.

„Raz keď sme sedeli vonku na teraske, začal len tak náhodne hovoriť po čínsky a spievať pesničky. Povedal mi, že mu len tak napadlo a potom nasledovalo polhodinové bombardovanie faktmi o kultúre a čínskych songoch,“ spomína.

Vtedy sa už prirodzenejšie zapájal do konverzácií, bol menej utiahnutý ako v čase, keď ho Daniel spoznal.

„Keď zistil, že ho ľudia akceptujú a majú radi, nech je akýkoľvek, začal sa viac usmievať aj komunikovať a otvárať sa. Zrazu kam prišiel, tam spravil šou, začali sme ho aj častejšie volať s nami, lebo bol vtipný a nedalo sa nemať ho rád,“ hovorí Daniel. Prejavilo sa to aj na Matúšovom zovňajšku – nebál sa byť výstrednejší a nosil krikľavé košele zapnuté na dva gombíky a kožené popruhy. Práca v Teplárni mu pomohla v komunikácii a mohol si tam púšťať hudbu, akú chcel, a cítiť sa tam dobre, dodáva Daniel.

V žánroch si však nesadli, Matúš kopal za tím hyperpopu, za čo ho Daniel tak trochu súdil. Doberali sa. Matúš však svojho kamaráta podporoval, aj keď začal hrať ako DJ inú hudbu.

„Keď som začínal, klepali mi tam prechody, ale aj tak mi povedal, že to je najlepšia hudba jeho života,“ hovorí.

Keď sa im ustálili životy, chceli sa stretnúť

Juri na strednej nemal veľa kamarátov – tých si našiel na internete, kde sa mu ľahšie komunikovalo. Matúš patril k jeho najobľúbenejším. Bavili sa o hrách, kto sa im páči, coming oute a veľa hodín strávili sťažovaním sa na školu.

„Boli sme ako každý násťročný človek, ktorý nedostáva možnosti na to, aby sa mohol seba poznávať. Internet bol preto preňho zásadný priestor,“ hovorí Juri.

Škola mu vraj robila problémy, nemal rád svoj odbor. Kamil si z toho obdobia nepamätá žiadne výraznejšie problémy. Matúša síce trápili horšie známky, ale šikanovanie nezažíval. Mal tam partiu, s ktorou chodil na podujatia zamerané na japonské anime.

„Bol to prípad nedoceneného talentu, ktorý stráda na nesprávnom mieste, pretože ho školský systém nevedel doceniť. Ak by si ho mal niekto nejako pamätať, tak určite ako vzdelaného, inteligentného človeka, ktorého veľmi zaujímala filozofia.“

Chceli sa aj osobne stretnúť, tesne pred útokom sa dohadovali na termíne, no nestihli to. Juriho to doteraz veľmi mrzí, pretože sa im po rokoch podarilo odraziť z „fázy deprimovaných tínedžerov do pozície, že vieme, čo nás v živote baví a čomu sa chceme venovať“. Juri sa venuje rusistike, teraz žije v Berlíne.

Mená Matúša a Juraja poznajú aj v Nemecku. Poznali ich aj Poliaci, s ktorými sa tu Juri stretol.

„Pre väčšinu budú obeťami. Mne to napadne až potom. V prvom rade ma bolí tá obrovská strata, že sme prišli o takú inšpiratívnu osobu.“