Keď ho trhali psy, československí pohraničníci sa prizerali. Príbeh mladíka, ktorého sny zničila železná opona
O tragickom príbehu 18-ročného východonemeckého študenta Hartmuta Tautza porozprával pre ta3 historik Ústavu pamäti národa (ÚPN) Ľubomír Morbacher pri príležitosti 35. výročia Nežnej revolúcie.
Klamlivé nádeje
Bratislava sa v období totality vyznačovala jednou špecifickou vlastnosťou: hranica bola v niektorých úsekoch takmer na dosah od obytných zón. Táto bezprostredná blízkosť k slobodnému svetu povzbudzovala ľudí k pokusom o útek. Mnohé z týchto snáh skončili násilnou smrťou tak, ako to bolo aj v prípade mladého Nemca.
“V čase, keď bol svet rozdelený Berlínskym múrom a ostro stráženými hranicami, sa začali na hraniciach Československa budovať bariéry. Od roku 1953 boli hranice s Nemeckom a Rakúskom obkolesené trojstennými drôtenými zátarasami, z ktorých stredná stena bola pod vysokým napätím,” približuje Morbacher.
Po roku 1989, keď sa situácia na hraniciach zmiernila, zostala však prítomná signalizačná stena, ktorá v prípade skratu spustila zásah pohraničníkov.
Psy ako nástroj teroru
Aj keď bolo vysoké napätie spolu s rozmiestnenými mínami v okolí drôteného plotu postupne odstránené, hliadky naďalej používali tvrdé režimové opatrenia pri strážení hraníc s okolitými kapitalistickými štátmi.
Medzi tieto opatrenia patril aj “systém svoriek”, ktorý zahŕňal využívanie špeciálne trénovaných služobných psov a ich vypúšťanie na “narušiteľov” hraničného priestoru.
Na vonkajšej strane drôtených zátarás boli vybudované koterce, ktoré na diaľku ovládal psovod pomocou lanka z vnútornej strany plota. V prípade, že v niektorých úsekoch koterce vybudované neboli, mohol psovod po prijatí signálu vypustiť svorku za zátarasami.
Túžba po slobode
Mladý Magdeburčan Hartmut Tautz sa v lete 1986 rozhodol utiecť do západného sveta. Po prekročení hranice s NDR sa cez Ústí nad Labem dostal do Československa, kde nasadol na vlak do Bratislavy. Na vysokoškolskom internáte Družba strávil niekoľko dní a pozorne si všímal vhodné úseky na prekročenie hranice do Rakúska.
“V tom čase, keď prechádzal cez Československo, bola hranica s Rakúskom veľmi prísne strážená. Obyvatelia východného bloku si často mylne mysleli, že cez ČSSR je cesta na Západ bezpečnejšia než cez Berlínsky múr,” uvádza historik.
Práve na mieste, kde sa v dnešných dňoch nachádza rozorané pole, sa podľa svedkov odohrala krvavá tragédia. Tautz sa pokúsil na jednom z úsekov kontrolovanom psovodom prekročiť demarkačnú líniu medzi Československom a Rakúskom. Pohraničná hliadka na študenta okamžite vypustila svorku útočiacich psov.
“Pohraničníci ho dostihli približne 22 metrov od demarkačnej čiary, pričom utrpel drastické poranenia, na následky ktorých zahynul. Treba ale povedať, že zasahujúca hliadka miesto toho, aby mu poskytla prvú pomoc, tak ešte ďalej prepátravala okolie a vyšetrovali ho počas toho, ako tam ležal a kričal od bolesti,” opisuje hrozné udalosti augustovej noci Morbacher.
Tautz zomrel na následky vážnych zranení necelé tri hodiny po útoku. Súdne vyšetrenie potvrdilo, že k úmrtiu nemuselo dôjsť, ak by mladík dostal včasnú lekársku pomoc.
Režim zločiny zatajoval
Vojenský obvodový prokurátor vtedy uzavrel prípad s tým, že pohraničníci neporušili predpisy.
Historik na margo oficiálnej vyšetrovacej správy dodáva, že “totalitný režim chránil pohraničníkov a neumožnil im zodpovedať sa za svoje konanie voči utečencom. Zároveň je to ukážka toho, ako režim manipuloval s osudmi ľudí”.
Študent a talentovaný hudobník sa rozhodol opustiť Nemecko po smrti svojho otca, ktorý bol zubným lekárom.
Tragický osud občana Nemeckej demokratickej republiky, ktorý zahynul na hranici, však nie je jediný. Prípadov, keď emigranti zahynuli pri pokuse o prechod hranice, bolo niekoľko.
“Spomínam si na prípad, ktorý sa odohral v 50. rokoch, kedy pohraničníci streľbou nahnali utekajúceho do elektro-drôtenej zátarasy, kde v podstate zhorel,” hovorí Morbacher a dodáva, že na obete režimu si môžu ľudia zaspomínať aj pri pamätnej tabuli pri bratislavskom Cyklomoste slobody, kde sú uvedené ich mená a stručný popis okolností ich úmrtia.
Rodiny obetí čakajú na spravodlivosť
Ústav pamäti národa sa od začiatku snaží o spravodlivosť pre obete železnej opony. V roku 2008 podali podnet na generálnu prokuratúru, ktorý však skončil zamietnutím, keďže skutky vyhodnotili ako premlčané.
V roku 2017 však Európska platforma pamäti svedomia podala ďalší podnet, na základe ktorého sa pred súd dostal bývalý vysoký dôstojník pohraničnej stráže.
ÚPN považuje za dôležité, aby totalitné režimy a ich mechanizmy boli prioritne začlenené do osnov dejepisu 20. storočia. Spôsob, akým sa tieto súvislosti interpretujú mladým ľuďom, považuje historik za preexponovaný. Naráža pri tom na to, že nejde len o “memorovanie dátumov, ale o to, aby pochopili spôsob, akým totalitné režimy fungovali”.
Sloboda nie je samozrejmosť
Morbacher pripomína, že sloboda a demokracia nie sú dané naveky. Aj v dnešných dňoch je podľa neho dôležité usilovať sa o ich ochranu a chápať, aké riziká prinášajú režimy, ktoré potláčajú ľudské práva.
Pre mladé generácie by tieto príbehy nemali byť len historickými faktami, ale aj výzvou na zamyslenie sa nad hodnotami, ktoré sú základom našej slobodnej spoločnosti.
Celý rozhovor redaktorky Tamary Lesnej s historikom Ľubomírom Morbacherom si môžete pozrieť nižšie:
Celý článek zde | Podnikání za 500 Kč ? – ANO