Mali sme šťastie, spomína primátor Tatier. Svedectvá ľudí, ktorí pred 20 rokmi zažili ničivú smršť

Primátor mesta Vysoké Tatry Jozef Štefaňák bol v tom čase zástupca náčelníka mestskej polície. S bratom a manželkami sa presúvali autom do Starolesnej doliny. Pri priecestí začali padať prvé stromy.

Po ceste neprešli, autom museli ísť po chodníkoch

„Keď už sa nedalo prejsť, tak to brat chytro otočil a vrátili sme sa do Lomnice. Ešte sa dalo prejsť, takže sme prešli po vrcholkoch. Na sídlisko sme sa už dostali len tak, že niekde sme museli ísť po chodníkoch. Už sa nedalo ísť po cestách. Vyložili sme manželky pri dome a išli sme ku garáži,“ opísal cestu domov primátor. Do garáže mu to v bežný trvá päť minút, počas víchrice ale išli polhodinu.

Po tom, ako smršť skončila, začala skutočná robota. Ako policajti boli zodpovední za bezpečnosť celých Tatier. Hoci víchrica postihla obrovské územie, šťastím podľa neho bolo, že si vyžiadala “len” dve obete.

Spomenul si aj na to, že v Šrobárovom ústave detskej tuberkulózy a respiračných chorôb strhlo strechu. Deti sa museli skryť v pivnici.

Zásoboval ich vrtuľník

Cesty boli neprejazdné, preto do akcie hneď nastúpili hasiči a neskôr sa k nim pridala aj armáda. „Od rána sa rezali cesty, ráno sa to pomaličky prerezalo až do Smokovca. Začali jazdiť prvé autá, záchranárske a podobne. Troška dlhšie to trvalo, kým sme sa vtedy dostali na Štrbské pleso. To vtedy zásoboval vrtuľník, niekoľko dní chlebom a podobnými vecami, nevyhnutnými potravinami,“ opisuje krízovú situáciu v oblasti.

Na Hágoch trvala zložitá situácia dlhšie. „Niekde bolo viac ako šesť až osem metrov na sebe tých stromov, boli “našponované”. Bolo to veľmi nebezpečné a veľmi zložité prerezať. Keď ste potom videli, v akom stave Tatry sú, vlastne už sa vôbec nepodobali na Tatry, na ktoré ste si pamätali,“ povedal Štefaňák.

Primátor zopakoval, že sme mali šťastie. „Tatry tu zostali. To, že spadli stromy, to bolo veľké nešťastie, ale treba na všetko pozerať pozitívne a ako hovorím, našťastie nebolo veľa ranených. Materiálne škody sa dajú odstrániť. Horšie je nahradiť človeka, ktorý chýba rodine, ktorý chýba okoliu,“ dodal na záver.

O tom, kam sa posunuli Tatry po 20 rokoch, sa dozviete v rozhovore s primátorom Jozefom Štefanákom:

Dni pred kalamitou panovalo v lese zlovestné ticho

Miroslav Jurčo zo Správy TANAP-u vtedy končil v práci o tretej, ale vedeli, že sa niečo bude diať. „S kolegami sme sa rozprávali, že dva alebo tri dni už predtým nebolo vidno žiadnu zver. Ako keby sa vytratila z územia,“ spomína na osudný deň.

Na prvej krízovej porade v nedeľu sa dozvedel, že niektorí kolegovia uviazli v práci na celý víkend.

Povedal, že cítili zlovestné ticho. Podľa jeho slov sa dalo krájať. Prvé dni monitorovania situácie nevedeli trafiť na miesta, kam predtým chodili pravidelne 20 rokov. „Napríklad Danielov Dom sme úplne prešli, lebo sme zabudli, že tam treba odbočovať. Nedalo sa to spoznať,“ opísal zničené územie Jurčo.

Celý rozhovor s Miroslavom Jurčom si môžete pozrieť nižšie. Prezradil, čo sa po kalamite podarilo:

Celý článek zde | Podnikání za 500 Kč ? – ANO