Aj vy posielate hromadné želania: Šťastné a veselé?

Kedysi v časoch pera, papiera a pevných telefónnych liniek sme na sviatky písali pohľadnice. Vianočné gule odrážajúce plamienok sviečky, zasnežená vetvička, pohár šampanského: v komunistickom Československu boli námety pohľadníc limitované.

V našej rodine som ako dieťa mala za úlohu napísať na vianočné pohľadnice pár viet a potom sa moja sestra, otec a mama podpísali.

Neskôr som už nechcela opakovať „šťastné a veselé“, tak som písala o zvieratách, rybách a vtákoch, že sa teším na leto u starej mamy alebo dúfam, že si nezlomím ruku na korčuliach. Vianočné odkazy našej rodiny boli detská naivita.

Dodnes mám odložené niektoré pohľadnice, nie pre obrázok na prednej strane, ale pre osobnejší text od starej mamy alebo našej pratety Aurélie, ktorá neznášala Vianoce, ale pohľadnice vždy písala, dokonca dvojjazyčne, slovensko-maďarsky.

Ak v osemdesiatych rokoch niekto niekomu zo širšej rodiny neposlal na sviatky pohľadnicu, tak vo väčšine prípadov to bol znak rodinného sváru.

Keby dnes chceli ľudia poslať ručne napísanú pohľadnicu pre každého, komu posielajú hromadné želanie e-mailom alebo cez facebook, tak by mesiac nič iné nerobili, len škrabali perom „šťastné a veselé“. Pošta by musela predlžovať svoje otváracie hodiny a zamestnať brigádnikov.

Záplava všetkého najlepšieho

Dnes máme nekonečný výber pohľadníc rôznych stupňov vkusu aj nevkusu, vo všetkých farbách pre každú náladu, s celou armádou rozprávkových bytostí a prírodných úkazov, anjelov, mačiek a psov.

Človek ani nemusí prácne vpisovať želania, napísali ich tvorcovia pohľadníc zjednodušujúc akt želania na číry podpis. Napriek tomuto uľahčeniu pohľadnice už posiela len pár ľudí. Niektorí chránia lesy a iní pochopili, že jediným klikom môžu vybaviť želania stonásobne viacerým ľuďom.

Každý rok sa zamýšľam nad váhou masových želaní pre stovky adresátov. Odosielatelia sa spoliehajú, že ich „šťastné a veselé“ druhý človek naplní niečím ďaleko dôležitejším, než mali v hlave, keď hromadný e-mail odoslali.

Ako ďaleko sme sa dostali od situácie, keď nedostať pohľadnicu od člena rodiny bolo minimálne varovným znamením, že nie sme dostatočne relevantní alebo milovaní, popritom mohlo ísť aj o zábudlivosť, šetrnosť alebo rebéliu proti formalizovanému aktu.

Dnes nikoho neurazí, ak nedostane vianočný pozdrav od svojej banky, pokiaľ v ňom nebude nejaký bonus alebo zľava z poplatku. Neprehľadávame svoj e-mail, či nám neušiel hromadný odkaz od obchodníka, kde sme si kúpili počítačovú myš alebo letenku do Grécka.

Aj dnes je vzácne to osobné. Aj keby to bolo len pár slov, ktoré odosielateľ špeciálne vyberie pre vás, po tom, ako si práve vás vybral zo státisícovej masy. Pre to, kto ste. Ak pacient napíše pár slov svojmu lekárovi alebo naopak. Ak bývalý žiak napíše svojmu učiteľovi na dôchodku alebo naopak. V čase, keď nielen hovoríme o vďačnosti.

Práve to osobné napĺňa priepasti slovami so zdieľaným významom, aby sme mohli bez pádu prekráčať k ďalšiemu človeku a povedať, že ste tu a vnímate slová, ktoré hovorí.

Aby ste ma pochopili správne, problém nie je „hromadnosť“. Aj na sociálnych sieťach si často prečítame hlboko ľudské odkazy, na dne ktorých je stále niečo osobné, prežité a autentické. Uveriteľne sviatočné. Vtedy s ľahkosťou znesieme pátos, sladkosť, trpkosť, dokonca aj banalitu, ktorá číha spoza mnohých odkazov.

O ľuďoch Vianoc

Potom sú tu príbehy, ktoré patria k Vianociam, ale ťažšie sa čítajú.

Každý rok aj my v médiách častejšie píšeme o ľuďoch bez domova, o senioroch v domove dôchodcov alebo o psoch v útulku. Niekomu sa môže zdať, že z nich robíme vianočné klišé, iní zas rýchlo preletia nad vetami, aby ich to nerozrušilo. Mnou hlboko prenikajú a považujem ich za nesmierne dôležité.

Preniká mnou stará pani, ktorú vídavam naobliekanú do dvoch vetroviek so širokými sukňami, v papučiach, ako vystupuje na Námestí sv. Františka. Vláči päť obrovských tašiek.

Po jednej vykladá tašky z električky, potom ich po jednej prenáša cez cestu. Pomoc odmieta, akoby to bol jej osud, ktorý smela vláčiť len ona. Má v nich asi všetko materiálne, čo vlastní. Vidím v nej možný vývoj mnohých životov. Alternatívneho bytia každého z nás. Neviem o nej nič, a predsa na ňu myslím, aj teraz, keď píšem pre vás.

Počula som dosť príbehov pádu na dno spoločnosti na to, aby som nemala sebavedomie a odvahu povedať, že väčšine ľudí sa to nemôže stať. Môže.

Mnohí Ukrajinci vo svojich domovoch, ktoré si roky budovali, nemysleli na to, že niekoľko sviatkov budú tráviť niekde na Slovensku v dvojizbovom byte žijúc z posledných úspor. Ani bývalý univerzitný profesor, ktorý sa rozviedol a ostal bez strechy nad hlavou, to netušil dopredu.

Všetci sme prepojení. Viac, než si pripúšťame. Všetci sme odkázaní na akt veľkorysosti niekoho v nejakom bode nášho života. A nadovšetko potrebujeme veriť, že naše hodnoty a nádeje nie sú jednorazová záležitosť pre Vianoce.

Nie sú to prázdne slová

V časoch, keď by sme mali prežívať silu niektorých slov, prežívame ich devalváciu.

Popritom sviatky sa začínajú v slovách a symboloch. Keď si v hlave prejdeme, o čom sme najviac hovorili vo verejnom priestore, môžeme mať pocit, že citlivosť, múdrosť, inteligencia, odvaha, empatia, otvorenosť a tolerancia netvoria základ nášho spolužitia. A radšej nechceme vedieť, čo tieto slová znamenajú pre najvyšších predstaviteľov tejto krajiny.

Aj preto je dôležité opakovať: citlivosť, vľúdnosť, láska, láskavosť a milosť nie sú slabosťou. Múdrosť, inteligencia, vzdelanie a rozhľadenosť nie sú elitárstvom. Duchaprítomnosť, vnímavosť a chápavosť nie sú obmedzením. Otvorenosť, tolerancia a prijatie inakosti nie sú deformáciou.

Solidarita, veľkorysosť a obeta nie sú prázdnymi pojmami, sú garanciou prežitia toho najlepšieho v nás.

Prečo máme pocit, že slová ako nenávisť, zradca, sviňa, odplata majú väčšiu moc než láska, pravda a sloboda? Prečo do nás prenikajú hlbšie? Prečo máme pocit, že človek, ktorý na nás kričí a vyhráža sa nám, je silnejší než ten, ktorý nám prejavil gesto súcitu?

My pripisujeme slovám moc, aj my rozhodujeme, ktoré budú dominovať vo verejnom priestore.

Využime sviatky na to, aby sme sa zamysleli nad mocou, ktorú niektorým slovám prepožičiavame, lebo aj o slobodu a nádej najprv prichádzame cez jazyk a potom aj skutočne.