Ako Igor o koňak prišiel a syna aj tak nevidel (píše Petra Procházková)

12. nov 2024 o 16:17  I 

Autorka je redaktorkou českého Deníka N

Niežeby Igor pred vojnou nepil. Pil, a ako! Ale označiť ho za alkoholika by bolo trúfalé. S promile v krvi slušne živil ako technický dozor na stavbe svoju rodinu, vychovával deti, obe vyštudovali vysokú školu, nikdy nebil manželku a na výročie svadby jej nosil kvety a bonboniéru.

V ten večer, keď sme dorazili do Horenky neďaleko Kyjeva, bol neoholený. V Spojených štátoch práve zvolili za nového prezidenta Donalda Trumpa. Nezdalo sa, že je dôvod na bujarú oslavu, ale bol. Igor oslavoval šesťdesiatku.

To boli časy, keď sme mali rodinu a teplučko!

„Oj, to keď sme oslavovali päťdesiatku! Boli sme ešte všetci spolu, deti boli deti, chladnička v kuchyni bola plná a teplo, aké teplo-teplučko sme doma mali,“ zaspomína.

Olena sedí oproti nemu a sem-tam sa mu pozrie do očí s istou mierou súcitu zmiešaného s obdivom. „Teplo ste mali. My tiež,“ povie.

Olena a Igor sú obyvateľmi toho istého činžiaku. Vlastne boli. Do 4. marca 2022 stál na severnom okraji Horenky, pol hodinky autom z Kyjeva.

Najskôr Igor so ženou Marinou, s ktorou hovorili po rusky, hoci sa považovali za Ukrajincov, pozoroval z okna svojho bytu, dokonalého vďaka Marine do posledného detailu, ako ruské vrtuľníky krúžia nad susedným Hostomelom.

„Majú smolu,“ povedal vtedy rodine, aby ju upokojil. Nemyslel Rusov, ale obyvateľov Hostomelu. „Je tam vojenské letisko. Tu v Horenke nemáme nič, čo by mohlo okupantov zaujímať. Nechajú nás na pokoji.“

Dve dospelé deti, dcéra a syn, otcovi vždy trochu zazlievali, že si dopraje koňačik. Najradšej má Šabo, ktorý sa predáva v typických hranatých fľašiach a má ostrejší dozvuk. Pre skúseného pijana ako Igor je to nežné pohladenie v hrdle. Teraz mu syn podal sám a tiež si odpil. Koňak bude hrať v našom príbehu dôležitú úlohu.

Bol to posledný deň, keď bola rodina spolu. Štvrtý marec 2022 ich nielen pripravil o byt, rozdelil ich. Tesne pred útokom, hnaní akousi predtuchou, sa odišli schovať k známym do Kyjeva. Na druhý deň sa už nemali kam vrátiť.

Marina s dcérou sa vybrali na Západ, Igor zostal strážiť trosky a syn sa prihlásil do vojny.

Teraz Igor oslavuje narodeniny sám. Vlastne s nami a so skupinkou dôchodkýň, s ktorými sa už tretí rok delí o umakartovú bunku, kde má každý svoju posteľ a všetci dohromady kuchyňu, záchod a kúpeľňu.

Oslava bez rodiny a koňak pre syna

Olene sa Igor páči. Všimla som si to už pri minulej návšteve. Je vdova, manžel jej zomrel na rakovinu tesne pred vojnou. Nemali dosť peňazí na liečbu.

Je vraj rada, že sa nedožil „života v umakartovej kukani“. Vraj by to nezvládol. „Doma trčal na záchode aj hodinu. Vari by ho tu niekto nechal?“

Sledujem komunitu z domu v Sadovej ulici od prvých mesiacov vojny. Prichádzam pravidelne. Skupina ľudí, ktorí by sa za iných okolností len ťažko stali hrdinami mojich reportáží, je dokonalým laboratóriom ukrajinskej vojny. V ich osudoch sa odráža osud celej Ukrajiny.