Aréna & Hoaxy a Podvody o psychológii: Mali by sme mať pokoru voči tomu, čo urobíme. Nemáme ju

Hoaxom a dezinformáciám môžu ľudia podľahnúť kvôli strachu, zvedavosti, psychologickej manipulácii, príslušnosti ku skupine či preto, že do svojho presvedčenia investovali energiu.

Bludom podliehajú aj vzdelaní ľudia, pretože vzdelanosť nemusí nutne znamenať múdrosť. Kritické myslenie preto treba začať rozvíjať už u najmenších detí.

O tom, prečo dezinformáciám a hoaxom ľudia podliehajú, či o tom, ako sa rozprávať so známymi, ktorí im veria, sa Jana Krescanko Dibáková rozprávala s psychológmi a vedcami Vladimírou Čavojovou a Mironom Zelinom.

Rozhovor je výsledkom projektu Hoaxy a podvody v spolupráci s denníkom SME.

Prečo podliehame dezinformáciám a hoaxom? Prečo sme takí málo odolní?

Vladimíra Čavojová: Nedávno som sa zúčastnila na konferencii, kde sa snažili prepájať psychoterapeutov s akademikmi. Inšpiroval ma veľmi zaujímavý pohľad, že ide o psychologickú manipuláciu. Z vedeckého hľadiska sme sa na to skôr pozerali tak, že aké charakteristiky ľudskej mysle alebo konšpiračných teórií ich robia pre ľudí atraktívnymi.

Málo sa však niekedy pozeráme na to, do veľkej miery ide o psychologickú manipuláciu. V podstate každý z nás je do nejakej miery náchylný podľahnúť nepodloženému presvedčeniu, lebo sa napríklad prihovára emóciám – ako strachu. Keď sa bojíme, ľahšie uveríme, že niekto nás ohrozuje a máme riešenie, nejakého spasiteľa.

Prečo sme takíto náchylní? Sú životné obdobia, keď sme náchylnejší?

Miron Zelina : To je prirodzená ľudská zvedavosť. Človek je zvedavý, vyhľadáva nové informácie a zážitky. Obyčajný človek si ráno zapne počítač, televíziu alebo mobil. Všade je veľa nových správ. Zaujmú ho niektoré z nich, tie si selektuje. Môže sa zaujímať o futbal, o politiku alebo si robí záhradku. Správa ho zaujme a začne ju čítať. To je jedna strana. Sme zvedaví a masmédiá nám ponúkajú veľa možností.

Druhá vec je, keď to zjednoduším, že keď si raz niekto ťukne napríklad, že má rád Messiho, mobil to vie a začne mu to ponúkať. Čím ďalej, tým intenzívnejšie, tým viac obrázkov alebo komentárov. Potom už dochádza k tomu, že prídu hoaxy, kadejaké bludy, konšpiračné veci, ktoré majú úžasné, šokujúce názvy a musíte to otvoriť.

To je práve problém. Ľudia to ani mnohokrát nemôžu zvládnuť, stávajú sa závislými napríklad od sietí a musia to pozerať. Nasýtia sa tak všelijakými bludmi a stratia prehľad o informáciách či o hodnotách.

Určite funguje aj niečo ako schopnosť nepripustiť si, že môžem byť oklamaný. Napríklad, že môj niekdajší vzor môže klamať. To sa týka politikov aj geopolitických vzorov. V čom je vnútorná brzda pripustiť si, že mi ten človek môže klamať?

Čavojová: Presne. Ťažko si pripúšťame, že sa mýlime. Keď sme už investovali veľa emočnej energie do nejakého presvedčenia, je ťažké sa ho vzdať. Dokonca existuje niečo ako efekt vlastníctva. Keď presvedčenie mám, už je moje. Nechcem sa ho vzdať.

Takisto napríklad aj efekt utopených nákladov. Takisto to funguje vo vzťahoch. Keď veríme tomu, že partner sa zmení, lebo už sme s ním dlho a zažili sme aj pekné chvíľky, sústredíme sa na to. Čím dlhšie zotrvávame, tým viac nákladov do toho investujeme a tým je ťažšie zo vzťahu odísť.

Podobne to môže fungovať aj s idolmi. Napríklad sme nejakému politikovi mohli drukovať aj z realistického dôvodu. Potom sa nám ťažko pripúšťa, že už nás klame, a že to nie je tak, ako si predstavujeme.

Prečo sa to ťažko pripúšťa?

Zelina: Jedna zo základných teórií, ktorá o tomto hovorí, je teória autoregulácie. Sebariadenia, sebakontroly. Ľudia, ktorí majú dobrú sebakontrolu, sú rezistentní proti týmto veciam. Na druhej strane, ak to zoberiem veľmi prakticky, sú možno tri základné dôvody zmeniť to .

Prvá vec je, že človek môže prijať názor, konšpiráciu, na základe racionálnych faktov. Vtedy to prijíma tak, ako kolegyňa povedala. Nedá si to rozbiť, lebo je to jeho názor.

Po druhé, že človek prijíma hoaxy a všelijaké bludy cez emocionálnu stránku. Možno si pamätáte obrázok ženy, ktorá povie, že nejakého politika volí, lebo ho má rada. Tam sa nedá konzultovať. Je to emocionálny vzťah, usmieva sa a je zlatý. Nepresvedčíte ju, to sú emócie.

Ešte existuje tretia skupina, ktorá je veľmi zvláštna, tzv. prijatie hoaxu cez záväzok. Niekto je napríklad v nejakej strane a vie, že by mal povedať niečo iné, ale „kultúra“ strany ho zaväzuje niečo prijať. Teda hlása bludy tak, ako ich hlása jeho šéf alebo kolektív.

Z toho vyplýva veľa vecí. Keď chceme človeka presvedčiť alebo keď je manipulovaný, cez ktorý kanál to ide? Cez racio? Cez emócie? Pudy? Stádový pud pri nejakej skupine je pud moci, uznania. Človek je spoločensky uznávaný tým, že má skupinu, kde sa drží, keď má názory úplne iné.

Pokiaľ ide o pud a príslušnosť k nejakej skupine a príklon k lídrovi, v mnohých krajinách, ktoré majú výrazne autoritárskeho lídra, sa stáva, že je pri moci veľmi dlho. Stráca sa potom schopnosť človeka dôverovať komukoľvek inému, že zvládne správu krajiny?

Čavojová: Často je to o tom, že ľudia sa uzatvárajú a obklopujú sa ľuďmi, ktorí im v zásade pritakávajú.

Zelina: Posilňujú ich názory.

Čavojová: Presne tak. Keby som sa vrátila k motiváciám, napríklad pre mňa bolo veľmi zaujímavé sledovať, prečo niekto šíri nejaký blud. Je to často aj o tom, že niekto manifestuje príslušnosť ku skupine.

Keď je schopný podstúpiť reputačné riziko, že bude tvrdiť napríklad, že Zem je plochá. Bežným ľuďom je divné, prečo nejaký bežne inteligentný človek tvrdí takúto vec. Často je to signál vodcovi alebo skupine, že je ochotný spraviť až niečo takéto. Dáva najavo záväzok k nej.

Ak je niekde líder ako Vladimir Putin alebo Alexander Lukašenko 20 rokov, sú generácie voličov, ktoré ani nezažili nikoho iného. Majú strach z neznáma, a preto radšej volia autoritára ako slobodu s rizikom?

Zelina: Totalitné a direktívne systémy pracujú s ľudským strachom. Keď človek povie niečo iné, bude potrestaný. To sme zažili. Za komunizmu sme museli hlásať: „Proletári všetkých krajín, spojte sa!“ Mal som strach povedať, že to je hlúposť, pretože by som vyletel z práce. Aj tak som vyletel, ale to je iná kapitola.

Potom sú, samozrejme, iné dôvody. Človek, ktorý hlása takéto veci, potrebuje byť nejako v spoločnosti ukotvený. Byť z nej odtrhnutý je osobným hrdinstvom. To ale znamená, že základom je učiť alternatívam.

Mal som doktoranda, Araba, ktorý uznával ich náboženstvo a filozofie, ale pritom bol natoľko inteligentný, že poznal aj iné alternatívy. Kdežto väčšinou ľudia, o ktorých hovoríte, nepoznajú dobre, a keď, tak veľmi skreslene, ostatné alternatívy bytia človeka vo svete. Preto sa cítia istí v ideológii, v ktorej sú zakopaní.

My, médiá poznáme aj akési alternatívne formy žurnalistiky, ale alternatíva neznamená nevyhnutne aj kvalitu.

Zelina: V psychológii hovoríme, že ide o divergentné myslenie. Keby sme učili ľudí divergentne myslieť, aj u seba samého… V niečo verím? Mal by som sa spýtať, prečo tomu verím a prečo by som tomu mohol neveriť. Beriem si alternatívu potvrdiť to, aj byť proti. Mať nadhľad, pokoru voči tomu, čo urobím. To nerobíme.

Preto sa potom ľahko manipulujú ľudia, keď nerozmýšľajú alternatívne. Nerozmýšľajú o inej možnosti. Keď im aj niekto niečo povie, tak to znevažujú. Je to o tom, o čom sme hovorili. Nabúrava to ich systém skôr viery než presvedčenia. Emocionálny, sociálny.

Čavojová: Možno by som to nazvala ešte toleranciou neistoty. To, čo hovorí pán profesor o alternatívnom uvažovaní, je do nejakej miery tolerovanie toho, že nemusím mať pravdu alebo že niektoré veci neviem. Veľmi málo ľudí dokáže akceptovať neistotu. Istota, hoci negatívna, je v istom zmysle príťažlivejšia.

Pri autokratickom vodcovi aspoň máte istotu, že bude poriadok. Prečo toľko predvolených hesiel hovorí, že ukončíme chaos a ľuďom sľúbime istoty? To nás upokojuje. Väčšina ľudí nie je ochotných dlhodobo tolerovať neistotu. Pritom naša existencia je do veľkej miery neistá. Nevieme predvídať budúcnosť.

Zelina: K tomu je ešte krásna teória, že keď dáte človeku slobodu, nie každý je ochotný alebo schopný ju zniesť. Poznáme knižku Ericha Fromma Strach zo slobody.

Keď sme robili školské vzdelávacie programy a učitelia mali možnosť povedať, čo budú robiť s deťmi, pýtali si návod. Boli zvyknutí, že im niekto rozkazoval. Istota v tom, že vodca za mňa myslí, koná, miluje a infikuje ma tým, koho mám milovať, je veľmi zakotvená.

Na jednej strane je tu strach z neistoty a na druhej strane Dunningov-Krugerov efekt. Pocit, že mi stačia tri základné informácie a ovládam všetko. Od vytvorenia jadrovej bomby, cez to, ako fungoval veľký tresk, až po to, ako vyriešiť problém s očkovaním. Čím je charakteristický Dunningov-Krugerov efekt a nakoľko je v našej spoločnosti prítomný?

Čavojová: Začnem od konca. Je prirodzená ľudská vlastnosť, že ľudia majú tendenciu sa preceňovať. Dunningov-Krugerov efekt v zásade hovorí, že najviac majú tendenciu sa preceňovať ľudia, ktorí sú v nejakej schopnosti na tom najhoršie.

Sú aj výhrady k existencii Dunningovho-Krugerovho efektu, ale v zásade je princípom, že všetci si myslíme, že sme lepší ako v skutočnosti sme. Do veľkej miery je to prirodzené a je aj psychologicky zdravé myslieť si o svojich schopnostiach, že sú o čosi lepšie. Pochopiteľne však nemôžeme byť všetci nadpriemerní. Celkom tak to nefunguje.

Takisto sa ukazuje, že keď si myslíme, že dokážeme ľahko odhaľovať dezinformácie, že sme v tom lepší ako ostatní ľudia, že nás nikto neoklame, tak to je zraniteľnosť ľudí. Že si ani nepripustia, že ich niekto môže oklamať. Práve preto, že sa preceňujú.

Na druhej strane vidíme aj mnohých inteligentných ľudí, ktorí šíria hoaxy. Ich dosah na spoločnosť a verejne šírené informácie je obrovský.