Celibát ma ohrozuje na každom kroku, hovorí farár, ktorý cvičí v ženskom kolektíve

KANIANKA. Páter Gerhard Glazer – Opitz z Kanianky pri Prievidzi nenapĺňa predstavu tradičného duchovného vo svojej farnosti. Má rád tanec, so záľubou vedie rozhovory s neveriacimi, dokonca chodí už päť rokov cvičiť so ženami.

Keď niekoho oddá, so svadobčanmi sa aj zabaví, chodí tiež na farské plesy. Kontakt s ľuďmi považuje za dôležitý. Hovorí, že vďaka nemu predsudky a napätie smerom ku kňazom strácajú na sile.

Páter Gerhard pochádza z Rusoviec pri Bratislave. Za kňaza bol vysvätený v roku 1993, pôsobil v Topoľčanoch, potom v Kremnici, kde absolvoval päť rokov formácie v reholi kamiliánov a tri roky bol farským administrátom v Šahách. Od júla 2017 pôsobí ako duchovný v Kanianke a v Bojniciach pracuje ako nemocničný kaplán.

Nebýva bežným zvykom, aby sa farár prezliekol do tréningového oblečenia a cvičil v ženskom kolektíve. Pri telesnom tréningu sa niekedy stierajú určité hranice a odstup. Neohrozuje vás to ako kňaza, odhodlaného žiť v celibáte?

S cvičením som začal už takmer pred dvanástimi rokmi v štúdiu u doktora Priehodu v Prievidzi. Boli tam, samozrejme, väčšinou ženy, a to ma trochu odrádzalo.

Nie, že by nebol ten ženský kolektív príjemný, len som nevedel, čo od toho očakávať. Musím však povedať, že mi naopak veľmi pomohlo byť blízko v kontakte s tými ľuďmi.

Prečítajte si Prečítajte si Sú staršie ako pyramídy v Gíze. Lesy nad Bojnicami ukrývajú unikátne pradávne poklady Čítajte 

Či ma to ohrozuje v celibáte? Celibát ma ohrozuje na každom kroku, pretože človek vytrčí nos z fary a už je v tom až po uši.

Veľmi sa mi páčilo vyjadrenie môjho kolegu z Čiech Marka Orko Váchu, ktorého keď sa pýtali, kedy naposledy musel zabojovať v celibáte, tak odpovedal veľmi vtipne, že naposledy teraz, pred tromi minútami.

Takže to sú také naše situácie. Na druhej strane si myslím, že blízkosť a otvorenosť, prináša potrebné uvoľnenie. Napätie a predsudky strácajú na sile. Predsudky voči kňazom boli a budú.

Neraz ich máme aj my voči ľuďom, ženám, tancu či cvičeniu.

Bolo obdobie, kedy nám tanec zakázali. Vieme, že aj Ježiš bol neraz na svadbe a určite tam netrúchlil. Ten zákaz už neplatí a ja som za to vďačný.

Všetko sú to totiž jedinečné príležitosti pre radosť a šťastie. Napríklad, keď som na svadbe, zosobášim mladých a potom ma pozvú na hostinu. Nesedím tam skormútene, ale zabávam sa spolu s nimi. Rovnako aj na farských plesoch, ktoré sa konajú v Kanianke. Ľudia práve tam vnímajú to, že aj kňaz je jedným z nich, že má ľudskú stránku, ktorá sa možno za oltárom v tom ornáte trochu stráca.

Mohlo by vás zaujímať Mohlo by vás zaujímať Bojnický zámok už raz vyhorel. Hasiči si trénovali jeho záchranu, pomohli aj uviaznutým deťom Čítajte 

Mám takú spomienku, bolo to už dávno, keď som sa v nemocnici rozprával so staršími ženami, ktorým som prejavil úctu, vzhľadom na ich spôsob prežívania bolesti. Povedal som, že my chlapi sme skôr takí bojkovia.

Jedna z nich mi povedala, že mňa sa to netýka, lebo som kňaz. Odpovedal som, že som len muž a ona mi odvetila, že nie tak celkom, že ja som niečo medzi. Niečo medzi mužom a ženou. Aj na tomto úsmevnom príklade vidieť, že ľudia majú rôzne názory. Áno, niekedy môžeme pôsobiť tak trochu zženštilo, pretože tie šaty, ktoré nosíme, sú také, aké sú.

Nesklame takáto odpoveď hlboko veriacich ľudí?

Takých, ktorí majú skreslené predstavy, áno. Teraz som si uvedomil, že keď to budú čítať veriaci, dúfam, že ich nesklameme a neveriacich, dúfam, že neodradíme.

Je to náročná téma, viem, že človek ide s kožou na trh. Ja to však robím aj pri každej kázni.

Psychológovia vedia, že keď kňaz káže, tak prezrádza veľa o sebe. Či je v pohode, nahnevaný alebo smutný, či mu niečo vadí, prekáža, niečo nevie prijať, alebo má problém práve s tými ženami, tak to sa všetko ukáže.

Váš život v civilnom svete je priblížením sa k ľuďom, nepraktizujúcim veriacim či dokonca neveriacim. Ako to vnímate vy?

Čím ďalej tým viac som presvedčený o tom, že neveriaci pomaly ani neexistuje. Veľakrát aj človek povie, že nie je veriaci, ale on tým myslí, že nechodí do kostola alebo nebol na spovedi. Dávnejšie som pri týchto vyjadreniach zneistel. Teraz sa na to teším, keď mi takto priamo povedia o sebe a debata môže začať.

V nemocnici som mal mimoriadne živý rozhovor s jedným sympatickým pánom, asi šesťdesiatnikom, ktorý o sebe tiež povedal, že je neveriaci. Otvárali sme však témy také hlboké, že sa mi odtiaľ nechcelo odísť. Bol to veľmi kvalitný rozhovor až mi prišlo ľúto, prečo nemáme takýchto ľudí v kostoloch viac.

Ľudí možno odrádza ten stereotyp, liturgia a všetky tie veci, ktorými nie sme až tak blízko civilnému svetu. Sú mnohé kresťanské cirkvi vo svete, kde kazateľ príde v saku a kravate a svet je v kostoloch oveľa menej formálnejší. Priatelia mi hovoria, aby sme možno viac zapadli a odložili tradičné liturgické odevy, ale v tom podľa mňa nie je tá pointa.

Nestačí zmeniť iba vonkajší vizuál, pretože si vážime aj to, keď má lekár, policajt, profesor, či sudca svoju uniformu, vieme si ich podľa toho zaradiť. Určite to má niečo do seba.

Odporučili by ste takýto netradičný spôsob pastorácie aj iným kňazom?

Určite áno, ale je to riziko, lebo vychádzame z komfortnej zóny, ktorou je fara, kostol, tam sme my tí šéfovia. Mne dala veľa služba v nemocnici, núti ma stále rásť a napredovať.

Vždy ma motivuje práve to, keď človek povie, že je neveriaci. Asi mesiac dozadu som stretol jednu moslimku, keď som bol požehnávať deti v pôrodnici.

Predstavil som sa jej svojou lámanou angličtinou a vysvetlil, že veríme v jedného Boha, či sme mohamedáni, židia alebo kresťania. Súhlasila a prijala pre svoje dieťa požehnanie, čo ma veľmi prekvapilo.

Neprehliadnite Neprehliadnite Umelci varujú pred ničením unikátnej mestskej výzdoby, sgrafitá oživujú cez aplikáciu Čítajte 

Možno aj toto je náš problém, že do nemocníc sa veľmi kňazi nehrnú. Keď bol covid, tak prišli a pomohli, ale potom sa išli venovať svojim povinnostiam. Práve na takýchto miestach, ale aj na mojich cvičeniach, som vďačný za to, že sa môžem stretávať s rôznymi ľuďmi. Človek potrebuje iný náhľad na veci.

Ja mám rád aj fyzickú prácu. Nedávno som si objednal motorovú pílu, aby som pomohol zveľadiť areál a okolie nemocnice. Ide o to nájsť si nejaký druh relaxu, lebo tie starosti a boľačky ľudí ma niekedy naozaj veľmi vyčerpávajú.

Učím sa pracovať aj s empatiou, lebo veľakrát ma to úplne pohltilo. Tých boľačiek ľudí je naozaj dosť a zvládnuť to, je veľmi náročné.

Aj toto sú veci, ktoré ma motivujú, aby som hľadal relax v prírode, keď chodíme na nordic walking, alebo na cvičenie s plachtami. Všetko je to aj na uvoľňovanie psychického napätia, ktoré sa v tele nachádza.