Čelili vydieraniu, väzeniu či ŠtB no nevzdávali sa. LGBTI+ ľudia prešli na Slovensku dlhú cestu

BRATISLAVA. „Len rovnakopohlavnú lásku kňazi peklom zatracujú, lekári ju skúšajú liečiť a sudcovia ju súdia. Ani peklom, ani lekárskym fušovaním, ani odsudzujúcim ortieľom ju nemohli, nemôžu ani nebudú nikdy môcť vymýtiť”.

Tieto slová napísal Imrich Matyáš pred takmer osemdesiatimi rokmi. Tento naoko nenápadný úradník, ktorý bol doma v bratislavských kaviarňach a viechach, bol zároveň prvý známy československý aktivista za zrovnoprávnenie LGBTI+ ľudí.

Našli by ste ho napríklad v Grand Café v Manderláku, či v Luxore na Štúrovej ulici v Bratislave. Dnes už rušné miesta, kde večer mnohí zaháňajú hlad kúskom pizze či kebabom. V 30. rokoch by ste tu však rýchle občerstvenie hľadali márne.

Kedysi to boli podniky, kde sa prebúdzal LGBTI+ aktivizmus a kde sa mohli LGBTI+ ľudia v minulosti stretávať. Stačilo, že im čašník naznačil, kto ku kvír ľuďom patrí.

Matyáš zasvätil 40 rokov svojho života za zrušenie trestnosti homosexuality a s angažovanosťou neprestal ani po tom, keď bola homosexualita v Československu v roku 1961 dekriminalizovaná. Vedel, že bojovať musí aj naďalej.

Musel čeliť vojne, komunistom, výsluchom, či nevraživosti spoločnosti. Ani to ho spoločne s ostatnými LGBTI+ ľuďmi nezastavilo, aby vytvárali spolky, organizovali prednášky či bály, z ktorých dnes nenájde nikto žiadnu fotografiu, alebo publikovali odvážne časopisy, kde viedli dialóg s väčšinovou spoločnosťou.

Ako vyzerala história kvír komunity na Slovensku?

Hľadali ich a vydierali

Po vzniku prvej Československej republiky sa verejnosť vo veľkom začala zaoberať gejmi a lesbami. Bolo tak po tom, ako sa v tlači vyskytli články o pripravovanej reforme vtedajšieho trestného zákona: paragrafu 241.

Ako v časoch monarchie, aj po vzniku Československej republiky bol homosexuálny styk naďalej trestný. Ak by človek chcel vedieť, ako vtedy ľudia reagovali na LGBTI+ ľudí, musel by použiť vtedajšie pojmy.

„Po roku 1918 by ste sa na ulici ľudí museli spýtať, čo si myslia o teplých alebo o pohlavne úchylných. Taký bol, bohužiaľ, vtedy slovník. Zároveň by ste dostali jasnú odpoveď, ktorá by bola negatívna,“ uvádza historička Jana Jablonická Zezulová, ktorá sa dlhodobo venuje výskumu rodovej rovnosti, ľudských práv a emancipácie kvír ľudí na Slovensku.

Médiá najčastejšie písali o škandáloch. Napríklad, keď niekto niekoho udal a ten skončil pred súdom. Práve preto bojovali za zrušenie paragrafu, ktorý trestal homosexualitu, aj právnici. V tej dobe sa vo veľkých mestách vrátane Bratislavy špecializovali skupiny mladíkov na homosexuálne obete.

„Buď si niekoho vytypovali, alebo dostali informácie, že ide o homosexuála. Následne ho začali vydierať, snažili sa získať rôzne výhody či peniaze. Boli prípady, keď to človek neuniesol, pretože sa bál, že ho udajú v práci a príde o ňu,“ vysvetľuje Jablonická Zezulová.

Niektoré z týchto prípadov sa končili samovraždou. Aj keď bol pohľad ľudí z právnických kruhov na homosexualitu rôznorodý, prihovárali sa za to, že paragraf sa používa na vydieranie.

„Priznania a odhalenia“

Lučenecká homosexualita pred súdom. Homosexualista Fodor sa priznal. Aj to boli titulky vtedajších článkov v novinách. „Nebol to prípad len bulvárnych denníkov, ale aj bežných novín. Väčšinou o tom písali dehonestujúcim spôsobom aj v kontexte, že muži zneužívali mladíkov,“ pokračuje Jablonická Zezulová.

Zdôrazňuje, že aj dnes niektorí novinári píšu v spojitosti s orientáciou o priznaní. Ide o dedičstvo z čias, keď sa homosexualita trestala. Občas sa objavili aj články, ktoré tému rozoberali a snažili sa vysvetliť verejnosti, že ide o vážnu a serióznu tému, že nejde o chorobu a orientácia by sa nemala trestať zákonom.

„Musím však podotknúť, že počas obdobia prvej Československej republiky som našla málo takých článkov v slovenčine. Týkalo sa to hlavne novín, ktoré vychádzali pre bratislavskú nemeckú menšinu. Tá bola viac osvietená,“ zdôrazňuje Jablonická Zezulová.

Každý chcel svoj Berlín

Boli to práve 20. roky v Nemecku, ktoré sa dajú považovať za pomerne liberálne. V krajine existovalo niekoľko spolkov, ktoré sa snažili o dekriminalizáciu homosexuality. Fungovali tam bary, kluby, kde sa ľudia stretávali a snažili sa robiť osvetu.

Každý, kto prežíval svoju identitu inak než väčšina, chcel zažiť Berlín – mesto, kde mohol byť sám sebou. Menší Berlín mohli nájsť LGBTI+ ľudia v Prahe, v Brne a aj v Bratislave.

Rôzne podniky sa miestami stretnutí pre vtedajšiu LGBTI+ komunitu stali jednoducho tak, že čašník alebo majiteľ patril ku komunite.

Klenot medzi dobovými materiálmi

Imrich Matyáš pracoval ako úradník vo vtedajšej Okresnej sociálnej poisťovni, na úrade dôchodkového zabezpečenia v Bratislave. Sám bol gej, no verejne to o sebe nerozširoval. Po skončení prvej svetovej vojny, keď mal 22 rokov, začal bojovať za zrušenie trestnosti homosexuality.

Pod svojím menom prispieval aj do českého časopisu Hlas sexuální menšiny. Bol si vedomý toho, že verejnosť nemôže jeho boj vnímať z osobného hľadiska. „Vždy sa tému snažil vysvetľovať ako vedeckú otázku, súčasť etického zápasu o kultúrnu spoločnosť. Ukazuje to, že ľudia o téme vtedy veľa netušili, a keď je niečo menej viditeľné, tak je aj menší odpor,“ povedala historička, ktorá už niekoľko rokov skúma život Matyáša.

K jednotlivým osudom a príbehom danej doby je v súčasnosti ťažké sa dostať. Jablonickej Zezulovej sa však dostali do rúk Matyášove písomnosti. Dozvedela sa tak o ňom až takmer 40 rokov po jeho smrti.

Ukazujú, že LGBTI+ aktivizmus existoval už v rakúsko-uhorskej monarchii, prvej Československej republike či počas fašizmu a socializmu.

Cenné zložky civilizácie

Ako sa teda LGBTI+ ľudia navzájom spoznávali? Gejovia sa snažili zachytiť pohľady, reč tela, identifikovať, či niekto ďalší nie je ako oni. Navzájom sa zdôverovali s tým, čo prežívajú.

Do bratislavských podnikov ich neskôr zaviedla aj reklama v časopise Hlas sexuální menšiny. “Ak hľadáte priateľov, tak príďte sem.” Časopis pomáhal LGBTI+ ľuďom v mnohých oblastiach, obsahoval aj rubriku určenú na zoznámenie. Podľa historičky šlo o niečo revolučné, a to hlavne pre mladých ľudí.

Matyáš vždy argumentoval, že nerozumie, čo zlé robia spoločnosti. Ako uviedol vo svojich denníkoch, poznal mnohých ľudí, ktorí robia to isté a sú prínosom.

„Vždy vravel, že sú medzi nimi ‚cenné zložky civilizácie‘, ktoré prispeli svojím umením, filozofickými dielami. Spomínal mnohé osobnosti, čo mohlo zapôsobiť na ľudí z majority. Preto sa aj vtedajšie hnutie snažilo prinášať ľuďom príbehy: veď aj Michelangelo, ktorého mnohí obdivovali, patril k ľuďom inej ako väčšinovej sexuálnej orientácie,“ spomína Jablonická Zezulová.

Za príklady dával aj mnohé iné slávne osobnosti z histórie. Či už to boli filozofi Sokrates a Platón, alebo umelci ako Leonardo da Vinci, spisovatelia Arthur Rimbaud, Paul Verlaine, či napríklad hudobný skladateľ Piotr Iľjič Čajkovskij.

LGBTI+ ľudia sa snažili v 20. rokoch založiť hnutie, ktoré nazývali Vedecko-humánna spoločnosť. Tým zdôrazňovali, že ich tvrdenia sú podopreté vedeckými dátami a zisteniami a že existuje skupina ľudí, s ktorými spoločnosť zaobchádza nehumánne. Úrady však vznik spoločnosti zakázali.

Čím viac tému potláčali, tým bol o ňu väčší záujem

V 30. rokoch sa v Československu sformovala pobočka Sexuálnej ligy pre sexuálnu reformu. Netýkala sa len dekriminalizácie homosexuality, ale aj tém reprodukčného zdravia ľudí, výskumu ľudskej sexuality či manželských poradní.

Práve tu sa snažili k téme ľudskej sexuality pristupovať osvetovo, išlo predsa o dôležitý fenomén v spoločnosti a existovalo množstvo problémov, ktoré bolo treba riešiť. Týkalo sa to aj interrupcií, antikoncepcie či sexuálne prenosných chorôb.

„Neexistovali spoločenské časopisy či poradne tohto typu. Ľudia mali prirodzene rôzne problémy týkajúce sa svojho sexuálneho života. Nemali sa však kde o tejto téme dozvedieť viac. V Nemecku si mohli kúpiť aj odborné knižky, no bez vzdelania im nemali šancu rozumieť,“ vysvetľuje historička.

Čím viac sa téma sexuality v spoločnosti potláčala, tým väčší záujem o ňu bol. V modernej Československej republike si tému viac osvojovali ľudia z liberálneho alebo ľavicového spektra oproti konzervatívnym veriacim.

„Liečba“ v podobe traumy a problémov

Ľudia z ligy a z časopisu sa snažili vytvárať dobré pracovné vzťahy s inými, ktorí mohli ovplyvniť mienku v spoločnosti. Matyáš sa pohyboval v kruhu intelektuálnych, vzdelaných ľudí, ktorí patrili do vyššej strednej vrstvy. Cez tieto kontakty sa spojil s lekárom Karolom Matulayom.

Ten už vtedy na rozdiel od iných kolegov tvrdil, že homosexualitu nie je možné liečiť a že paragraf, ktorý ju trestá, je potrebné zrušiť.

Súvisiaci článok Súvisiaci článok Boh ma uzdravil, hlásal propagátor hnutia „bývalých gejov“ na seminári v Bratislave (reportáž) Čítajte 

To, že pražskí odborníci prišli k určitému záveru a prestali s averzívnou terapiou, ešte neznamená, že sa s ňou v Československu skončilo. Jablonická Zezulová má k dispozícii výpovede ľudí, ktorí „liečbu“ absolvovali ešte v 80. rokoch.

Výskumy sa realizovali aj v 50. rokoch, keď gejom podávali látku, ktorá im spôsobovala vracanie, kým im ukazovali obrázky nahých a polonahých mužov. Pri obrázkoch žien im zasa pichli látku, ktorá zastavila nevoľnosti. Tento proces pacientom však skôr spôsobil žalúdočné problémy, traumu a depresie.

Homoeroti: láska k tomu rovnakému

V časopise Hlas sexuální menšiny sa zatiaľ snažili, aby sa používal pojem sexuálna menšina. Dnes by sme vedeli argumentovať, prečo tento pojem nepoužívať a nezdôrazňovať slovo sex alebo sexuálne, keďže nejde o sex, ale o príťažlivosť a lásku.

„Matyáš niekedy používal pojem homosexuál alebo prídavné meno homosexuálny. V tej dobe používali viacerí ľudia spolu s ním aj výraz homoeroti, čo znamená láska k tomu rovnakému. Už existovalo aj slovo lesba, čo je oveľa staršie ako gej v dnešnom význame slova. Transrodových ľudí v tých časoch nazývali transsexuálnymi alebo transvestitmi,“ vysvetľuje Jablonická Zezulová.

Matyáš používal aj pojem teplý, no len vnútri komunity. Historička konštatuje, že redakcia časopisu neriešila terminológiu v zmysle, že by písali a snažili sa zdôvodniť, ako LGBTI+ ľudí nazývať. Pojem jednoducho zaviedli, používali ho v periodiku a potom sa zameriavali na zdôvodňovanie, prečo musí byť paragraf 241 zrušený.

Muži to mali jednoduchšie

Kvír ľudia sa nie vždy stretli s pochopením od iných z vlastných radov. Matyáš vo svojich denníkoch poukazuje na fenomén odmietania z vlastných radov. „Nechceli sa k nám hlásiť, hanbili sa a poniektorí nám ešte aj škodili,“ napísal.

Muži to mali jednoduchšie: ak niekto prišiel do väčšieho mesta a pracoval na úradníckom mieste, často sa musel s niekým deliť o ubytovanie. Historička podotkla, že sú zdokladované dlhodobé spolužitia ľudí rovnakého pohlavia. Niektorí tak žili, aj keď bol jeden z nich ženatý. Jablonická Zezulová uvádza ako príklad vtedajšieho spôsobu života príbeh muža, ktorý si našiel priateľa.

Ten bol ženatý a jeho manželka vedela, že je gej. Dohodli sa teda, že sa rozídu, až keď im vyrastú deti. Na vidieku bola silne patriarchálna spoločnosť: predovšetkým v tom, čo sa očakávalo od žien a od mužov. Ak aj niekto bojoval za svoju identitu alebo bol sám, bol za čudáka alebo za divného.

Keď zanikla monarchia a vznikla Československá republika, ľudia húfne odchádzali z dedín do väčších miest, ktoré im zabezpečovali slobodnejší život.

V kriminalizácii gejov a lesieb boli rozdiely

Voči ženám nebola situácia neprajná len na vidieku, ale celkovo v spoločnosti. Čelili diskriminácii na základe pohlavia aj na základe sexuálnej orientácie. V rámci prvej republiky existovali rozdiely v kriminalizácii homosexuality. Na českom území ostal v platnosti rakúsky trestný zákonník z roku 1852.

Ten trestal pohlavný styk medzi tými istými pohlaviami rovnako u mužov aj u žien. Blízke priateľstvá medzi mladými ženami sa nebrali v spoločnosti vážne. Predpokladalo sa, že každá „správna žena“ sa chce vydať a mať deti. Keď tento naratív žena nesplnila, bola pokladaná za divnú.