Československo: Výzvy a poučenia

Bol som aj trochu zvedavý, v akom duchu sa ponesie pripomenutie si výročia založenia Česko-slovenskej republiky. Či vznikne nejaká diskusia vzhľadom na súčasné napäté vzťahy medzi českou a slovenskou vládou.

Príjemne ma prekvapil prezident Peter Pellegrini, ktorý si výročie dôstojne pripomenul pred sochou Štefánika na dunajskom nábreží a potom aj v Martine vzdaním úcty Martinskej deklarácii: ňou sa slovenská politická reprezentácia jednoznačne odtrhla od maďarských ambícií a prihlásila sa k česko-slovenskej štátnosti.

Ale obsahovo sa vystúpenia aj diskusie viedli v celkom tradičnom duchu: aké boli vzťahy medzi Slovákmi a Čechmi; aká bola geopolitika štátu; aké jeho úspechy a zlyhania; čo viedlo k jeho rozpadu. A prirodzene osobné nostalgie – predovšetkým tých, ktorí rozdelenie štátu pokladali za stratu svojej vlasti aj širšieho kultúrneho rozmeru.

Pekné bolo vidieť, že stále žijeme v dichotómii čechoslovakistických nostalgií a národnej sebaobrany a nanajvýš pripomíname tak nejaké hmlisté „bratstvo“ (ktoré u jedných má slovanské u iných kultúrne zafarbenie).

Ale tie zásadnejšie otázky, otázky hodnôt nám unikajú: Na akých ideách, princípoch stál československý štát aj spoločnosť? Ktoré sú nosné a ktoré negatívne? A ako práve z nich vyvierali úspechy aj zlyhania – a nielen z nejakých subjektívnych chýb politikov alebo mocenských konštelácií, ako sa často vyhovárajú tak Slováci, ako aj Česi.

Ideovo-politické dedičstvo

Za nosný považujem predovšetkým republikanizmus, založený na splynutí dvoch tradícií: tej domácej antimonarchistickej a tej, ktorá prichádza z Francúzskej a americkej revolúcie a ktorú by som nazval „civilitou“.

Antimonarchizmus nie je samozrejmosťou, stačí si pripomenúť, že až do konca roku 1916 (do ruských neúspechov na fronte) prevládal v českej koncepcii model síce spoločného štátu Čechov a Slovákov, alebo širšie ako Slovanské štátne združenie, ale pod Romanovským cárskym patronátom.

Rovnako ako pri maločeskom, lojalistickom riešení, nadväzujúcom na svätováclavskú (teda katolícku) tradíciu, sa počítalo s korunováciou Karola I., Habsburga, za českého kráľa. Tieto tendencie neboli menšinové. (A to ani v širšom okolí, spomeňme si len na maďarské čakanie na posledného Habsburga z Madeiry.)

Práve v tomto svetle je republikanizmus nosnou ideou. Tá však obsahuje dve zmeny, ktoré by sme v súvislosti s históriou oboch národov mohli nazvať paradigmatickými: s antimonarchizmom sa neoddeliteľne spája definitívny zápas so šľachtictvom, a teda systémom založeným na privilégiách (medzi prvé akty nového štátu bude patriť zrušenie majetkov aj titulov šľachty: tu je stelesnená idea občianskej rovnosti, ktorú priniesla Francúzska revolúcia).

Druhou paradigmatickou ideou je antiklerikalizmus: ten, ktorý historicky nahradí svätováclavskú tradíciu husitskou a civilnou, zruší autoritu a privilégiá cirkvi vo všetkých oblastiach štátu a Masaryk to povie priamo: „Katolícky štát a parlamentarizmus je contradictio in adiecto.“

To slávne demokratické usporiadanie je možné len na týchto dvoch zásadných pohyboch v politickom myslení. (Predovšetkým Maďarsko a Poľsko nemajú od počiatku tieto atribúty: má ich iba Rakúsko, lebo i v ňom transformáciu z monarchie na republiku uskutočňujú liberáli a sociálni demokrati).

Slovensko si formuje svoju subjektivitu

V slovenskom pohybe nepochybne dominantnú rolu hrá vymanenie sa z uhorského rámca a jedinou cestou je spojenie s Čechmi. To definitívne fixujú už požiadavky z prvomájového Liptovského Mikuláša 1918 a potom aj Martinská deklarácia.

V tom sú konzervatívci, národniari a sociálni demokrati zajedno, ale vedome sa s republikanizmom, s jeho demokratizmom a civilitou stotožňuje iba slovenská sociálna demokracia pod vedením Emanuela Lehockého.

Tohto zabudnutého muža, ktorý mal však rozhodujúci vplyv, že sa Martinská deklarácia stotožňuje s demokratizmom v masarykovskom zmysle. To nedocenenie Martinskej deklarácie spomína prezident Pellegrini oprávnene. Je to skutočne dokument moderného myslenia.

Nadväzuje na motívy, ku ktorým sa americký prezident Woodrow Wilson postupne dopracoval v priebehu posledného roku vojny, keď na stole ležala otázka nového svetového poriadku: ktorý si chcel robiť ambície na mierovú koexistenciu a na demokratizáciu sveta vrátane dekolonizácie.

Deklarácia explicitne odsudzuje „stredovekú feudálnu sústavu“; deklaruje zrušenie zväzku s Uhorskom – ale to znamená, že zároveň deklaruje novú, slovenskú subjektivitu, ktorej legitimita je daná práve wilsonovským konceptom „sebaurčovacieho práva“ národov.

Aby sme tomu jasnejšie rozumeli, lebo dnes sa nám to môže zdať samozrejmosťou: bolo tým zrušené tzv. historické právo, ktoré legitimizovalo rodové, dynastické práva na panovanie alebo odvodzovanie práva na existenciu národa z historických zdrojov. A právo tak prechádza na národy, tie sa stávajú subjektom práva z vlastnej vôle, teda z práva na sebaurčenie.

Samozrejme, subjektivita národa musí by spredmetnená v nejakej reprezentácii: a tak Martinská deklarácia ustanovuje Slovenskú národnú radu.

Iba pripomínam, že deklaranti, reprezentanti vlastne všetkých vtedy existujúcich politických strán, tak robia bez toho, aby vedeli, že dva dni predtým vyhlásil vznik česko-slovenského štátu Národný výbor v Prahe. A iba mimochodom, ku teritoriálnej subjektivite nového štátu sa dospelo definitívne až v druhej polovici roku 1920).

Organický národ, geopolitika a vojna

V stredoeurópskom priestore nemala do dôsledkov dovedená idea civility a demokratizmu šancu. Okolité štáty sa samy chápu ako národné, aj ČSR chce byť národným štátom a tak koncepcia, ktorú by som nazval „organická“ prevládla: Národ pochopený a pestovaný ako organizmus, zjednotený spoločným pôvodom a rečou, je to, čo vytvorilo základ tak čechoslovakizmu, ako aj klérofašizmu.

Tento organicizmus (chápaný priam biologicky, prírodne) zmenil občianske čechoslováctvo na štátom sankcionovaný etnický čechoslovakizmus, ktorý sa stal základom československého nacionalizmu. (Áno, tomuto javu venujú historici pramalú pozornosť, ale zásadne určoval históriu krajiny počas celých 70 rokov).

A tak Beneš, ako aj hlasisti vedome stáli na tomto koncepte organického národa, tentoraz československého. A rovnako organicistická je slovenská koncepcia práve od toho momentu, keď dominanciu po sociálnych demokratoch získava v národných otázkach klerikálna ľudová strana. Od Hlinku cez Tuku, Tisa až po Polakoviča.

Národ je tu organická, až biologická danosť od dávnoveku a duchovnú náplň mu vtláča viera, samozrejme, katolícka. Tak je národ spojený aj s Bohom.

Boh tu zostúpil z piedestálu univerzálneho Dobra, aby posvätil národ – samozrejme ten náš – osobitosťou a géniom národa, ktorý ho dvíha nad národy iné. To už nie je Boh viazaný univerzálne na dušu človeka, nie, je to Boh spojený s temnou dušou národa a je Bohom, len pokiaľ je v tomto spojení.

Tento boj dvoch organicky poňatých národov, československého a slovenského spôsobil nedotvorenosť českého národa a dotváranie slovenského národa v rámcoch temného národného klerikalizmu; alebo ako sa bol raz vyjadril Rúfus, že sme cestu k národnej svojbytnosti mali vždy poznamenanú regresom.

Áno, Česi ústavným čechoslovakizmom uzavreli priestor politickej konštitúcie slovenského národa, ale zabezpečením priestoru pre jeho existenciu a rozvoj jeho atribútov (jazyk, školstvo, administratíva, fixné hranice a územné formy správy) spustili nezastaviteľný emancipačný proces. Ten vo svojich dôsledkoch vyústil do autonómie, potom slovenského štátu, za ďalších 25 rokov k federácii a zasa za štvrťstoročie do samostatnej Slovenskej republiky.

Idea Česko-slovenska a EÚ

Už dvadsať rokov sme Slováci a Česi súčasťou EÚ. Súštátia, ktoré stelesňuje práve republikánske princípy, civilitu, antiklerikalizmus, vládu zákona. A mier! Ako poučenie z hrôz druhej svetovej vojny.

Málo si uvedomujeme, že je to obrovské úsilie prekonať práve onú národnú geopolitiku, ktorá nás vždy doviedla k vojne. Trvalý mier znamená prekonať práve geopolitiku dovnútra, medzi všetkými štátmi Únie. Aby to nezostala iba utópia, podobná tej Česko-slovenskej, je potrebné prekonať národno-etnickú identitu: ale to nejde jej potlačením.

Jediný spôsob je jej rozšírenie: o identitu európsku, o európske občianstvo. Fixované ústavne. Pokojne môžem byť Skaličan, Záhorák, Slovák a Európan. S plným vedomím, že práve európanstvo mi môže definitívne garantovať, že ma nikto o moje skaličanstvo, záhoráctvo či slovenskosť nemôže násilne obrať.

Že sa B-akcia, pogrom, vysídľovanie, zbavovanie občianstva, územný revizionizmus a iné dôsledky geopolitiky už nezopakujú. Aby sa pôvodná idea, na ktorej vznikala pred 106 rokmi slovensko-česká štátnosť, napokon naplnila.