Evanjelická farárka Erika: Krstila som predčasniatko hodinu predtým, než ho odpojili od prístroja

S Erikou Sokolou sa stretávame v evanjelickej štvrti v Bratislave. Srdečná farárka nás pozýva do jej kancelárie, ponúka čajom a keksíkmi. Priestor v historickej budove je plný počítačov, ktoré evanjelický zbor Bratislava Staré Mesto venuje deťom z rómskej osady na Gemeri.

Erika hovorí, že je farárkou pre všetkých ľudí. Bez ohľadu na to, akú majú orientáciu či sexuálnu identitu. Mladí ľudia sa jej často prídu zdôveriť s tým, čo nemôžu povedať ani vlastným rodičom.

„Vždy ich objímem a poviem im, že ich Boh prijíma takých, akí sú,“ rozpráva.

Okrem práce s mladými ľuďmi sa Erika venuje aj aktivitám so seniormi. Ako farárka chodieva na pohreby, svadby či krstiny. Ani jeden jej deň nie je rovnaký.

Vedela si vždy, že budeš evanjelická farárka?

Vnímala som to od malička. Som z rodiny, ktorá je jednoduchá, ale pracovitá. Viera bola pre nás prirodzená, chodili sme do kostola, pohybovali sme sa v tejto komunite. Zažili sme veľa táborov či spoločných stretnutí, kde som nadobudla pocit, že aj ja niekam patrím.

Cítila som, že sa o mňa niekto stará, a tak som si uvedomila, že to chcem robiť aj ja. Že tu chcem byť pre ľudí. A tak vo mne dozrievalo odhodlanie ísť študovať na Evanjelickú bohosloveckú fakultu UK.

Po jej skončení som bola kaplánkou v Dobšinej a potom ma vtedajší biskupi poslali do Bratislavy. V bratislavskom zbore som už osemnásty rok.

Erika pôsobí v bratislavskom zbore už 18 rokov. (zdroj: Closer)

Bolo to náročné štúdium?

Áno, prvé ročníky sú veľmi teoretické. Učili sme sa po latinsky, grécky či po hebrejsky. Študovali sme Starú a Novú zmluvu. Chýbalo mi tam však psychologické vzdelanie. Posledné ročníky sú už viac o praxi, no tá škola ťa nepripraví do života. Ten je totiž o ľuďoch a ich príbehoch.

Ako vyzerá bežný deň evanjelickej farárky?

Párkrát do týždňa mám isté veci naplánované, ale v podstate je každý deň iný. Aby sme stíhali s manželom starostlivosť o tri deti, učím nulté hodiny náboženstva. Okrem toho chodievam do domova dôchodcov, kde vediem služby Božie.

Veľa sa venujem deťom aj mládeži. Dvakrát do mesiaca mám aj detské služby Božie, jedenkrát rodinné. Poobede prebiehajú rôzne stretnutia s ľuďmi, napríklad krstné, predmanželské, pastoračné alebo pohrebné pohovory.

Vyzerá to ako veľmi rôznorodá práca.

Áno, a niekedy nastanú situácie, na ktoré musím reagovať naozaj pohotovo. V lete som mala na starosti všetky moje deti a zrazu mi volali z nemocnice. Narodilo sa im predčasne bábätko a rodina ho chcela rýchlo pokrstiť.

Mali hodinu, potom bábätko museli odpojiť, lebo mu zlyhávali všetky orgány. Rýchlo som volala manželovi, ktorý sa postaral o jedno naše dieťatko, ďalšie som dala kamarátke a ja som utekala na Kramáre.

Okrem toho máš každý rok na starosti mladých ľudí, ktorí sa chystajú podstúpiť konfirmáciu. Ide o potvrdenie ich viery.

Áno, momentálne ich mám 46. Stretávame sa raz do mesiaca, vždy v sobotu. Nevyžadujem od nich, aby vedeli všetko naspamäť. Chcem, aby sa naučili rozmýšľať kriticky.

Konfirmandi sa aktívne podieľajú na formovaní svojich vyučovacích hodín – memorovanie je nahradené intenzívnou a spoločnou diskusiou o náboženských a spoločenských otázkach. A najmä sa snažíme vytvárať vzťah.

Je to pre mňa vždy veľké dobrodružstvo a obohatenie, keď sa môžem dozvedieť o ich životných príbehoch. Niekedy milých, zábavných, a inokedy veľmi ťažkých.

O akých napríklad?

Často od mladých LGBTI+ ľudí počúvam príbehy o šikanovaní v škole alebo o tom, ako ich nechcú doma prijať takých, akí sú.

Mala som konfirmandku, ktorá poškodzovala sama seba. Bolo to najmä pre problémy s rodinou a ich prístupom k tomu, že je kvír. Sama prišla s tým, aké problémy má. Snažili sme sa s rodinou nájsť cestu k porozumeniu, no nie je to vôbec jednoduché.

Svojím spôsobom si aj terapeutka.

Áno, často riešim s rodičmi aj s deťmi ťažké témy. Niekedy však prídem na to, že tu sa moje vedomosti či schopnosti končia. Vtedy často deťom či rodičom odporúčam ísť na terapiu k odborníkom, ktorí im vedia pomôcť.

Ako psychicky oddychuješ od práce?

Je veľmi dôležité mať pri tejto práci psychohygienu. Veľkou oporou je pre mňa môj manžel. Mnohé veci konzultujem s kolegyňou farárkou Annou Polckovou, s ktorou máme spoločnú pracovňu.

Okrem toho mám niekedy pocit, že sme v jednom kolobehu – práca a starostlivosť o deti, domácnosť. Čo mi však v poslednom čase prináša veľkú radosť, je náš nedávno založený ženský spevokol ALIS.

Názov je z latinského prekladu, znamená krídla. A je to taká symbolika pre mňa, že mi spev dodáva krídla. A je pre mňa posilnením. Je to čas, ktorý mám len pre seba.

Erika počas kázne. (zdroj: Facebook/ Erika Sokola Hlačoková)

Máš pocit, že sa za posledné roky mladí ľudia zmenili?

Aby sme začali pozitívne, dnešní mladí ľudia sú veľmi múdri. Je to aj vďaka sociálnym sieťam, lebo veľa čítajú a naozaj toho dosť vedia. Sú tiež veľmi technologicky zdatní. Ja sa od nich vždy veľa učím. Aj hodina musí vyzerať inak. Musí mať dynamiku, interaktivitu.

No na druhej strane sa veľmi uzatvárajú do seba. Chýba im kontakt a blízkosť, potrebujú najmä pozornosť. Tínedžeri mi často hovoria, že sa u nás cítia dobre a nechcú odtiaľto ani odísť. Napríklad, keď máme večer hier alebo len spolu ideme do divadla, alebo na nejakú vernisáž. Toto je to, čo veľmi potrebujú. Pozornosť a lásku.

Sú dnes mladí ľudia otvorenejší než predošlá generácia? Ľahšie prijímajú inakosť?

V našom zbore o nás vedia, že sme otvorení, a presne preto k nám prichádzajú aj podobne nastavené rodiny. Minule sme na detských službách Božích mali modlitby pomocou symbolov.

Jeden malý chlapec doniesol dúhový kríž ako symbol viery. Iné dievčatko sa ma zasa pýtalo na to, či nemôže byť Boh žena. Presne v tom je tá otvorenosť mladej generácie, ktorá o veciach rozmýšľa, má odvahu položiť otázky a možno má aj pochybnosti. A to je dobré, lebo je to znak toho, že len neprijíma informácie.

Snažíš sa ich to učiť?

Práve naša úloha je ukázať im, čo znamená rešpektovať druhého. Prijať to, že každý je iný a napriek tomu sa môžeme kamarátiť. Môžeme sa navzájom obohacovať. Kráčať cestou života spolu.

Nešliapať po sebe, no mať zdravú sebadôveru a považovať za dôležitého aj samého seba. Keď pochopíme, že ak vieme milovať Boha, blížneho aj seba samého, tak porozumieme celému odkazu Boha pre človeka.