Fedor Gál: Nežnú revolúciu nezorganizoval Soros

Dezinformácie, hoaxy a protižidovské heslá mali svoj podiel na odchode Fedora Gála do Prahy. Sprevádzali už prvé dni Nežnej revolúcie.

O tom, že revolučný proces nebol dohodou Štátnej bezpečnosti, komunistov a novembrových aktérov, že samotní novembristi majú medzi sebou ostré – dokonca súdne spory práve pre skreslené informácie, o dôležitosti ospravedlniť sa i o českej rozdielnosti sme hovorili s Fedorom Gálom. Intelektuálom, spisovateľom, akademikom, rebelom.

Rozhovor je výsledkom projektu Hoaxy a podvody v spolupráci s denníkom SME.

Hoaxy a dezinformácie sa týkajú aj novembra 1989. Pocítil ich na vlastnej koži aj jeden z hlavných aktérov. Fedor Gál, spisovateľ, akademik. A ako sám hovorí – rebel, prednášajúci, vyučujúci. Čo dôležité a zásadné som zabudla?

Manžel, otec a starý otec.

Žijete v Českej republike. Zo štatistík vyplýva, že Slováci oveľa viac podliehajú hoaxom a dezinformáciám ako Česi. Ste sociológ, prečo to tak je?

Dôvodov je veľa. Českí ľudia majú hlbšie korene, tradície, kultúrne návyky a kultúrnosť ako Slováci.

Slovensko je mladý národ, mladý štát. Je tam aj trošku vyššia všeobecná vzdelanosť. A v Česku nie je ochrnutá pamäť ako na Slovensku.

Tu keď sa opýtate mladých ľudí na stredných školách, čo bol november 89, tak oni už väčšinou nemajú tušenie, aký bol komunizmus a nemajú povedomie o tom, ako bola Slovenská republika v čase druhej svetovej vojny. Ale pre mňa je to živá pamäť.

Mnohí mladí nevedia, že ste sa narodili v koncentračnom tábore, že sa vás to bezprostredne týka, ale prečo to tak je? Je to preto, pretože to školstvo je na nižšej úrovni alebo sme väčší ignoranti? Alebo je to tým, že sme konzervatívnejší?

Aby som nefilozofoval, pôjdem rovno na vec. Keď sedemnásteho novembra 2024 na sneme najsilnejšej politickej strany niekto z tribúny, čelný funkcionár strany Smer zreve do pléna “Súdružky a súdruhovia, česť práci” a keď sa ten človek práve vrátil z návštevy Moskvy, ktorá je agresorom na Ukrajine, keď premiér tejto vlády ide rečniť do ruského dezinformačné média, čo čakáte?

Politické elity formujú politické myslenie, verejnú mienku. Momentálne v tomto čase politické elity na Slovensku nesú zodpovednosť za informačný chaos, ktorý tu vládne.

Ale prečo tá česká scéna, české obecenstvo je erudovanejšie, kultivovanejšie?

Ja to nerád hovorím, som srdcom Slovák a slovenčina je môj materinský jazyk. Rozmýšľam a píšem po slovensky.

Kultúrnosť a civilizovanosť v Českej republike je na vyššej úrovni ako na Slovensku. To je konštatovanie faktu. Ľudia sa tu rozhodujú o svojich životoch aj nohami. Skúste si spočítať, koľko českých mladých ľudí žije, študuje a pracuje na Slovensku a ako je to naopak.

Na školách, ktoré ja poznám, v Prahe vysoká škola ekonomická, medicína v Hradci Králové, filozofia a humanitné smery v Olomouci. Veď tam je už slovenčina normálny jazyk, ale ja sa tým mladým ľuďom nečudujem.

Prichádzame o elity? Je to nejaká deintelektualizácia, ktorá vyháňa týchto ľudí v duchu komunistického “povaleči z kaváren do polí a továren”?

Slovo vyháňa je tvrdé. Ani z 30 percent neplatí. My žijeme v otvorenej demokratickej spoločnosti.

Je to slobodná voľba životného štýlu, profesionálnej kariéry a privátneho sveta. A mňa keby ste sa opýtali, kde som doma, v tejto chvíli poviem na Žižkove. Nie v Českej republike, ani nie v Prahe. Na Žižkove, kde sa dobre cítim.

Útoky, odchody, meno ako kliatba

Ale aj v Českej republike ste občas vy sám na vlastnej koži pocítili, že nie každý občan je prívetivý a chce si inteligentne pokonverzovať. V svojej knihe Jedna plus jedna, ktorú ste kedysi vydali s Petrom Zajacom, píšete: “Bolo to ešte v časoch veľkej revolučnej eufórie. Šiel som skoro ráno električkou na vtedajšiu Jiráskovej ulicu, kde malo sídlo koordinačné centrum Verejnosti proti násiliu. Pristúpil ku mne opitý človeka. Obvinil ma, že kvôli mne jeho deti nemajú čo jesť. Poradil som mu, nech menej pije. Strhla sa hádka, na čo vodič zastavil a povedal, že nepôjde ďalej, kým jeden z nás nevystúpi. Vystúpil som ja a začal som mať podozrenie, že pravda a láska ťahajú za kratší koniec.” Je to o tom, že už vtedy sa šírili dezinformácie, hoaxy a pripisovali vám kadečo vrátane nezamestnanosti vlastných detí?

Nemali sme sociálne siete a ani internet, ale je to pravda. Je to tak. Niekoľko týždňov po novembri ’89 bola Bratislava oblepená antisemitskými plagátmi.

V Novom slove vyšiel profilový rozhovor so mnou a bola tam jedna naozaj hnusná antisemitská kresba, karikatúra. Ja si nemyslím, že Slováci sú oveľa antisemitskejší národ národ ako Česi, Poliaci, Maďari.

Len si myslím, že tá prvá vlna ich animozít, konfliktov a polarizácie spoločnosti prišla strašne rýchlo. Ale teraz, keď hovoríte o hoaxoch, o dezinformáciách, tak ja musím povedať, že to je nesmierne ťažko dešifrovateľné, kto bol ten aktér a kto boli tí počiatoční a prví hráči na tejto scéne.

Jedna vec je nejaká motivácia vyhnať ľudí, ktorí chceli zmenu. Druhá vec je strach ľudí zo zmeny. Čo bolo viac prítomné vo vzťahu k vám osobne? Čo ste vy viac cítili? Že viac tie inštitúcie, ktoré sa držali toho svojho starého, nechceli pripúšťať tú zmenu? Alebo sa ľudia báli a potom vám pripisovali nejaké vlastnosti, ktoré nemáte?

Sú tu dve veci, ktoré považujem v tomto kontexte za dôležité. Vynechali ste záujmy spravodajských služieb. Ja nemám najmenšie pochybnosti o tom, že v porevolučnom Československu existoval evidentný a veľký záujem ruských tajných služieb, aby mali vplyv na to, čo sa tu deje.

A druhá vec – keď sa mení duch čias, keď sa menia politické režimy a keď už je vyhrané, tak sa medzi prvými hlásia ľudia, ktorí majú narušenú osobnosť. Psychopatov politika láka. Je to pre nich niečo ako afrodiziakum.

No a čím to je? My sme nemali žiadne skúsenosti so slobodou, s demokraciou, nič. A pre nás každý človek, ktorý sa vynoril z tej masy ako neznáma tvár, napríklad Gál, napríklad Zajac, Tatár, Flamik, neviem kto, to sú tí noví papaláši.

V slovenskej mentalite je zakotvený taký zvláštny syndróm poddanstva a papalášizmu.

Keď má niekto o dva stupne vyššie postavenie ako ja, tak uvažujeme, ako si to kúpil, koho podplatil, koho skorumpoval, prečo on a prečo nie ja? Ale toto sa tí ľudia nepýtali v tej chvíli, keď to bolo riziko, keď sa to všetko začínalo, keď sme nevedeli, čo bude zajtra, ako to dopadne. Tento typ pocitu, tento typ myslenia a tento typ konania prichádza, až keď je vyhrané.

A keď prichádzajú tieto typy informácií a tento typ tlaku založený na dezinformáciách alebo na nejakých nenávistných výrokoch, to je to, čo potom človeka vyženie a začne mať neodolateľný pocit, že ja tu neviem žiť? Ja tu neviem dýchať, odchádzam?

Mňa nikto nevyhnal. Keby som sa ja nerozhodol, že odídem, tak neodídem. A ja som sa rozhodol odísť. Moje rozhodnutie bolo ovplyvnené tým, že som sa necítil dobre ako ten, na ktorého sa ukazuje prstom. Ale je tam ešte jeden faktor, ktorý už nie je môj osobný, ale platí univerzálnejšie – ja som chcel žiť.

Ak mal mať November ’89 nejaký zmysel, tak predovšetkým v tom, že človek mal mať šancu voliť si cestu životom. A ja som vedel, že v Prahe sa môžem profesionálne uplatniť lepšie ako v Bratislave a na Slovensku. Ja som vedel, že v Prahe na mňa nikto nebude ukazovať prstom, v metre, v autobuse, na ulici – ja som to vedel, pretože som to prostredie trošku poznal.

A ja som vedel, že ani moje deti, ani moja manželka nebudú dostávať “pecky na solar plexus” iba preto, že sú to moje deti, ale tu to tak bolo. Bolo obdobie, keď moja manželka nevychádzala z bytu. Bolo obdobie, keď to moje deti zlizli v škole iba preto, že ja som ich otec. To ja som nechcel zažívať. Čiže nebolo to vyhnanie. Bolo to moje rozhodnutie.

Veľmi rýchlo som pochopil, že Fedor Gál nie je muž štandardnej politiky. Ja mám vrtuľu v zadku, ja som rebel a anarchoidný človek, mňa by v tom parlamente trafil šľak šesťkrát do mesiaca.

Takže nechcel som byť politik. A pri prvej príležitosti som odišiel, odišiel som dobrovoľne z postu predsedu VPN.

Psychopati lákaní politikou

A nič z toho neľutujete? Spätne, keď sa pozeráte, nepýtate sa – mohol som niečo urobiť inak? Alebo som presvedčený o tom, že som vlastne neurobil žiadnu chybu? Keď bilancuje ako človek so šedinami.

Milión chýb som urobil. Neurobil som chybu, že som z politiky odišiel, pretože som vedel, že nie som človek pre politiku, svojou mentalitou, svojou osobnosťou, štruktúrou, svojím charakterom.

Ale ja som z politiky fakticky nikdy neodišiel. Keď si prečítate moje texty, tak sú to výkriky intelektuála, kritického, veľmi kritického. Ale nechcel som byť štandardný, platený, zamestnaný politik.

Toto je niečo čo novembristom pravidelne pripomínajú. Že ste takto uvoľnili priestor dravcom, ktorí možno často nemali na to ísť do politiky.

Ja mám medzi mojimi spolubojovníkmi z novembra ’89 niekoľko ľudí, ktorých považujeme za mimoriadne dôležitých pre slovenskú spoločnosť napriek tomu, že v politike nie sú.

Keby tu neboli ľudia, ktorí ukážu presvedčivým spôsobom prstom na tých hajzlov, ktorí v politike sú, a nemali by tam byť, tak by to verejnosť možno mala omnoho menší sklon sa s tým vyrovnať.

Omnoho menší pocit a motiváciu sa proti tomu búriť. Byť v politike neznamená sedieť v parlamente alebo vo vláde. Byť v politike znamená o nej premýšľať, premýšľať a ventilovať to, robiť to kultivovane, ale robiť to.

Scenár Novembra? Žiadny Soroš

Jeden z takých najzákladnejších hoaxov o roku 1989 hovorí o tom, že to bolo vopred dohodnuté. Že sa tu s vopred pripraveným scenárom chopili moci nejakí ľudia, a preto vlastne transformácia bola takpovediac mierová. Bolo to dohodnuté?

Človek, ktorý má konšpiratívne myslenie, tomu môžem povedať, čo chcem a nebude mi veriť. Tak po prvé, áno, my sme sa mnohí poznali pred Novembrom ’89, pretože sme fungovali v disente, fungovali sme ochranárskych hnutiach, fungovali v ilegálnom katolíckom prostredí. Poznali sme sa aj za komunizmu. A dôvera je pečiatkou alebo preukazom na to, aby ste vstúpili do nejakej akcie. Vzájomná dôvera.

My sme si dôverovali. Verejnosť proti násiliu vznikla z ľudí v prvých okamihoch, ktorí o sebe vedeli a poznali sa. Druhá vec, ktorú chcem povedať, je, že žiadna erupcia, žiadne zemetrasenie, žiadna zmena politického režimu neprebehla tak, že to niekto v nejakej centrále v Amerike alebo v Moskve naplánoval. Bol to výbuch, ktorý bol absolútne nepredvídateľný. Americké a ruské tajné služby nemali ešte druhého novembra tušenie, čo sa stane sedemnásteho novembra.

Ten prvý impulz môže byť úplne náhodný. Veď sa ukázalo potom, že smrť študenta Šmída bola fabulácia, nezmysel. Ale tento malý impulz, táto iskrička zapálila oheň a ten priebeh samotný už bol veľmi spontánny a chaotický. Ja som po novembri ’89 prebehol celé Slovensko.

Viete, čo ma šokovalo? Niekoľko dní po tom, ako vzniklo prvé koordinačné centrum Verejnosti proti násiliu, začali vznikať podobné bunky Verejnosti proti násiliu po celom Slovensku.

Kam som prišiel, tam som našiel ľudí, ktorých som nikdy v živote nevidel, nepočul, nerozprával sa s nimi, ale mali rovnaký genotyp, rovnakú mentalitu, rovnakú štruktúru, rovnaké ksichty ako my v tej Bratislave. Pretože situácia si vyberala svojich ľudí v tých prvých okamihoch. Nikto zo zahraničných politológov, nikto zo zahraničných špičkových politikov, žiadny think-tank v Amerike a v Moskve netušil, že 17., 18. a 19. novembra sa čosi stane.

Ani Soroš?

Ani Soroš. O Sorošovi je známa vec, že on bol na Západe podnikateľ a na Východe bol filantrop.

Je o ňom známa vec, že finančne podporoval disent. Že hneď po Novembri začal zakladať kade-tade na svete nadácie, ktoré mali sponzorovať výchovu ľudí, vzdelávanie ľudí a čosi, čo by súviselo s tým, že sa rodí nový svet.

Ale vysvetlíme ľuďom, že nemali zvrhávať režimy…

Čo sme padli na hlavu? Veď ten režim bol neslobodný. Veď ten režim zatváral svojich odporcov. Veď ten režim ich vyhadzoval z práce. Veď ten režim nedovolil týmto ľuďom, aby ich deti študovali na vysokých školách. Zvrhnúť ten režim bola naša povinnosť a zodpovednosť. Ale tí zvrhávači sú vždycky osamelí jednotlivci. Sú to ľudia, ktorí riskujú. Tí nikdy v dejinách ľudstva netvorili väčšinu.

Dalo sa to bez komunistov? Nedalo

Aké boli teda tie prvé dni a ako sa rokovalo aj s tou druhou stranou? Na druhej strane tu boli predstavitelia režimu. Boli tu ľudia napríklad ako Milan Čič, vtedajší minister spravodlivosti, potom neskorší ponovembrový predseda vlády. Ako to bolo s týmto typom ľudí, ktorí boli etablovaní v tých štruktúrach a ktorí tak potom postupne voľne preplávali do toho nového obdobia jednak navonok, ale aj vnútri. Napríklad prostredníctvom tajnej služby.

Tak dnes už vieme dosť o udalostiach, ktoré predchádzali a nasledovali Novembru. Dnes napríklad vieme, že mohlo dôjsť ku krviprelievaniu. Milície a vojaci boli pripravení. Boli okamihy už po novembri ’89, keď boli pripravení v Bratislave a mali k dispozícii ostré strelivo. My sme túžili po tom, aby zmena režimu prebehla bez násilia.

Vedeli sme, že nekrvavá cesta k zmene režimu vedie cez dialóg s mocou. Ja si pamätám na prvý rozhovor, ktorý sme mali na Úrade vlády a aj s tým Čičom, ktorého ste spomenuli – o prevzatí moci. Tá moc vedela, že končí. Ten komunistický systém vyčerpal celý svoj potenciál. My sme boli jedna zanedbaná, zaostávajúca, hnusná krajina. Zmena toho politického systému bola nevyhnutná.

Ale keď oni vedeli, že sa zmení politický režim, a tušili, že nedôjde k vešaniu ľudí po kandelábroch a zatváraniu do gulagov, tak prvé, čo im napadlo, aby z toho ešte niečo vyryžovali. A kto iný ako oni mal dostatok informácií o tom, kde sú tie šance ryžovať?

Oni tam mali tie svoje veľké inštitúcie a ústredné výbory a informácie agentov v zahraničí a využili príležitosť. Keď bolo jasné niekoľko dní po novembri ’89, že ten režim je nezvratne zmenený, hádzali svoje komunistické preukazy do kanála, hlásili sa do politických strán, ktoré vtedy vznikali na zelenej lúke.

Prečo im potom novembristi nepovedali “končíte”. My tu nechceme mať nič spoločné s týmto režimom ani cez vás ako persóny, ktoré reprezentovali komunistickú podobu režimu. Dalo sa to vôbec bez tých komunistov?

Z mesiaca na mesiac sa mali obsadiť stovky a stovky pozícií v zahraničných diplomatických službách.

Z mesiaca na mesiac sa mali vymeniť manažéri a šéfovia v podnikoch bývalého komunistického Československa. Z mesiaca na mesiac ako vymeníte učiteľov, ľudí v justícii, ktorí mali podpísané dekréty na nejaký čas. Viete, koľko bolo komunistov v prednovembrovom Československu? Milión 750-tisíc. A každý mal nejakú manželku a nejaké deti. Viete si predstaviť, že tejto mase ľudí poviete – od zajtra idete za drôty?

Rozumiem tomu pri bežnom obyvateľstve. Otázkou sú potom tie čelné tváre? Mali zabezpečiť, aby bol prechod plynulý aj vo vzťahu k tým ľuďom, u ktorých sme sa obávali, že sa potom začnú búriť ako zástancovia toho režimu?

Ja som sociológ a mal som okolo seba skupinu kvalifikovaných sociológov, ktorí od prvých novembrových chvíľ monitorovali slovenský priestor, spoločenské problémy a top 10 osobnosti slovenskej politiky.

Čo si myslíte, akí ľudia podľa verejnosti, podľa verejnej mienky, podľa názorov ľudí, boli top politici na Slovensku? Boli to komunisti ako vyšití. Bol to Mečiar, bývalý komunista. Bol to Dubček, bývalý komunista. Bol to Čič súčasný komunista, jeden za druhým a ľudia ako Fedor Gál a podobní sa pohybovali proste na chvoste.

Úprimne. Veď to boli celebrity slovenskej politiky, bývalí alebo súčasní komunisti.

Opakujem to a dúfam, že to mladý človek pri televízii pochopí – milión 750-tisíc ľudí, ktorí kolaborovali s komunizmom a ich rodiny v mene svojich prachov, pre víziu pozícií, hypoték, dovoleniek a áut, malo byť odstránených Nežnou revolúciou? A kto by za nich robil a tak ďalej.

Problém slovenskej politiky po tom bol v tom, že títo ľudia nám pretrvali prakticky až do dnešných čias a mnohí mali významné pozície vrátane prezidentského paláca.

Minulosť nezmeníte. Ja som po pätnástich rokoch zistil, kto je Vladimír Mečiar naozaj. Po pätnástich rokoch. Keď mne dnes chce niekto vysvetľovať, že sme ho proste nemali nominovať do štruktúr moci, tak mi pripadá ako šialenec. Pretože bol nominovaný okresnou VPN. My sme nevedeli, že on predtým vyhádzal všetkých VPN-karov a nahradili ich svojimi ľuďmi. Čiže ten časový posun medzi tým, že človek vstúpi do hry, a medzi tým, že spoznáte, čo je zač, je proste dlhý.

Kňažko vs. Gál

Toto je taký spor, ktorý vznikol aj medzi vami a Milanom Kňažkom. Okrem iného týka aj Vladimíra Mečiara. Vladimír Mečiar založil potom neskôr HZDS, Milan Kňažko bol ministrom v jeho vláde. Na druhej strane, on vám vyčíta, že vy ste ho neodhadli na samom začiatku.

Opakujem to a trvám na tom, že my sme sa dokázali navzájom odhadovať iba tí, ktorí sa desaťročia poznali, ale tie desaťročia sme sa spoznávali v malých ostrovčekoch, Martin Bútora to nazval “pozitívnou deviáciou”.

To bolo pár ľudí a naraz bolo treba obsadiť, zaľudniť velikánsky priestor mnohých profesií. Čiže ani Vladimíra Mečiara v tom čase nikto nepoznal. A vám hovorím, že som po pätnástich rokoch zistil niektoré veci, ktoré sú úplne kľúčové.

Čo ste zistili? Povedzte? A nebolo podozrivé, že on mal exkluzívne informácie napríklad o registroch ŠtB?

Ponovembrový prvý námestník federálneho ministra vnútra Andrej Sámel, ktorého mimochodom Mečiar a Kňažko žalovali a podali na neho trestné oznámenie, oznámil Václavovi Havlovi, že Vladimír Mečiar má kontakty s KGB. Oznámil Václavovi Havlovi, že Vladimír Mečiar je človek, ktorý má záujem rozbiť Československo, tak čo chcete viac?

Ale opakujem, chvíľku to trvá, než sa to dozvedia ľudia zainteresovaní na tej kauze a omnoho dlhšie to trvá, než tá informácia prenikne do širokej verejnosti. Veď keď poviete Mečiar, tak si kdekto odpľuje. Dlhý čas to bol najpopulárnejší slovenský politik a trikrát vyhral slobodné voľby.

Vyhral ich v čase, keď my sme už museli z tej politiky odísť, pretože nás nikto nechcel zvoliť práve preto, že sme o Vladimírovi Mečiarovi rozprávali to, čo sme rozprávali.

Spor medzi vami pretrváva. Novembristi sú rozdelení na niekoľko skupín. Milan Kňažko sa súdi s vami práve pre jeden váš výrok, keď ste povedali, že jeho prejav v Slovenskej televízii v deväťdesiatom prvom písal pán Svěchota. Následne to bol námestník Slovenskej informačnej služby. Osoba výrazným spôsobom zaangažovaná napríklad v kauze únosu prezidentovho syna. Ako vlastne aktuálne prebieha ten spor?

Napríklad dnes (v pondelok 18. novembra) vypovedá svedok, ktorý osobne dosvedčí, že nie je pravda, že sme chceli Vladimíra Mečiara cenzurovať.

Milan Kňažko sám v rozhovore pre časopis Verejnosť alebo Domino fórum povedal, že ten prejav písali štyria ľudia -Budaj, Kňažko, Mečiar – a teraz prejdem k tomu, čo je predmetom animozity medzi nami, že som si poplietol meno Cibula a Svěchota.

Bol to čistý brpt. Bolo to v rozhovore s Karolom Sudorom pre knižku Ešte raz a naposledy a tú knižku autorizovali a čítali a pripomienkovali piati ľudia po mne. Z tých piatich ľudí minimálne štyria sú znalci situácie a všetkým to utieklo. Keď sa to prefláklo, tak ja som sa Milanovi Kňažkovi trikrát verejne ospravedlnil. Tak urobím to štvrtýkrát.

Bol to brpt. Ale mení to niečo na tom príbehu? Mení to niečo na tom, že Milan Kňažko zakladal Hnutie za demokratické Slovensko, ktorému šéfoval Mečiar? Mení to niečo na tom, že to jeho vystúpenie v televízii bola čistá manipulácia verejnou mienkou? Nemení to na tom nič.

Aká manipulácia?

On tam povedal, že sme chceli cenzurovať Mečiarovu pravidelnú desaťminútovku v Slovenskej televízii.

Nebolo možné niečo cenzurovať, keď to bol priamy prenos. On tam hovorí, že poverili cenzurovaním vtedajšieho riaditeľa pána Zemana v Slovenskej televízii. Nie je to pravda, Zeman ako bývalý riaditeľ to dementoval sám. Bola to jeho trauma celý zvyšok života. On tam proste označil koordinačné centrum verejnosti proti násiliu ako nové politbyro. Úplná blbosť.

Milan Kňažko tvrdí, že vedenie VPN s Fedorom Gálom fungovalo od začiatku nedemokraticky a že teda vy ste Mečiara oslovili s ponukou na spoluprácu v rámci vedenia VPN. Ak sú dnes ľudia, ktorí menili dejiny tejto krajiny, rozhádaní, nie je to obrovská škoda?

No je to hanba. Je to špina na naše spoločné dielo a ja na svoju obhajobu poviem jednu jedinú vec.

Ja sa bránim pred žalobou Milana Kňažka. On sa súdi so mnou, nie ja s ním a ja pred tým súdom mám obhajovať svoje právo na názor. Ale za týmto právom na názor stojí hromada faktov.

Vedeli by ste si raz podať ruky?

Viete čo? Dialóg bol jeden z princípov udalostí Novembra. My sme sedeli za jedným stolom s tými komunistami, aby sme po sebe nestrieľali a debatovali sme s nimi. A dialóg je moja téma 40 rokov môjho života.

Ako starnem, ako mám životných skúseností čoraz viac a viac, tak je to taký lievik, že je čoraz menej a menej ľudí, ktorým som ochotný podať ruku. Čoraz menej a menej ľudí, ktorým som ochotný podať ruku.

Vrátane Milana Kňažka?

Nikdy mi nepovedal – prepáč, Fedor, to som prehnal. Keby toto dokázal. Veď to je takmer biblické tvrdenie, že každému odpusteniu musí predchádzať nejaké pokánie. Ja poznám niekoľko príbehov, ľudí, konkrétnych ľudí, nebudem menovať, ale nechcem mať ďalšie trestné oznámenia na krku, ktorí sa dokážu 35 rokov po novembri ’89 trápiť tým, že sa upísali komunistickej Štátnej bezpečnosti.

Nikdy nikoho nevydali, ale proste podpísali tú spoluprácu a oni chcú aj tento fakt vymazať zo svojho života. Tridsaťpäť rokov ich to trápi. Tak je to jeho trápenie. Je mi to ľúto. Stačilo povedať pred tridsiatimi štyrmi rokmi “podpísal som tento záväzok diablovi.

Je mi to ľúto. Je mi to ľúto. Odpusťte mi”. A je odpustené a nemuseli byť všetky tie dramatické odbočky, chvíľky, konflikty, animozity. Takže ja som dospel do takého štádia, že veľmi rozmýšľam, komu ešte, kým umriem, mám podať ruku.

Na Slovensku máme veľmi polarizovanú spoločnosť Čo robiť, aby sme sa tu nepovraždili, aby sme boli schopní nájsť nejakú cestu von? V prípade, že máme problém s rodinnými príslušníkmi, so susedmi, že sa nebavíme s človekom, ktorý nám predáva kebab, pretože má iné názory, či už na pobyt, alebo na Ukrajinu, alebo na závažné spoločenské dianie, treba komunikovať? Treba sa o to pokúsiť?

Nie je iná cesta.

Ako?

Skúšať to donekonečna. Skúšať to, až vám ten predavač kebabu proste nehodí ten kebabu o hlavu. No tak skúšať a skúšať to, komunikovať, komunikovať, komunikovať. A poviem vám úprimne, tá schopnosť komunikovať cez tie ploty a bariéry na ceste, múry a steny, je istým spôsobom umenie politiky.

Umenie spoločenského života, ktorý tu strašne chýba. Ale to nemusí byť komunikácia, to nemusí byť dialóg, to nemusí byť rozprava o tom, či sú Zeman a Babiš “ocasy”.

Veď nás trápi toľko vecí, ktoré zdieľame. Sú aj radostné veci, o ktorých sa oplatí komunikovať. Dialóg je komunikácia, komunikácia je základ tvorby vzťahov medzi ľuďmi. Dnes sa nepočúvame. A ja si myslím, že predvojom toho budúceho ducha doby je umenie, umenie, hudba.

Predsa len sa vráťme k tomu študentovi Šmídovi, ktorý žije, ale v novembri ’89 sa rozchýrilo, že zomrel na námestí. Bola to spravodajská hra? Bolo to niečo, čo malo rozložiť tie masy?

Moja odpoveď je áno. Vieme, že aj všetky tie disidentské štruktúry boli infiltrované eštebákmi, pretože chceli byť informovaní. Vieme, že tých spravodajských hier prebehlo veľa a niektoré boli ukončené.

Vieme, že niektorých ľudí zatvárali, niektorých vyháňali, ale niektorým nič neurobili, pretože to boli ich tykadlá v tých štruktúrach. A dnes tiež vieme, že v tých štruktúrach boli aj ľudia, ktorí boli ideologicky, myslením, boľševici ako hrom. Veď aj v tej Charte 77 bolo takých, koľko chcete.

A mať ilúziu, že tá masa ľudí, ktorá sa postavila za zmenu režimu, bola aj myšlienkovo, ideologicky, vierou, presvedčením monolitná je holý nezmysel. Boli sme rozmanití.

To, čomu vy hovoríte polarizácia spoločnosti, je dôsledok. Je to dôsledok pozitívny. Pretože tam, kde je spoločnosť zdravá, otvorená a demokratická, tak tam je aj polarizácia. Tá demarkačná línia sa dá stanoviť, to je línia, kde dochádza k násiliu. To je línia, kde dochádza k vymývaniu mozgov. To je línia, kde sa vzdávame slobody. A toto sa nedá prekročiť.

Sloboda šírenia hlúpostí

Je toto skutočná sloboda prejavu, keď môžeme šíriť rôzne dezinformácie, hoaxy a vytvárať nimi škody?

Nie. Myslieť si, že sloboda prejavu sa začína v mínus nekonečne a končí sa v nekonečne, to nie je tak.

Nie je to pravda. Musia existovať mantinely. Tie mantinely sú argumenty, fakty, svedectvá, skutočnosť, skutočnosť, skutočnosť. A teraz poviem to ALE, ktoré mňa osobne trápi a za ktoré ma moji kamoši trošku šikanujú. S hlupáctvom je súboj strašne ťažký. Pretože hlupákovi môžete hodiť o hlavu dva metráky argumentov a faktov a on si ide svoje.

Tak to je priam werichovské. Ale na záver mi pán Gál povedzte, vy máte osemdesiat, ja mám 42. Čo môžeme povedať ľuďom, ktorí majú 20 až 25, do 30 rokov, aby si ten svet urobili lepším? A bez hoaxov a bez dezinformácií. Čo by sme im poradili?

Poviem niečo, čo možno bude kruté. Môžete im hovoriť, čo chcete. Oni budú žiť podľa toho, čo uvidia.

Oni budú žiť podľa toho, ako uvidia, že sa správate a oni budú žiť podľa toho, čo robíte, a nie to, čo im hovoríte. Tak buďme slušní ľudia. Nie je väčšie ohrozenie budúcnosti ľudstva, ako sú neslušní ľudia, ktorí sa naučia naspamäť katechizmus a budú ho kázať z každej tribúny. Ale sú to neslušné hovädá. Takže buďme slušní, to je cesta, to je kľúč. Keď hľadáte hrdinu, tak hľadajte v sebe. Tu v srdci.