Godár: Oskarovi zostal z čias školy pocit vyvolenia. To sa prejavilo aj pri aranžovaní hymny

O Oskarovi Rózsovi a jeho hymne nemal veľkú chuť hovoriť. Ani o Machalovi a Šimkovičovej, ktorí sa snažia šíriť teror a strach. Nakoniec sa však dal prehovoriť a vo svojom rozprávaní pripomenul viacero príbehov z minulosti, s ktorými dnešná „hymnológia“ súvisí.

„Slovenská kultúra je historicky a existenčne spojená s pľuvancami,“ konštatuje hudobný skladateľ VLADIMÍR GODÁR.

Na osobnom príbehu Oskara Rózsu vidí, ako kapitalizmus na Slovensku pomohol vytvoriť umelcov, čo svoju hodnotu odvíjajú od toho, koľko peňazí dokážu vytrieskať z ľudí, ktorých dokážu oslniť púhym svojím bytím.

Vraví, že dnes dokonca vyžadujú, aby im niekto zaplatil aj za čas, keď nerobili nič.

Nová hymna postavila proti sebe aj ľudí, ktorí kedysi spolu hrávali, boli kolegovia alebo konškoláci. Zažili ste počas študentských čias také verejné spory?

Za mojich študentských čias existovali oficiózne názory, prenášané štátnymi médiami, a skutočné názory ľudí, ktorí medzi sebou komunikovali na báze vlastnej životnej skúsenosti.

Vďaka môjmu otcovi sme mali doma všetky noviny, ktoré na Slovensku vychádzali, nikto však neočakával, že sa z novín dozvie nejakú životne dôležitú pravdu.

Takýto bol život za socializmu. Výnimkou bola tlač v roku 1968, z nej si dodnes pamätám množstvo článkov. Otec pracoval v Pravde ako zásobovač a v rámci čistiek ho ako nestraníka vyhodili. Normalizačnú tlač podľa mňa nebral vážne celkom nikto.

Dnešná situácia je proti tomu rozporná. Keď sa s niekým rozprávate, tak do piatich minút zistíte, aké médium mu masíruje mozog. Ja sa teda snažím pokračovať skôr v niekdajšej normalizačnej praxi; nebyť ovplyvňovaný médiami – ani v otázke novej verzie slovenskej hymny.

Keď som vám šla písať správu, že by sme radi poznali váš názor, trochu som sa obávala, že vás tým znechutím. Že vy budete patriť k tým, čo nemajú chuť sa do debaty zatiahnuť.

Ja sa skutočne do tejto debaty nechcem zatiahnuť. Po celý život sa snažím, aby dotykové plochy politiky a umeleckej tvorby boli čo najmenšie.

Samozrejme, uvedomujem si nevyhnutnosť vzájomnej mezaliancie v istých situáciách, ale snažím sa jej vyhýbať. Medializovaný hymnický problém má mnoho aspektov – právny, politický, historický, estetický, ekonomický, spoločenský a tak ďalej.

Oficiózne artefakty nikdy neboli predmetom mojej pozornosti a ani „hymnológia“ ma ako vedca nezaujímala.

Ale zrejme ste sa teraz pred tým neskryli.

S mnohými publikovanými názormi sa môžem stotožniť. Pani Gabriela Húsková (dlhé roky redaktorka Slovenského rozhlasu, pozn. red.) si dala veľkú námahu, aby zmapovala okolnosti vzniku slovenskej hymny pri vzniku novej štátnosti v roku 1992.

Odhalila tak aj zástoj môjho priateľa a kolegu Stana Bartoviča pri jej vzniku. Stano bol vtedy redaktorom televízie a ako jediný si problém hymny včas uvedomil. Napokon, politici mali celkom iné starosti, napríklad vybaviť kolkovanie peňazí, a museli dobiehať už dávno naštartovaných českých ekonómov.

Húsková vykonala veľmi kvalitnú detektívnu prácu, zverejnila pravdu a mnohí z niekdajších aktérov dodnes žijú a môžu potvrdiť či vyvrátiť jej opis vtedajšej reality. Ja sám som sa zúčastnil na príprave omše 1. januára 1993, na ktorej Ján Sokol celebroval vznik republiky. Pripravil som na predvedenie Te deum Samuela Capricorna, ktorý v 17. storočí pôsobil v Prešporku.

Štát vtedy na túto slávnosť prostredníctvom ministra kultúry Dušana Slobodníka vyčlenil sumu desaťtisíc slovenských korún, z ktorej sa zafinancoval rozpis orchestrálnych partov. Všetci účinkujúci teda pracovali za odmenu pánboh zaplať.

Čo zistila pani Húsková?

Pani Húsková opísala cestu, ktorá viedla k práci Ladislava Burlasa. Ten mal na aranžmán hymny a následný rozpis dva novembrové dni roku 1992. Samotná hymna zapísaná v dvojštvrťovom takte má s vypísanými repetíciami rozsah 20 taktov.

Myslím si, že nebol nijaký dôvod na prepracovanie Burlasovej verzie a jej nahrádzanie verziou, ktorá prináša okrem iného prevádzkové problémy, napríklad s ladením fujár.

Fujary sa asi nasamplujú, okrojovaní fujaristi prídu o kšeft a my o vizuálnu rozkoš z pohľadu na detvianske kroje vhodne dopĺňajúce symfonický orchester.

Hymna z roku 1993 sa vám páčila?

Ladislav Burlas pracoval s existujúcou skicou hymny od Alexandra Moyzesa, ktorý je otcom slovenského symfonizmu.

Nie je čestné očakávať od hymny čosi viac ako urobil on – za dva dni. Rózsovi sa podľa autentického výroku na Burlasovej verzii nepáčili činely, a tak pracoval na svojej verzii trinásť rokov – to by nedokázal ani Jára Cimrman. A za trinásť rokov tejto nikým neobjednanej práce si vyúčtoval od ministerstva kultúry púhych 56-tisíc eur – táto skromnosť upravovateľa 20-taktovej hymny je skutočne úctyhodná.

Hovorí sa o honorári 45-tisíc eur, nie? Dvadsaťpäťtisíc eur bol jeho honorár, dvadsaťtisíc malo stáť nahrávanie.

Rózsa ešte 11. júla dostal 9950 eur za návrh. Takže na hymnu šlo 25 plus dvadsať plus desaťtisíc eur.

Je 55-tisíc na nahrávku novej hymny veľa alebo málo?

Mňa zaráža skôr arogantnosť, s akou sa to celé dialo. Širší kontext je však iný. V roku 1993 vznikol štát, ktorého politici netušia, že musí mať kultúrne insignie.

A že práve oni ich musia vyrobiť. Slovensko musí mať spisovateľov, ktorí sú čítaní a uctievaní, maliarov, sochárov, architektov, režisérov, hercov, hudobníkov, spevákov, tvorcov, ktorých dielo je vo svete – a teda aj doma – prítomné ako hodnota.

Spomínal som problém Te deum, ktorý sa zakaždým zopakoval pri inaugurácii nášho prezidenta, teda dosiaľ sedemkrát. My tu nemôžeme hrať Dvořákovo Te deum, ako to robia Česi, ani Brucknerovo či Kodályovo.

No nám sa nielenže nepodarilo vytvoriť nijaké Te deum pre túto príležitosť, ale dosiaľ sa nepoužilo ani jestvujúce Te deum Jána Levoslava Bellu, tvorcu slovenskej národnej hudby.

Naposledy som Slovenskej filharmónii toto Bellovo dielo sprostredkoval na inauguráciu Petra Pellegriniho a Slovenská filharmónia ho dokonca aj naštudovala so svojím šéfdirigentom. V televíznom prenose sa to celé síce volalo Omša – Te deum, avšak Bellovo dielo neodznelo ani náhodou. Takéto je sebavedomie slovenskej kultúry a kultúrna úroveň našej politickej elity. Mimochodom, podľa televízneho moderátora omšu celebroval „monsignor Zelensky“. Naozaj.

Videli ste, ako Rózsa na sociálnych sieťach ostro reagoval, keď jeho hymnu skritizoval Jozef Lupták?