Inflácia prehlbuje priepasť medzi generáciami. Prečo sa mladí čoraz ťažšie dostávajú k vlastnému bývaniu?(rozhovor)

– ako nízke úrokové sadzby centrálnych bánk vytvárajú falošný signál pre ekonomiku, čo vedie k nezodpovedným investíciám a vzniku „miest duchov“;

– prečo oficiálne čísla o inflácii neukazujú celý obraz o stave ekonomiky;

– prečo je cieľ dve percentá inflácie svojvoľný a prečo nie je pravda, že klesajúce ceny vždy škodia ekonomike;

– ako digitálne meny centrálnych bánk môžu dať štátu nebezpečne veľkú kontrolu nad finančnými transakciami občanov.

V posledných rokoch sa celý vyspelý svet musel vyrovnať s vysokou infláciou. Môžeme očakávať ďalšiu vlnu?

Počas pandémie a vojny na Ukrajine oficiálna inflácia prudko stúpla. Centrálne banky zasiahli tým, že prestali tlačiť nové peniaze, a situácia sa upokojila. Myslím, že najhoršie máme za sebou. Ale pozor – vysokú infláciu sme mali už pred rokom 2022, len sa prejavovala inak. Nevideli sme ju v cenách potravín, ale v cenách nehnuteľností, akcií a iných aktív, ktoré prudko rástli.

Keď rastú ceny nehnuteľností a akcií, neznamená to, že sme bohatší?

To platí len pre tých, čo už tieto aktíva vlastnia. Pre mladých ľudí je to katastrofa. Je pre nich čoraz ťažšie kúpiť si byt alebo dom. Vo Francúzsku či v Nemecku už mladí prakticky nemajú šancu získať vlastné bývanie vo väčších mestách. Inflácia tak prehlbuje priepasť medzi bohatými a chudobnými, medzi tými, čo majetok majú, a tými, čo ho ešte len chcú získať.

Takže inflácia je dobrá pre bohatých a škodlivá pre chudobných?

Presne tak. Navyše inflácia škodí celej ekonomike. V inflačnom prostredí ľudia radšej špekulujú – kupujú existujúce domy či akcie a čakajú, kým ich cena stúpne. Prestávajú investovať do vytvárania nových vecí, do výroby, do inovácií. To brzdí rast produktivity a tým aj rast miezd. V konečnom dôsledku na to dopláca celá spoločnosť.

Môže inflácia za súčasné rastúce napätie medzi generáciami a sociálnymi vrstvami?

Určite áno. Inflačná politika vytvára víťazov a porazených. Mladí ľudia, ktorí ešte nemajú majetok a živia sa len prácou, sú na tom čoraz horšie. Starší, ktorí už vlastnia nehnuteľnosti a iné aktíva, z inflácie profitujú. Nie je to len konflikt medzi generáciami, je to spor medzi tými, čo vlastnia významný majetok, a tými, čo ho nemajú. Keď k tomu pridáme, že inflácia brzdí produktívne investície a tým aj rast miezd, je jasné, že to vyvoláva napätie v spoločnosti.

Pokiaľ ide o menovú politiku, ktorá spôsobuje rast cien, bežným ľuďom sa však páči, keď sú úrokové sadzby nízke. Je to dobré pre ekonomiku?

Tu je dôležité rozlíšiť dve situácie. Keď sú nízke úroky prirodzeným výsledkom vysokých úspor a prosperity, je to zdravé. Je to signál pre podnikateľov, že je k dispozícii veľa kapitálu na investície. Ale keď centrálna banka umelo stlačí úroky nadol, vysiela to falošný signál. Firmy si začnú príliš požičiavať a investujú do projektov, ktoré nemajú reálne opodstatnenie. Nie sú za tým skutočné úspory ľudí. To časom nevyhnutne vedie ku krízam.

Je to ako napríklad v Číne, kde majú problémy s prázdnymi nehnuteľnosťami?

Presne tak. Ale nemusíme ísť až do Číny. Podobný problém mali v Španielsku – v okolí Madridu nájdete celé „mestá duchov“. Štvrte plné prázdnych alebo nedokončených budov. Je to priamy dôsledok príliš lacných úverov. Keď sú peniaze takmer zadarmo, ľudia investujú aj do projektov, po ktorých nie je skutočný dopyt.

Existujú rozdiely medzi dôsledkami inflácie v malej otvorenej ekonomike ako Slovensko a vo veľkých ekonomikách ako USA?

V eurozóne sa rozdiely v inflácii medzi krajinami časom vyrovnávajú. Môžu existovať krátkodobé výkyvy – vidíme to napríklad teraz, keď majú Slovensko či Estónsko vyššiu infláciu ako Nemecko. Ale dlhodobo sa to zosúlaďuje, pretože máme spoločnú menu. Jediný trvalý rozdiel môže byť v krajinách s výrazne rýchlejším ekonomickým rastom.

Na začiatku ste spomenuli slovné spojenie „oficiálna inflácia“. Čo ste tým mysleli?

Je tu zásadný problém s tým, ako sa inflácia meria. V skutočnosti ju nemôžeme merať úplne presne. Každý mesiac sa síce publikujú čísla o inflácii, ale tie sú založené na mnohých zjednodušeniach. Napríklad neustále prichádzajú nové produkty, mení sa kvalita existujúcich výrobkov a ľudia menia svoje nákupné zvyky. To všetko sťažuje presné meranie inflácie.

Ale nemohli by sme jednoducho sledovať výdavky priemernej osoby?

Aj to je problém, pretože správanie spotrebiteľov sa neustále mení. Navyše oficiálne meranie sleduje len spotrebné tovary a služby. Nezahŕňa napríklad väčšinu výdavkov na vzdelávanie či zdravotníctvo, ktoré platí štát. A práve v týchto oblastiach často vidíme najväčší rast cien. Keby sme započítali všetky tieto veci, inflácia by bola vyššia.

Keď sa pozriete na centrálne banky ako Európska centrálna banka (ECB), Federálny rezervný systém (Fed), Bank of England či Bank of Japan, robí niektorá lepšiu prácu ako ostatné?

V princípe robia všetky to isté – ovplyvňujú množstvo peňazí v obehu cez úrokové sadzby a nákup aktív. Zaujímavé je, že pionierom neštandardných opatrení bolo Japonsko v 90. rokoch. Po prasknutí ich realitnej bubliny začali s politikami, ktoré neskôr okopírovali ostatné centrálne banky. ECB a Fed ich prevzali až po finančnej kríze v roku 2008. Existujú aj rozdiely v tom, koľko tieto systémy stoja. Európska centrálna banka a jej systém je relatívne drahý v porovnaní s americkým Fedom. Japonská centrálna banka je dokonca ešte drahšia vzhľadom na veľkosť ekonomiky.

Centrálni bankári sa však pri ich kritike rastúcich cien väčšinou bránia tým, že to je lepšie ako spadnúť do takzvanej deflačnej špirály, ktorá je pre ekonomiku smrteľná.

Áno, také niečo sa stalo napríklad počas veľkej hospodárskej krízy. Ale to bola takzvaná banková deflácia – keď krachovali banky a mizli peniaze, ktoré vytvorili cez úvery. To je naozaj nebezpečné. Ale bežný pokles cien kvôli lepším technológiám a vyššej produktivite je úplne zdravý. V histórii máme mnoho prípadov, keď ekonomika rýchlo rástla a ceny pritom klesali.

Čo by mali centrálne banky urobiť, aby zabránili inflácii nielen v spotrebiteľských cenách, ale aj v aktívach?

Musia spomaliť tempo, akým vytvárajú nové peniaze. V eurozóne sa od jej vzniku množstvo peňazí zvyšovalo v priemere o osem percent ročne. Za 23 rokov narástlo z 1,6 bilióna na viac ako 11 biliónov eur. To je obrovský nárast. Na zabránenie nafukovaniu bublín by stačili tri-štyri percentá ročne.

Vidíte šancu, že centrálne banky v budúcnosti znížia svoje expanzívne politiky?

Počas pandémie to čiastočne urobili – znížili množstvo peňazí z 11,5 na 10,3 bilióna. Museli zareagovať, keď inflácia vystrelila príliš vysoko. Ale z dlhodobého hľadiska som skeptický. Politici majú príliš veľký úžitok z lacných peňazí – môžu sa ľahko zadlžovať. Navyše aj ekonomický rast je od toho závislý. Stačí sa pozrieť na súčasné problémy Nemecka, keď sa sprísňuje menová politika.

Čo si myslíte o cieli dve precentá inflácie, ktorého sa držia všetky centrálne banky?

Je to úplne svojvoľné číslo. Oficiálne sa hovorí, že potrebujeme miernu infláciu ako ochranu pred defláciou, ktorá vraj škodí ekonomike. Ale to je mýtus. V histórii máme mnohé príklady, keď ekonomika rýchlo rástla a ceny pritom klesali. Klesajúce ceny sú prirodzeným výsledkom technologického pokroku a vyššej produktivity.

Aký je váš názor na digitálnu menu centrálnej banky, o ktorej sa teraz veľa diskutuje?

Som voči tomu skeptický. Digitálne meny samy osebe nie sú problém – to vidíme pri kryptomenách. Ale digitálna mena v rukách centrálnej banky by jej dala nebezpečne veľkú moc. Mohli by zaviesť negatívne úrokové sadzby, sledovať každú transakciu občanov či obmedzovať určité typy platieb. V najhoršom prípade by sa táto moc mohla zneužiť proti občanom.

Karl-Friedrich Israel mal v Bratislave prednášku v rámci programu CEQLS, ktorú pravidelne organizuje Konzervatívny inštitút M. R. Štefánika.

Ďakujeme, že vám záleží na slobodnej žurnalistike

Snažíme sa o to, aby sa k relevantným informáciám dostal každý. Aj preto máte prístup k prémiovému obsahu na 3 hodiny zadarmo. Získajte prístup k dôveryhodným informáciám už od 5,99 € mesačne.