Koniec mäsiara (komentár)

Státisíce obetí „asadistického“ teroru, ktorého cieľom bolo „len“ udržanie moci, sú vizitkou azda najkrvavejšieho mäsiara 21. storočia. Už je – zrejme – v Rusku. Kto je vhodnejší a bližší jeho srdcu, aby ho pritúlil, než priateľ Putin, ktorý tak aspoň „odčiní“ svoje totálne zlyhanie v role protektora.

Jednoznačnejší dôkaz, že Ukrajina Rusov tak vyčerpáva, že jediné, na čo sa v Sýrii zmôžu, je zachraňovanie vlastnej kože z pozemnej i námornej základne, už Putin poskytnúť ani nemohol.

Profilácia a zameranie budúceho režimu v Damasku sú úplne nejasné. Zrejmé je, že najmä ak pôjdu tvrdo po prisluhovačoch Asadovho režimu – čo si v plnej miere zasluhujú –, ďalšia vlna migrácie zo Sýrie zasiahne Európu.

Okamžitá reakcia Trumpa v zmysle „to nie je naša vojna“ je očakávaná, ale nie šťastná. Osemdesiat rokov platí, že tam, odkiaľ sa sťahujú Spojené štáty, natlačia sa mocnosti a sily len a len horšie. Dôkazom je Afganistan.