Miliardári platia menšie dane ako ich upratovačky. Môžeme ešte hovoriť o demokracii? (názor Petra Daubnera)

Nezaslúžené bohatstvo superbohatých

Symbolicky práve v deň Trumpovej inaugurácie zverejnila renomovaná nezisková organizácia Oxfam správu, podľa ktorej v uplynulom roku pribudlo na planéte 204 nových miliardárov. Takmer štyria každý týždeň. Rok 2024 však nepriniesol len dramatický nárast nových miliardárov, ale aj brutálny nárast bohatstva tých, ktorí už miliardármi dávno sú.

V roku 2024 sa počet miliardárov zvýšil na 2 769 a ich majetok v uplynulom roku raketovo narástol o dva bilióny dolárov, čo je nárast asi o 5,7 miliardy dolárov za deň. Na druhej strane, podľa oficiálnych dát Svetovej banky sa na našej planéte za uplynulé štvrťstoročie počet ľudí žijúcich v chudobe takmer nezmenil. To znamená, že kým superbohatí bohatnú stále viac a viac, sociálnoekonomická situácia chudobných sa v podstate nijak nezlepšuje.

Nožnice sociálnych nerovností medzi superbohatými a chudobnými sa neudržateľne otvárajú. Extrémne bohatstvo miliardárov pochádza primárne z dedičstva, monopolnej koncentrácie moci alebo z nepotistických či priateľských vzťahov a sietí v biznise a politike. Z hľadiska noriem a princípov sociálnej spravodlivosti je teda do značnej miery nezaslúžené.

Zdá sa, že súčasný globálny ekonomický systém prostredníctvom akumulácie kapitálu umožňuje existenciu extrémneho bohatstva v rukách niekoľkých vyvolených, zatiaľ čo miliardy ľudí zostávajú dlhodobo uviaznuté v chudobe.

A je ilúziou domnievať sa, že ekonomický rast alebo zákony kapitalistickej ekonomiky by svojou povahou mohli v budúcnosti zabezpečiť zníženie nerovnosti v bohatstve, a tým nastoliť harmonickú stabilitu v spoločnosti.

Francúzsky politický mysliteľ Jean-Jacques Rousseau už v 18. storočí vo svojom slávnom traktáte O spoločenskej zmluve tvrdil, že spoločenský poriadok je udržateľný a pre ľudí výhodný iba potiaľ, pokiaľ všetci niečo majú a zároveň nikto nemá priveľa. Bezprecedentná distributívna sociálna nespravodlivosť však dosahuje v súčasnosti z morálneho hľadiska skutočne extrémne rozmery.

Ako je vôbec možné, že miliardy ľudí na planéte žijú v 21. storočí bez dostatku pitnej vody a potravy, bez zdravotnej starostlivosti, prístupu ku vzdelaniu či dôstojného bývania, kým miliardári častokrát platia nižšie dane než ich upratovačky alebo sekretárky?

Enormná moc oligarchie

Extrémne bohatstvo koncentrované na účtoch jedného percenta superbohatých je z politologickej perspektívy značným problémom pre etablovanú liberálnu demokraciu v západnom svete.

Miliardári totiž čoraz otvorenejšie ovplyvňujú nielen priemysel či medzinárodný obchod, ale aj verejnú mienku a politiku. Táto globálna oligarchia bez akejkoľvek demokratickej legitimity má teda v rukách častokrát nielen ekonomickú, ale aj politickú a mediálnu moc.

A to by nás malo prinajmenšom znepokojovať, pretože hlavným záujmom globálnej oligarchie očividne nie je riešenie environmentálnych, ekonomických či sociálnych problémov, zlyhaní či najrôznejších nespravodlivostí, ale pokračovanie akumulácie kapitálu za účelom dosahovania čo najvyššieho zisku a to v ideálnom prípade donekonečna.

Okrem toho, nie je prijateľné, že volebné rozhodnutia, artikuláciu politických záujmov a formovanie verejnej mienky čoraz viac ovplyvňujú nelegitímne, nekontrolovateľné a neviditeľné algoritmy globálnych sociálnych sietí, ktoré už v podstate vyprázdnili liberálno-demokratické politické systémy a ich hodnotové a normatívne rámce.

Klasicky sa demokracia už od čias Platóna a Aristotela zvykne definovať ako vláda množstva alebo ľudu. Je v protiklade k vláde niekoľkých, a to buď k vláde aristokratickej, alebo oligarchickej, a tiež v protiklade k vláde jedného, a to buď k vláde monarchickej, alebo tyranskej.

Ak je však v súčasnosti moc globálnej oligarchie na vzostupe a jej vplyv sa prejavuje v nerovnosti politickej moci, môžeme ešte vôbec hovoriť o demokracii ako o forme vlády? Ak je dnes moc oligarchie enormná, nemali by sme našu spoločnosť radšej nazývať oligarchickou demokraciou?

Kríza liberálnej demokracie

Na začiatku 90. rokov 20. storočia sme kolektívne verili, že „slobodný trh“ bude automaticky podporovať demokraciu. Dnes vidíme, že je to naopak. „Slobodný trh“ v konečnom podkopáva demokraciu na všetkých úrovniach.

Je čas priznať si, že v súčasnosti žiadne formálne pravidlá etablovanej liberálnej demokracie v podobe napríklad „slobodných volieb“, „systému bŕzd a protiváh“, „pluralizmu politických strán“, „deľby moci“ alebo princípov „právneho štátu“ na autentickú demokraciu ako vládu ľudu skrátka nepostačujú.

Nie je prekvapujúce, že mnoho politológov preto hovorí o „kríze liberálnej demokracie“, ktorá sa prejavuje spoločenskou frustráciou, úplnou degradáciou zmyslu pre aktívne občianstvo a rastúcou pasivitou občanov voči tomu, čo sa označuje ako „politika“.

Túto krízu by sme však spolu s krízou spoločenskej súdržnosti a solidarity mali chápať najmä ako priamy dôsledok koncentrácie politickej a ekonomickej moci v rukách úzkej oligarchickej elity. Oligarchické záujmy totiž ovládli nielen etablovanú liberálnu demokraciu v civilizačnom okruhu západnej civilizácie, ale aj všetky známe usporiadania štátu, s ktorými sa na tejto planéte v 21. storočí v politickej vede stretávame.

Zdá sa, že naša demokracia je v tomto zmysle len priestorom súperenia superbohatých a obyčajnej populácii nezostáva nič iné ako zmieriť sa s tým, že je z tohto súperenia v skutočnosti vylúčená.

Navyše, je čoraz evidentnejšie, že schopnosť národných vlád poskytnúť a dlhodobo zaisťovať svojim vlastným občanom elementárnu mieru bezpečia, dodržiavania základných ľudských práv či dôstojného života, je značne oslabená.

V rámcoch normatívnej politickej teórie je preto potrebné uvažovať o nových podobách demokracie a distribúcie, ktoré vyriešia hlavný koreň problému súčasnosti, ktorým je nekontrolovateľný rast súkromného bohatstva a moci.

Ak máme byť realisti, žiadajme nemožné

Nezabúdajme, že dejiny spoločenských formácií už nespočetnekrát potvrdili, že k sociálnym revolúciám a destabilizácii etablovaných politických systémov dochádza vždy práve v okamihu, kedy sa miera nerovnomernej distribúcie zdrojov a bohatstva stáva neudržateľnou a zároveň pre väčšinu spoločnosti neakceptovateľnou. Z dejín by sme sa mali poučiť, inak sa môžu zopakovať.

Politická veda v 21. storočí však akoby ignorovala skutočnosť, že extrémne sociálne nerovnosti, ktoré nevyhnutne generuje kapitalistický systém, radikálnym spôsobom deformujú meritokratické hodnoty, ktoré tvoria základ demokratických spoločností, pretože extrémna nerovnosť v ekonomickej moci sa prejavuje v extrémnej nerovnosti politickej moci.

Známy bonmot hovorí, že ak máme byť realistami, mali by sme žiadať nemožné. Organizácia Oxfam vo svojej správe vyzýva národné vlády, aby pristúpili k prijatiu politických a ekonomických opatrení, ktoré čo najskôr povedú k radikálnemu zníženiu sociálnych nerovností vo svete.

Má sa tak stať prostredníctvom napríklad progresívneho zdanenia najbohatších, dedičských daní alebo zrušenia daňových rajov na globálnej úrovni. Nedá sa nesúhlasiť. Radikálne zníženie sociálnych nerovností je nevyhnutné, ak chceme budovať sociálne spravodlivejší a udržateľnejší svet.