Nášmu zdravotníctvu vládne gerontokracia. Tridsať rokov robíme všetko rovnako a potom sa sťažujeme, hovorí legendárny záchranár Dobiáš

Chcel byť novinárom alebo pilotom

„Vedeli ste odmalička, že chcete byť záchranárom?“ pýtam sa Dobiáša v úvode nášho rozhovoru. „Ale kdeže. Ako dieťa som chcel byť šoférom nákladného auta,“ smeje sa. Vraj sa mu páčila predstava, že závozníci mu naložia do auta tovar a jeho úlohou bude iba dopraviť ho z bodu A do bodu B.

V rodine Dobiášovcov nebol žiaden zdravotník, takže keď sa mladý Viliam rozhodoval o svojom budúcom povolaní, tento odbor sa ani len nedostal do užšieho výberu. „Premýšľal som, že by som mohol byť novinárom či pilotom,“ hovorí a ja sa pri predstave, že sme mohli byť kolegovia, jemne pousmejem.

Od oboch smerov však mladého muža odhovorili rodičia. Mali strach, že ako novinár by pod dohľadom komunistickej strany musel písať len to, čo mu nadiktujú, a že by nemohol mať vlastný názor. Rovnako sa im nepozdávala ani práca pilota.

Napokon sa teda 18-ročný Viliam rozhodol podať si prihlášku na medicínu a teológiu. „Lenže komunisti zo mňa nechceli mať farára, tak ma prijali na medicínu,“ zasmeje sa uznávaný záchranár pri spomienke na obdobie, keď sa dozvedel o prijatí na lekársku fakultu v Košiciach.

Keď v roku 1974 odpromoval, vhupol do remesla rovnými nohami a zakrátko pochopil, že v práci, ktorej venoval roky štúdia, sa nudiť rozhodne nebude. Začal vykonávať prax v skalickej nemocnici, a to na dvoch oddeleniach naraz – anestéziologickom a chirurgickom.

„Boli sme tam dvaja lekári. To znamenalo dva týždne denných služieb a dva týždne príslužieb a pohotovosti na telefóne,“ spomína na začiatky kariéry, ktorú sa po dvoch rokoch rozhodol rozvíjať na anestéziologickej klinike v Bratislave. Dobiáš tak síce zmenil miesto pôsobenia, no pokračoval v rovnako vysokom pracovnom nasadení.

„Taká je realita lekárskeho povolania. Ľudia sa čudujú, keď počujú o priemerných platoch lekárov, ktoré sa pohybujú okolo šesťtisíc eur. Ale neuvedomujú si, že to nie je mesačný plat, ale plat za šesť týždňov práce odrobenej za štyri týždne,“ poznamená.

Kľúčová reforma dostala naše záchranky na európsku úroveň

O tri roky neskôr sa 27-ročný Viliam Dobiáš prvýkrát ocitol vo vozidle záchrannej služby, a to ako člen jednej z dvoch posádok, ktoré v tom čase pokrývali celú Bratislavu. Na porovnanie, dnes ich je zhruba 12. Jedna posádka slúžila 24 hodín denne a jej súčasťou bol aj lekár. Druhá, záchranárska, bola pacientom k dispozícii od siedmej hodiny ráno do 19. večer.

Ako vysvetľuje Dobiáš, záchranná služba v tom čase fungovala úplne inak než v súčasnosti. Pacienti v menších mestách, ktorí potrebovali sanitku, zavolali na vrátnicu nemocnice a nadiktovali svoje meno a adresu. Vrátnik následne začal zháňať vodiča, lekára – zväčša anestéziológa, ktorý práve uspával na sále – a sestru. Tá mala za úlohu pozbierať potrebné vybavenie z rôznych oddelení.

Neraz si požičala defibrilátor z anestéziológie, monitor z operačnej sály a podobne. Až v momente, keď lekár dokončil anestéziu a všetko vybavenie bolo pripravené v sanitke, mohla posádka vyraziť na výjazd. Dnes musí byť do dvoch minút od prijatia telefonátu v pohybe a smerovať na adresu volajúceho.

Až reforma z dielne vtedajšieho ministra zdravotníctva Rudolfa Zajaca sa pričinila o to, že počet posádok sa viac než zdvojnásobil. Rovnako tak zaviedla aj povinnosť, že všetky záchranky musia byť vybavené podľa európskej smernice, vďaka čomu už lekári a sestry nemuseli prístroje a iné technické vybavenie zháňať naprieč oddeleniami.

„Vďaka štandardizovanému vybaveniu dostane aj pacient v najodľahlejšej slovenskej dedinke pri diagnózach ako sú infarkt, mozgová príhoda či ťažký úraz rovnakú liečbu a starostlivosť ako pacient v Zürichu, New Yorku, Washingtone, Paríži či Berlíne. Ide o skrytú prednosť záchrannej služby,“ hovorí Dobiáš.

Keby fungoval systém, ľudia by nemuseli zneužívať pohotovosť

Okrem počtu dostupných sanitiek či ich vybavenia sa podľa Dobiáša zmenilo aj spektrum výjazdov. Kým v minulosti prevažovali astmatické záchvaty, dnes pribúdajú psychiatrické prípady ako schizofrénia, depresie či pokusy o samovraždu, ale aj takzvaná malá psychiatria, teda úzkosti, fóbie a neurózy.

„Keď človek zavolá, že sa mu ťažko dýcha, operátor nemá šancu na diaľku určiť, či ide o dôsledok hádky s manželom alebo o zlyhávanie srdca,“ vysvetľuje dôvod, prečo musí sanitka neraz absolvovať výjazd, aj keď sa napokon ukáže, že nejde o ohrozenie života.

„Nie je to zneužívanie záchrannej služby?“ zaujímam sa. „Ľudia zneužívajú záchrannú službu preto, že nemajú inú možnosť, keďže iné služby nefungujú,“ odpovedá mi Dobiáš pragmaticky. Záchranka bez lekára totiž dve tretiny ošetrených odváža do nemocnice na urgent, čo samotným pacientom vyhovuje.

Podľa Dobiáša sa dá totiž urgentné oddelenie nemocnice prirovnať k nákupnému centru, keďže človek tam dokáže vybaviť všetko pod jednou strechou, a to bez toho, aby musel mesiace čakať na termín u špecialistu.

„V nákupnom centre si môžem dať kávu, obed, kúpiť oblečenie, drogériu, topánky, potraviny, zájsť do banky či poisťovne. Podobne je to s urgentom, kde človek nájde špecialistov od chirurga cez neurológa až po gynekológa, zatiaľ čo obvodný lekár mu dá termín o týždeň, pošle ho na odber krvi na iné pracovisko, na röntgen musí ísť zase inam, ku kardiológovi alebo internistovi na ďalšie miesto, k neurológovi na ďalšie,“ opisuje odborník realitu slovenského zdravotníctva.

Absolvovať celý tento proces je podľa jeho slov náročné najmä pre ľudí žijúcich v odľahejších obciach, pre ktorých cesta k lekárovi do okresného mesta neraz znamená zdĺhavú a komplikovanú logistiku.

„Keď sa takýto človek konečne dostaví na röntgen, na dverách nájde ceduľu s nápisom ‚Dnes neordinujeme‘. Cestuje naspäť, lenže autobus mu ide len raz alebo dvakrát denne, a tak je nútený celý deň sa prechádzať po meste a čakať na spoj,“ vysvetľuje Dobiáš ďalšie dôvody, ktoré slovenských pacientov nútia volať záchrannú službu aj v prípadoch, keď nie sú v ohrození života.

Dobiáš však pripomína aj inú stránku práce záchranára, a to ľudskú. „Niekedy stačí len sadnúť si a vypočuť starú babičku, ktorej je smutno, pretože jej dcéra alebo vnučka za ňou chodia iba raz mesačne,“ povie empaticky. Pre záchranárov, ktorí sú školení na urgentné prípady, to podľa neho môže byť frustrujúce, pretože od svojho povolania očakávali niečo iné. Priznáva, že aj jemu samému dlho trvalo, kým pochopil, že pomôcť človeku sa dá aj tým, že ho iba vypočuje a poskytne mu psychickú podporu.

Slovenskí študenti dosahujú pozoruhodné výsledky

Tento prístup k povolaniu záchranára, ktoré je podľa Dobiáša zároveň poslaním, sa snažil dlhé roky vštepiť aj svojim študentom. Dobiáš sa totiž rozhodol zužitkovať svoje skúsenosti z praxe aj na pôdach troch slovenských univerzít a jednej zahraničnej.

Počas 44 rokov jeho rukami prešli študenti celého spektra zdravotníckych povolaní – od anestéziologických sestier cez lekárov až po záchranárov. Tých sa nesnažil vzdelávať iba v laviciach, ale vždy dbal na to, aby už v mladom veku získavali cenné skúsenosti z praxe. Neváhal ich preto posielať na rôzne slovenské či medzinárodné súťaže.

Študenti druhého a tretieho ročníka zdravotníckeho záchranárstva, ktorí ešte ani nedokončili základné záchranárske vzdelanie, sú podľa neho relevantnými súpermi profesionálnych posádok z celého sveta.

„Naši medici a záchranári pravidelne súťažia s tímami z Kanady, zo Švajčiarska či z Japonska. Keď sa umiestnia v prvej tretine štartového poľa, je to dôkaz, že naše vzdelávanie nie je vôbec zlé. Študent druhého ročníka by nemal šancu byť na šiestom mieste spomedzi 20 krajín, keby naši záchranári neboli dobre pripravení,“ hovorí s hrdosťou.

Slovenské lekárske fakulty si práve z tohto dôvodu podľa Dobiáša vyberá za svoju alma mater aj mnoho zahraničných študentov, a to aj z vyspelých krajín, ako sú Nemecko či Rakúsko. Okrem iného oceňujú aj to, že v rámci praxe na Slovensku sa dostanú do kontaktu so živým pacientom, a nie iba so simuláciami či robotmi. „To, čo my vnímame ako hendikep slovenského zdravotníctva, oni berú ako výhodu,“ smeje sa záchranár a ešte chvíľu pokračuje v spomínaní na nespočetné množstvo zážitkov so svojimi študentmi.

„Zrejme vám budú chýbať, je to tak?“ položím mu skôr rečnícku otázku. Dobiášova pedagogická kariéra sa totiž pred pár týždňami nečakane skončila. S vedením fakulty sa totiž nedokázal dohodnúť na kompetenciách, ktoré by mu ako vedúcemu katedry mali prislúchať. Nielen z komentárov jeho študentov na sociálnych sieťach je zrejmé, že jeho odkaz bude v generáciách zdravotníkov, ktorých počas svojej dlhej pedagogickej kariéry vyškolil, žiť aj naďalej.

„Aspoň mám teraz viac času na svoje záľuby, najmä na písanie kníh,“ smeje sa Dobiáš, ktorý má na konte viac ako desiatku úspešných titulov o záchranárstve, prvej pomoci, urgentnej medicíne a iných dôležitých témach. Popri literárnej tvorbe si nenechá ujsť ani najnovšie divadelné, baletné či operné predstavenia. Vie však, že pre jeho povolanie je dôležitá aj dobrá fyzická kondícia, ktorú si v zime udržiava lyžovaním, v lete zase nedá dopustiť na bicyklovanie či plávanie.

Smrť mladého človeka je aj ekonomický problém

„Takže na plnohodnotný dôchodok sa zrejme ešte nechystáte,“ poznamenám s úsmevom. Dobiáš mi vysvetlí, že keď človek niečo robí s láskou, nemá pocit, že by sa musel premáhať a nepovažuje svoju prácu za vyčerpávajúcu či namáhavú.

„Veľa ľudí sa ma pýta, prečo v mojom veku stále chodím do práce, prečo už radšej neoddychujem. Ale ja som nikdy nešiel do práce s tým, že by sa mi nechcelo, vždy som sa tešil na to, čo v nej zase zažijem,“ poznamená s tým, že ľudí, ktorí čas strávený v práci iba pretrpia, ľutuje. Uvedomuje si, že mnohí nemajú také šťastie ako on a že na Slovensku máme povolania, ktoré ľudia robia iba „z donútenia“. Tie si následne vyberú trpkú daň.

„Človek je v permanentnom strese, je frustrovaný a unavený. Z práce prichádza neskoro, takže ide aj neskoro spať, napriek tomu, že ráno opäť skoro vstáva. To sa dá zvládať pár týždňov, ale nie celý život. V dôsledku takéhoto životného tempa máme veľa civilizačných ochorení a stáva sa, že na infarkt nám zomierajú 35-roční mladí ľudia,“ dodáva so smútkom v hlase a spomenie si nielen na udalosť z minulej noci, ale aj na príhodu zo svojej mladosti.

Keď po promócii začínal slúžiť ako mladý lekár, na oddelenie prijali 65-ročného pacienta po infarkte. „Chodievali sme sa na neho pozerať ako na atrakciu, nechápali sme, ako mohol taký mladý človek dostať infarkt. Lenže doba sa zmenila, môj najmladší pacient s infarktom mal len 27 rokov,“ hovorí Dobiáš. Jeho slová potvrdzujú aj štatistiky. Na Slovensku je priemerný vek, v ktorom ľudia zomierajú na mozgovú príhodu, 56 rokov, zatiaľ čo napríklad vo Švédsku je to 70 rokov.

Žiaľ, nejde o jediný rozdiel. Slovensko je v porovnaní so zahraničím pozadu aj v schopnosti zabrániť zbytočným úmrtiam. V našej krajine zomrie ročne na infarkt približne tritisíc ľudí, ktorí by mohli prežiť, keby sa ich svedok snažil oživiť. Kým vo vyspelých krajinách, ako sú Rakúsko, Nemecko, Švédsko či Nórsko, začne s resuscitáciou osem z desiatich svedkov, na Slovensku sú to len traja z desiatich. Slovensko je zároveň jedinou krajinou Európskej únie, kde prvá pomoc nie je súčasťou výučby na základných a stredných školách.

A to je podľa Dobiáša problém nielen sociálny, ale tiež ekonomický. Národná banka Slovenska vyčíslila, že priemerný produktívny človek vytvorí hodnotu 40-tisíc eur ročne. „Keď zomrie 50-ročný človek, ktorému ostáva 12 rokov do dôchodkového veku, znamená to stratu pre štát na zdravotníctve, školstve a tak ďalej. Nehovoriac o tom, čo to znamená pre jeho rodinu. Keď takýto človek nosí domov 1 500 eur mesačne, je to 18-tisíc eur ročne, a to si vynásobme počtom rokov, v ktorých ešte mohol byť produktívny,“ prepočítava záchranár.

Prízvukuje však, že za zbytočnými úmrtiami ľudí v produktívnom veku nestojí iba nečinnosť svedkov, ale aj životný štýl. „Niektorí pacienti si smrť spôsobia sami, pretože dnes nemyslia na to, čo bude o 20 rokov. Myslia si, že keď budú jesť trikrát viac, ako je normálne, alebo piť dvakrát viac, ako je zdravé, nevypomstí sa im to,“ hovorí Dobiáš, ktorý sa s takýmto typom úmrtí stretáva v každej službe.

Najhoršie podľa neho je, že pacienti nie sú ochotní zmeniť svoj životný štýl ani v prípade, že sa už ocitli na hranici medzi životom a smrťou. Naopak, smrť neustále pokúšajú a od cigariet, alkoholu, nezdravého jedla a iných nerestí ich neodradí ani cukrovka, infarkt či iné ochorenie.

„Chcú, aby sme sa o nich starali, no odmietajú čo i len trochu prispôsobiť svoj životný štýl chorobe, ktorá so sebou prináša obmedzenia. Nakoniec nám vynadajú, pretože zdravotníci im nedokážu pomôcť dostať sa z niečoho, čo si oni sami dobrovoľne spôsobili,“ dodáva Dobiáš.

Aj keď to môže vyznievať trochu drsne, práve takýto prístup mu pomáha nepripúšťať si smrť každého jedného pacienta k telu. Uvedomuje si, že jeho povolanie si vyžaduje istú dávku nadhľadu, no zároveň priznáva, že nie vždy sa mu podarí ostať bez emócie. „Keď vidím umrieť nevinné dieťa, vždy ma to zasiahne. Neraz ide o zbytočnú smrť v dôsledku autonehody alebo inej tragédie, z čoho sa dlho spamätávam,“ hovorí smutne.

Keď sa tradícia stavia proti pokroku

Problém však podľa skúseného záchranára nespočíva len v prístupe pacientov. V slovenskom zdravotníctve pretrváva „zlozvyk“, o ktorom sa príliš nehovorí, a tým je nedodržiavanie štandardných postupov. Podľa Dobiáša je dôvodom konzervatívny postoj mnohých – najmä starších – slovenských lekárov k moderným liečebným postupom.

V praxi sa tak neraz deje, že lekári sa riadia zastaranými postupmi, a to napriek tomu, že podľa Charty práv pacientov má každý chorý človek nárok na liečbu podľa najnovších vedeckých poznatkov. „Realita je úplne iná. Polovica doktorov ani nevie, že také niečo existuje, a druhá polovica ju jednoducho ignoruje,“ hovorí rozhorčene Dobiáš. Tvrdí, že v slovenskom zdravotníctve vládne gerontokracia, v rámci ktorej starší konzervatívni lekári rozhodujú o veciach, o ktorých by už rozhodovať nemali.

„Všade vo svete sa postupuje podľa medzinárodných odporúčaní. Ale u nás lekár povie, že on to takto robí 20 rokov, prečo by to menil. Ale to, že on má skúsenosť s desiatimi pacientmi, nič nedokazuje. Medzinárodné odporúčanie vychádza zo skúseností desaťtisíc doktorov na sto miliónoch pacientov,“ vysvetľuje Dobiáš.

Tento problém sa podľa jeho slov prejavuje už pri vzdelávaní mladých lekárov. Tí prichádzajú do praxe vyškolení podľa najnovších postupov, no narážajú na odpor. „Nastúpia do nemocnice, kde im primár alebo vedúci stopne každý ich nápad, povie im, že nemajú skúsenosti a nemajú vymýšľať, pretože oni to takto robia roky a nebudú to robiť inak.“

Vynechajme z viery Boha a všetci sme v podstate veriaci

Pokrokový prístup k medicíne a dôvera v modernú vedu môžu na prvý pohľad kontrastovať s faktom, že Dobiáš je hlboko veriaci človek. On sám v tom však žiadny rozpor nevidí. Naopak, medzi vierou a modernou medicínou vníma perfektnú harmóniu a tvrdí, že skutočne veriaci človek nemôže stáť proti vede. „Keď som skutočne veriaci, tak jedno z prikázaní je milovať blížneho svojho ako seba samého. To znamená starať sa nielen o iných, ale aj o seba.“

Tohto prikázania sa pritom drží nielen ako záchranár, ale aj ako lekár. Uvedomuje si, že mnoho veriacich je proti očkovaniam, pretože si do tela nechcú pichať cudzie látky, prípadne uverili niektorej z množstva konšpirácií, ktoré sa o tejto téme šíria. „Ale keď sa očkujem proti nákazlivým chorobám, starám sa o seba a prejavujem úctu k svojmu telu, pretože moje telo je chrám Boží,“ vysvetľuje Dobiáš svoj pohľad na vec.

Na chvíľu sa zamyslím, či mám vytiahnuť kontroverznú tému interrupcií. Moja zvedavosť však preváži. „Keď ako veriaci nesúhlasím s potratmi, nebudem nikoho nútiť, aby išiel na potrat. Ale na Slovensku polovica ľudí nie je tak veriacich, aby mali zábrany voči ukončeniu tehotenstva, a vnucovať moje presvedčenie niekomu, kto nemá rovnaké morálne a etické hodnoty ako ja, nie je fér,“ odpovie mi a jedným dychom dodá, že on sám vieru síce berie aj ako pevné presvedčenie o existencii Boha, avšak dá sa na ňu nahliadať aj inak.

„Keď neveríte v Boha, pokojne si ho odmyslite. Desať prikázaní nie je nič viac a nič menej ako návod na správny život,“ povie mi s úsmevom a začne menovať: „Nepokradneš, nezabiješ, nezosmilníš. To sú predsa logické, morálne pravidlá. Aj neveriaci ľudia vedia, že keď ženatý muž podvedie svoju manželku, nie je to správne.“

Podobne vníma aj božské cnosti – vieru, nádej a lásku. „Každý v niečo verí, každý potrebuje mať nádej. Aj keď verím len v to, že sa dožijem zajtrajška,“ povie mi Dobiáš a myšlienkami sa vráti do roku 2011, keď mu lekári diagnostikovali rakovinu kože. Práve nádej a viera mu v tom čase pomohli nepoddať sa depresiám, ale postaviť sa zákernej chorobe zoči-voči.

„Keď som sa dozvedel svoju diagnózu, začal som sa modliť násobne viac ako dovtedy,“ smeje sa. „Povedal som si, že keď sa tá choroba do mňa nasťahovala, ona je hosť a nebudem sa prispôsobovať ja jej, ale ona mne,“ opisuje zdravotník svoje vtedajšie pocity.

Dobiáš je v súčasnosti druhým najdlhšie prežívajúcim pacientom na Slovensku a je považovaný za potenciálne vyliečeného. „Som v dobrej kondícii, každé tri mesiace som chodil na kontrolu, teraz ju absolvujem už len dvakrát za rok,“ hovorí s optimizmom muž, ktorý sa práce v záchrannej službe nevzdal ani počas náročnej liečby.