Návšteva Fica v Kremli ako príprava prípadných predčasných volieb? (píše Peter Weiss)

30. dec 2024 o 13:29  I 

Nedávna návšteva Roberta Fica v Kremli je nielen neštandardná. Je priam čudná až bizarná, čo sa čo sa týka jej prípravy, priebehu a informovania o nej.

Z hľadiska vnútroštátnych demokratických pravidiel, keďže podľa ústavy sme parlamentná republika, mala o takejto návšteve rozhodnúť vláda v zbore a mali byť o nej informovaní minimálne najvyšší ústavní činitelia, ak už nie aj zahraničný výbor NR SR.

Mimochodom, obídenie prezidenta Petra Pellegriniho je nielen vyjadrením neúcty voči hlave štátu, ale naráža aj na článok 102 Ústavy SR, podľa ktorého „prezident zastupuje Slovenskú republiku navonok, dojednáva a ratifikuje medzinárodné zmluvy“.

Z hľadiska fungovania vládnej koalície sa patrilo dať informáciu aj koaličným partnerom.

Nehovoriac už o nerešpektovaní množstva ďalších štandardných postupov, ktoré sa pre organizovanie a vyhodnocovanie návštev predsedu vlády v zahraničí vytvorili po vzniku samostatnej SR. Priam absurdné je, že o konaní návštevy sme sa dozvedeli od srbského prezidenta a hovorcu ruského prezidenta.

Takto podivne organizované stretnutie v Moskve možno preto vyhodnotiť nielen ako autokratickú mocenskú aroganciu, ale aj ako stranícky podnik predsedu Smeru zameraný na pozdvihnutie volebných preferencií.

Protilátka na dosah konsolidácie

Bol to Robert Fico, kto 17. novembra na sneme Smeru ako prvý otvoril otázku možných predčasných volieb. Bola to reakcia na vnútrokoaličnú vzburu huliakovcov, ale aj na vývoj volebných preferencií – PS dobehlo Smer a krajne pravicová Republika značne vyrástla na jeho úkor.

V situácii narastajúcej nestability vo vládnej koalícii a očakávaných negatívnych dosahov konsolidácie verejných financií na nálady voličov Smeru sa myšlienka „úniku vpred“ v podobe predčasných volieb javí ako racionálny spôsob udržania a upevnenia moci strany Smer a Roberta Fica osobne.

Okrem iného pre udržaniu „výdobytkov“ novely Trestného zákona a zmien v štruktúrach orgánov činných v trestnom konaní.

A keďže politika robená na boji s tradičnými nepriateľmi – Sorosom, LGBTI, liberálmi, bratislavskou kaviarňou, Šimečkovou rodinou, umelcami produkujúcimi zvrhlé umenie atď. – už prestala prinášať nárast preferencií, v súvislosti s eventuálnym predčasnými voľbami bolo treba prísť s emocionálne silnou témou.

Moskovská zápletka

A tak sa s novou zápletkou a násobnou intenzitou rozohral naratív, ktorý Smeru už vyhral parlamentné voľby – ospravedlňovanie a podpora ruskej agresie proti Ukrajine, útoky na Ukrajinu a jej prezidenta a obviňovanie Európskej únie, že robí voči Rusku zlú politiku.

Predprípravou na spustenie tohto politického marketingu boli Ficove reči, že pôjde do Moskvy na oslavy 80. výročia konca druhej svetovej vojny, že EÚ sa môže rozsypať ako domček z karát do pol roka a že je pripravený blokovať rozhodnutia v Rade EÚ, ak to bude potrebné.

Ale aj opakované vyhlásenia, že chce okamžite po ukončení vojny na Ukrajine štandardizovať vzťahy s Ruskom, akoby Putinov zločin proti mieru bol nejakým ľahko prehliadnuteľným gavalierskym deliktom.

Nasledoval zinscenovaný konflikt premiéra v Európskej rade s prezidentom Zelenským pre jeho potvrdenie dávnejšieho ukrajinského rozhodnutia, že od 1. januára 2025 sa zastaví tranzit ruského plynu a ropy cez ukrajinské územie na Slovensko, v dôsledku čoho príde o poplatky za tranzit ďalej do Európy.

Po politickom debakli, ktorý Fico na rade utrpel, keďže kolegovia premiéri ho v jeho požiadavkách voči Ukrajine nepodporili, nasledovali nový výbuch jeho nenávistnej a neúctivej rétoriky proti už takmer tri roky ťažko skúšanej ukrajinskej hlave štátu.

Jeho cieľom bolo jednak zastrieť fakt, že nikdy za Zelenským nevycestoval do Kyjeva a nikdy sa nepokúsil vyrokovať modus vivendi dodávok plynu do SR priamo s ním a jednak získať zámienku na stretnutie s ruským prezidentom Putinom v Kremli. Ísť tam hrdinsky bojovať za dodávky plynu pre Slovensko a Európu.