Nechcú sa len prizerať. Čo robí horský nosič, herečka, kňaz či ochranárka, keď demontujú právny štát

Žijú a pracujú v Rimavskej Sobote, v Prešove, Košiciach či v Starom Smokovci. Pomáhajú týraným ženám, chránia vzácne mokrade, organizujú zbierky pre Ukrajinu, hrajú v divadle.

A tiež sledujú kroky vlády, ktoré vyvolávajú obavy z oslabenia právneho štátu či slobodnej tvorby v kultúre.

“Za najdôležitejšie považujem neostať ticho a ozvať sa, keď sa deje niečo zlé, aj keď môžete mať obavy z následkov,” hovorí horský nosič Pišta Bačkor.

“Tak, ako sa ozvali a stále protestujú na rôznych úrovniach osobnosti z kultúry, tak by sa mohli pridať aj známi slovenskí športovci, ktorí sú určite mienkotvorní a pre ľudí sú autoritami a ďalšie osobnosti – špičkoví vedci, známi lekári,” myslí si Bačkor, ktorý vo svojej kaviarni Starom Smokovci organizoval prednášku spojenú so zbierkou na pomoc Ukrajine.

“Aktívne sa snažme o zmenu aspoň v našich malých bezprostredných vesmíroch – mestách, obciach, rodinách,” hovorí zas Tomáš Bálint z Rimavskej Soboty, ktorého po verejnej kritike primátora prepustili z mestského kultúrneho strediska. On napriek tomu v meste organizuje festival Fraj a začiatkom roka spoluzaložil v meste centrum nezávislej kultúry. “Majme trpezlivosť. Raz sa naša snaha sčíta,” hovorí.

Ôsmi ľudia z rôznych častí Slovenska, ktorí sú vo svojich domovoch aktívnou súčasťou občianskej spoločnosti, odpovedajú na otázku, ako sa dá brániť voči tomu, keď vláda len za desať mesiacov stihla pretlačiť novú trestnú politiku štátu pomáhajúcu ekonomickým kriminálnikom, zrušila špeciálnu prokuratúru a rozpustila Národnú kriminálnu agentúru, keď minister spravodlivosti zariadil prepustenie právoplatne odsúdeného bývalého špeciálneho prokurátora Dušana Kováčika a naopak, obvineniu teraz čelia prokurátor Michal Šúrek aj policajti venujúci sa prípadom súvisiacim s bývalými vládami Roberta Fica.

Okrem toho pokračuje politické ovládnutie verejnoprávneho média, cez leto sa pridali čistky v kultúrnych inštitúciách, útoky na kritických umelcov a vyhrážky, že v kultúre sa bude spolupracovať len s „kompatibilnými“ zamestnancami.

Oslovený horský nosič, rektor kňazského seminára, výkonná riaditeľka ochranárskeho združenia, na ktoré útočia vládni politici, odpovedajú aj na otázku, čo konkrétne robia oni, ak sa nechcú situácii len prizerať.

“Máme nárok žiť tu nielen radostne a slušne, ale určite bez strachu a autocenzúry,” hovorí v ankete denníka SME herečka Ľuba Blaškovičová, ktorá sa verejne ohlásila proti zásahu štátneho tajomníka Štefana Kuffu do predstavenia, v ktorom sama účinkuje.

Štefan “Pišta” Bačkor

horský nosič vo Vysokých Tatrách, zakladateľ múzea nosičstva a majiteľ kaviarne Sherpa Caffe v Starom Smokovci

Vidíte cestu, ako sa dá voči tomu všetkému brániť, čo môžu ľudia robiť?

Za najdôležitejšie považujem neostať ticho a ohlásiť sa, keď sa deje niečo zlé, aj keď môžete mať obavy z následkov. Za komunistov systém šikanoval aj našu rodinu, keď otcovi – lekárovi – ktorý nebol v strane, nedali atestáciu a naši chodili po výsluchoch.

Odvtedy mám nastavenie, že sa treba ozvať proti systému, ktorý nie je spravodlivý. Nemám problém s tým, že niekto vyhral voľby, ale prekáža mi, keď sa tu deje veľká arogancia moci a keď mi niekto hovorí, čo si mám myslieť.

Už je čas vystúpiť zo svojej komfortnej zóny a ozvať sa, tak ako sa ozvali a stále protestujú na rôznych úrovniach osobnosti z kultúry, tak by sa mohli pridať aj známi slovenskí športovci, ktorí sú určite mienkotvorní a pre ľudí sú autoritami a ďalšie osobnosti – špičkoví vedci, známi lekári.

Ďakujem všetkým, ktorí tak už urobili a reagovali aj s rizikom, že môžu mať problémy.

Čo robíte vy?

Ako sa brániť, keď človeka valcujú zlé správy, vidí, ako prepúšťajú známych za názor? Potom sa ale stretnete s ľuďmi, ktorí aktívne pomáhajú ľuďom na Ukrajine aj inde vo svete, s ľuďmi, ktorí sa postavia nepravde v zamestnaní, v štátnych organizáciách, v kultúre, novinári.

Keď neviem, ako ďalej, treba pomôcť, tým, ktorí to vedia. Zorganizujeme u nás v kaviarni prednášku so zbierkou pre Ukrajinu, otvorím si Donio a prispejem na niečo dobré, pošlem dve percentá na občianske združenie, predplatím si objektívny internetový časopis, dobre vychovám svoje deti. Vždy sa dá niečo robiť.

Apolónia Sejková

založila a vedie združenie MyMamy, ktoré prevádzkuje centrum pre týrané ženy v Prešove

Vidíte cestu, ako sa dá voči tomu všetkému brániť, čo môžu ľudia robiť?

Voči všetkému, čo sa tu deje, sa dá brániť zdržiavaním sa v kruhoch ľudí, ktorí to nevzdávajú. Lebo najľahšie je vzdať sa alebo kolaborovať, s čím má naša krajina, bohužiaľ, veľké skúsenosti.

Je dobré sa navzájom posmeľovať, ale aj naučiť sa viesť dialóg, hoci sa to s druhou stranou môže zdať príliš ťažké. Mali by sme sa pokúsiť porozumieť, prečo veľkej časti ľudí neprekáža, čo sa tu deje a o veľkých politických témach hovoriť s ľuďmi, ktorí to majú inak. Môžeme sa pokúsiť vysvetliť im, prečo každému obyvateľovi krajiny ubližuje, kam sa rútime. Asi neuspejeme hneď na prvú, ale hádam sa dá do ich presvedčenia zasiať aspoň zrnko pochybnosti.

Mali by sme sa vrátiť k základným myšlienkam Novembra 89. Uvažovať, o čom táto krajina je a použiť niekedy aj veľké okrídlené vety, lebo či už tu boli pravicové alebo ľavicové vlády, nepočuli sme často slová o tom, aká dôležitá je pravda, morálka, tolerancia. Málo sa hovorí o tom, že demokracia je o podpore najslabších. Dobre sa tu budeme mať vtedy, keď sa tu aj ľudia na úplnom okraji spoločnosti budú cítiť bezpečne.

Čo robíte vy?

Aj my sa snažíme viesť dialóg. Naša organizácia sa snaží búrať mýty o téme rodovej rovnosti a rodovo podmieneného násilia. V kampaniach sa o tom zhovárame s verejnosťou, so stredoškolákmi, s policajtmi a policajtkami, so sociálnymi pracovníkmi a pracovníčkami aj samosprávami. Keď téme, ktorá nám je blízka, ubližuje súčasný stav legislatívy či nastavenia spoločnosti, komunikujeme o nej na rôznych úrovniach.

Tomáš Bálint

zakladateľ festivalu Fraj v Rimavskej Sobote, verejne kritizoval bývalého poslanca Národnej rady a primátora Jozefa Šimka, neskôr v mestskom kultúrnom stredisku dostal výpoveď

Vidíte cestu, ako sa dá voči tomu všetkému brániť, čo môžu ľudia robiť?

Nevidím inú cestu, než pokračovať v začatej práci. Súčasná vláda tu nebude navždy. O tri či sedem rokov budeme potrebovať silnú a súdržnú občiansku spoločnosť, schopných a odhodlaných lídrov a líderky. To najhoršie, čo dnes môžeme urobiť, je rezignovať či viesť nezmyselné vojny vo vlastných prodemokratických bublinách. Podporujme sa navzájom, pomáhajme si a aktívne sa snažme o zmenu aspoň v našich malých bezprostredných vesmíroch – mestách, obciach, rodinách. A majme trpezlivosť. Raz sa naša snaha zráta.

Čo robíte vy?

V Rimavskej Sobote, kde sa už štrnásty rok boríme s extrémistickým primátorom, sme začiatkom tohto roka založili centrum nezávislej kultúry CITADELA. Napriek polenám, ktoré nám vytrvalo hádže pod nohy, tu staviame náš maličký ostrovček pozitívnej deviácie – slobodný a bezpečný priestor pre všetkých, ktorí to so svojím mestom, krajinou a vlastnými životmi ešte nevzdali. Budujeme živú komunitu demokraticky zmýšľajúcich ľudí všetkých generácií a vedieme ich k záujmu o spoločenské dianie. Rozprávame sa, objímame sa, plačeme spolu, ale aj sa veľa smejeme. To je asi najviac, čo v týchto chvíľach môžeme robiť.

Štefan Novotný

rektor Kňazského seminára v Košiciach

Vidíte cestu, ako sa dá voči tomu všetkému brániť, čo môžu ľudia robiť?

Karel Kryl pred vyše 30 rokmi spieval: “Demokracie dozrává do žaludečních vředů. Bez poctivosti, bez práva a hlavně bez ohledů (…) místo srdce břicho má a místo duše tlamu!” Sčasti to vystihuje aj súčasnú neblahú situáciu. Erózia demokracie je podľa mňa zapríčinená eróziou hodnôt. Netreba sa nechať zlomiť a znechutiť, ale trpezlivo budovať kultúru srdca a svedomia. Nie je ľahké podnikať bez korupcie, nie je v móde rešpektovať dôstojnosť druhého človeka, rovnako, ako nie je populárne hovoriť pravdu a nemanipulovať.

Mám pocit, že dnes niektorí ani neveria, že je to možné. Práve tu treba, biblicky povedané, “posilňovať podlomené kolená” a “dvíhať dušu ubitú”. Ukázať, že ak sa o to človek snaží, nie je sám. Myslím, že tak sa môže začať obroda občianskej spoločnosti a potom aj demokracie. V srdci a svedomí človeka je veľký potenciál.

Čo robíte vy?

Ako kňaz pracujem s tým najcitlivejším materiálom – ľudským srdcom – a najkrehkejšou komoditou, ktorou je dôvera. Uvedomujem si pravdivosť Ježišových slov, že ľudské srdce môže byť nielen zdrojom veľkého zla, ale aj veľkého požehnania. Preto sa snažím pomôcť ľuďom objaviť túto dynamiku.

Miriam Miláčková

výkonná riaditeľka ochranárskeho združenia BROZ, pre projekty na ochranu sysľov či korytnačiek na nich útočili vládni politici. Za projekt s vodohospodármi za realizáciu záplav vo vnútrozemskej delte Dunaja získali od Európskej komisie nomináciu na prestížne ocenenie Natura 2000 Award

Vidíte cestu, ako sa dá voči tomu všetkému brániť, čo môžu ľudia robiť?

Je dôležité byť veľmi vytrvalí, všímaví, aktívni a nevzdávať sa. Občianska spoločnosť má veľkú silu a hodnotu a dokáže nastolené zmeny neprijať a vytrvalo im vzdorovať zdvorilým a slušným spôsobom.

Čo robíte vy?

Celé roky sa pokúšame zviditeľniť najmä výsledkami našej práce. Snažíme sa v nej pokračovať, maximálne uchovávať apolitický status a zároveň spolupracovať so štátnymi organizáciami vo veciach projektov ochrany prírody.

Komunikujeme našu prácu a výsledky, transparentne prezentujeme, na aké aktivity sú vynakladané prostriedky z projektov a v prípade potreby reagujeme na hoaxy a krivé obvinenia.

Teraz je viac ako inokedy dôležitá aj finančná stabilita a nezávislosť organizácie a venujeme väčšiu pozornosť individuálnym a firemným darcom. Hľadáme nové partnerstvá, aby sme znížili našu závislosť od verejných zdrojov a vplyvu politických zmien na naše financovanie.

Peter Medviď

rodený Prešovčan, šéfredaktor rusínskych novín, hovorca okrúhleho stola Rusínov Slovenska a bývalý člen poradného orgánu za rusínsku menšinu prezidentky Zuzany Čaputovej

Vidíte cestu, ako sa dá voči tomu všetkému brániť, čo môžu ľudia robiť?

Jedinou obranou pred tým, aby sme neskĺzli do ešte väčšej politickej a spoločenskej krízy, je hľadanie dialógu. Musíme spolu začať komunikovať, akceptovať sa. Prestať sa urážať, dehumanizovať, nálepkovať. Potrebujeme víziu, v akej krajine chceme žiť, čo je pre nás spoločné, prečo tu chceme zostať a pre čo sa oplatí budovať našu vlasť spoločne, aj keď máme rozdielne názory.

Politici by nám v tomto mali ísť príkladom. Žiaľ, doterajšie šance zmierniť napätie a začať komunikovať, stroskotali. Ak nechceme, aby tento tlakový hrniec vybuchol, musíme asi začať s dialógom od seba a od komunít, v ktorých žijeme.

Práve tu má občianska spoločnosť nástroje na aktivity, v rámci ktorých by sme mohli hľadať spoločné východiská. Slovensko je tu pre všetkých, svoje miesto tu majú konzervatívci, liberáli, tí, čo sú viac naľavo alebo napravo, či patria k majorite, alebo k národnostným menšinám.

Hoci to možno bude znieť naivne, verím, že keď občania politikom jednotne dajú najavo, že vzájomné rozdeľovanie, dehonestovanie a spochybňovanie demokratických princípov nechcú akceptovať, potom aj oni budú musieť zmeniť výkon svojej moci. Najprv ale o tom musíme presvedčiť samých seba.

Čo robíte vy?

V prvom rade sa angažujem v rusínskom národnostnom prostredí. Ani národnostná menšina nie je monolit, ktorý má na všetko rovnaké názory.
Napriek tomu si vieme stanoviť spoločné ciele. Každá národnostná menšina, ak chce niečo dosiahnuť pre zlepšenie postavenia svojej komunity alebo menšín celkovo, je odkázaná na komunikáciu s každou legitímnou vládou.

Som tiež otvorený aktivitám, ktoré môžu pomôcť zlepšovať stav našej demokracie. Demokracia, naše ukotvenie v západných štruktúrach, sú pre mňa dôležité a sú dôležité aj pre slobodný rozvoj rusínskej menšiny. Takže to budem aj naďalej pripomínať a pokračovať vo všetkých zmysluplných aktivitách.

Matej Závacký

neďaleko Bardejova poskytuje dočasnú opateru psom z útulku a robí v tejto téme osvetu, na instagrame má 100-tisíc sledovateľov aj vďaka videám, v ktorých v nárečí dabuje svojho psa Pampi

Vidíte cestu, ako sa dá voči tomu všetkému brániť, čo môžu ľudia robiť?

Nevidím. Musela by sa zmeniť spoločnosť. Pokiaľ berieme do úvahy to, že táto vláda bola zvolená legitímne v demokratických voľbách a aj po všetkých krokoch, ktoré doslova napáchali, majú v prieskumoch podporu, tak čo chceme riešiť? Buď s ťažkým srdcom prijmeme to, v akej spoločnosti žijeme a že naše videnie sveta nie je dôležitejšie ako názor voličov súčasnej vlády, alebo skupiny ľudí, napríklad umelcov, sa spoja a demokratickou cestou štrajkov vyslovia nesúhlas s dianím v ich sektore. Neviem si predstaviť žiadny iný efektívnejší demokraticky spôsob.

Čo robíte vy?

Ak väčšine ľudí vyhovuje stav, v ktorom sa nachádzame prečo by sme s tým mali niečo robiť? Prečo môj liberálny názor napr. na kultúru by mal byť dôležitejší ako niekoho konzervatívny názor, ktorý tvrdí, že kultúra má byť slovenská a žiadna iná? Maximálne, čo pre to dokážem spraviť, je žiť životom, o ktorom si myslím, že je správny a svojím konaním ovplyvňovať ľudí. Poďme príkladom, že byť tolerantný, otvorený, spravodlivý s rovnakým metrom na každého je lepšie a krajšie ako byť homofóbny, pre svoj prospech konajúci a po moci bažiaci. Viac pre to spraviť nedokážem. Ľudia, ak chcete niečo zmeniť, voľte vo voľbách. Ak je vám jedno, v akej krajine žijeme, je to absolútne v poriadku, lebo je to váš názor.

Ľuba Blaškovičová

herečka, občianska aktivistka a komunálna politička (do košickej mestskej časti Staré Mesto v roku 2022 kandidovala za koalíciu OĽANO, SaS, ZA ĽUDÍ, PS, Zmena zdola, DÚ, do krajského zastupiteľstva za OKS). Verejne sa ozvala, keď predstavenie v Malej Frankovej, v ktorom účinkuje, narušil štátny tajomník Štefan Kuffa

Som presvedčená, že všetci vedeli, čo nás čaká, ak voľby dopadnú tak, ako dopadli. Aj tí, ktorí voliť nešli. Šanca je iba vo väčšom tlaku nielen na politikov, ale to by sa musela zmobilizovať aj mlčiaca väčšina. Niektorí sa už boja, lebo zásahy sa dotkli či ohrozujú štátnych zamestnancov a nastúpila autocenzúra. Mnohých neprebrala ani vojna pár sto kilometrov na východ. Do ďalších volieb je ešte ďaleko. Kam až dovolíme, aby to zašlo, čo ešte ustojíme a čo budeme sumarizovať pri 35. výročí „Nežnej“, si netrúfam ani tipnúť.

Čo robíte vy?

Hneď v decembri ´89 som vstúpila do komunálnej politiky a kontinuálne som poslankyňou na rôznych úrovniach už 34 rokov. Najhektickejšie bolo obdobie mečiarizmu, kde začali podobné mocenské zásahy ako teraz. Už vtedy sa doručovali hodinové výpovede, v Štátnom divadle Košice bol prvý divadelný štrajk, mňa aj s manželom vyhodili. Založenie Otvoreného fóra Zachráňme kultúru ma naštartovalo založiť Občianske združenie Staromestské divadlo, bola som členkou Grémia tretieho sektora. Pri všetkých občianskych aktivitách som zostala.

Pri každej príležitosti hovorím mládeži o dôležitosti demokratických zmien, o následkoch, ktoré sa udiali v čase, keď sme boli čiernou dierou, o hrozbe ľahostajnosti k minulosti a budúcnosti. Máme nárok žiť tu nielen radostne a slušne, ale určite bez strachu a autocenzúry.