Nič si nezapamätali z toho, ako to dopadlo v roku 1989 (píše Michal Havran)

13. nov 2024 o 14:51  I 

Autor je teológ a spisovateľ

Niekedy v osemdesiatom siedmom, osemdesiatom ôsmom sa tie hlúpe reči už nedali počúvať. Vo federálnej televízii vysielali dokumenty o neprispôsobivej mládeži, pankáčoch v Prahe, v januári osemdesiatdeväť ukazovali počas Palachovho týždňa pražskú mládež, metalistov, pankáčov, „máničky“, depešákov, ktorí „v službách zahraničných záujmov“ protestujú na Václaváku proti socialistickému zriadeniu.

V marci 1988 zverejnili Depeche Modefotografie z pražskej návštevy , no napriek tomu režim mlátil a prenasledoval mladých ľudí po celej republike. Zatýkalo sa na koncertoch, na letných festivaloch folkovej hudby, zatýkalo sa v prvých kluboch, zatýkalo sa v Bratislave u Mamuta a vo Funuse.

Režim mlátil svoje deti, nechával ich hodiny stáť pri múroch a jeho policajti bliakali, aby sme ukázali doklady, ale neskladali ruky, aby sme ukázali, prečo sme si kúpili platne na burze, ale držali ruky nad hlavou.

Režim kričal a mlátil svoje deti, mlátil ich ešte 17. novembra, v podvečer Medzinárodného dňa študentstva, a deti a mládež mu to vrátili.

Existuje sloboda bez chleba?

Možno to tak mohlo zostať, Depeche Mode by tajne chodili na výlety do Prahy po tom, ako im režim umožnil jeden koncert, aby vyhovel generačnému tlaku spôsobenému neschopnosťou „socialistického zriadenia“ umožniť mladým ľuďom žiť svoje životy inak ako sprostredkovane cez filmy Proč? a Bony a klid. Možno by sa nič nestalo, keby nebol narazil na pocit vnútornej slobody.

Sloboda je dnes v niektorých kruhoch fanúšikov „mlátičov“ a buzerácie mladých ľudí zosmiešňovaný pojem. Sloboda vraj neexistuje, keď nemáte prácu a peniaze, sloboda je vraj iba iné slovo pre životnú úroveň a pocit slobody je škodlivá moderná póza, ktorou sa vždy zaštiťovali tí, pre ktorých životná úroveň nebola problém.

Napokon, Havlovi vždy vyčítali, že pochádza z bohatej rodiny, a to ho malo diskvalifikovať, zatiaľ čo členov vlády, ktorej vedúci si nadelil jedenásťtisíc mesačne a rentu, nediskvalifikuje nič.

Deti, mládež a ich rodičia, ktorí už mali dosť toho, že im vtedajší Šutajovia Eštokovia nechávajú mlátiť a buzerovať deti, však dobre vedeli, čo je pocit vnútornej slobody, čo znamená žiť v otrockom postavení mysle v krajine, kde bol jediným politickým programom úpadok a všeobecná paranoja, kde sa vtipy kreslili inak, ako vyzerali, a divadlo hralo inak, ako bolo napísané. Kde bolo všetko podozrivé, všetko bolo nebezpečné a nepriateľské.

Všetci, ktorí si tie roky pamätajú, vedia, že tupé reči o deťoch – feťákoch, o nepriateľskej mládeži, o nebezpečných kluboch, kde sa združovali a kam treba poslať políciu, ktorá necháva stáť ľudí šesť hodín pri múre a vrieska na nich ako v Rusku, tu už boli. Že sme už počuli drísty o deťoch neúctivých k dôchodcom, deťoch bez úcty k starším.

Zaznievali tesne predtým, ako skapal komunistický režim. V mesiacoch, ktoré predchádzali jeho pádu, sa útoky na mladých ľudí množili, mladí sa stali nepriateľmi, ľudia v mestách sa stali nepriateľmi, ľudia na koncertoch boli v paranoidnom chápaní komunistov agentmi CIA.

Všetci boli neúctiví a všetci brali drogy a všetci si zaslúžili cépézetku (celu predbežného zadržania) a policajné kopance do rebier, sexuálne obťažovanie a obvinenie z feťáctva a zo všeobecného ohrozenia a spriahnutia sa so zahraničnými silami ohrozujúcimi socialistické hospodárstvo, ktoré z Československej republiky urobilo za tridsať rokov ekonomického debilizmu Sovietov rozvojovú krajinu, kde chýbal v obchodoch aj toaletný papier.

Všetci k múru, atentátnici!

Všetky tieto reči sme počuli v osemdesiatom siedmom a osemdesiatom ôsmom a počujeme ich opäť. O mladých ľuďoch sa nehovorí, nehovorí sa o tom, čo znamená byť mladý na Slovensku. To najbohatších paranoidných mužov Slovenska nezaujíma.

Nezaujíma ich, čo a kde budú mladí ľudia študovať a prečo je z Brna hlavné slovenské univerzitné mesto, nezaujíma ich, ako mladí ľudia bývajú… Vidia v nich iba feťákov a atentátnikov, ako to v úbohom videu povedal Šutaj Eštok jazykom nomenklatúrneho kádra SZM z roku 1987 alebo 1988, keď do Prahy prišli Depeche Mode.