Príbehy obyčajnej smrteľnosti (píše Michal Havran)

30. okt 2024 o 13:32  I 

Slovenské cintoríny sa niekedy v polovici októbra menia na drobné staveniská, mramorové záhrady dostávajú nové kvety, kontajnery sa plnia starými vencami a staršími kvetmi, pribúdajú nové.

V mnohých mestách sa objavujú predajne čínskych umelohmotných kytičiek a vencov, z plastu sú listy, plody, z plastu je košík, k plastovému košíčku dostať plastovú sviečku s umelým blikajúcim plamienkom.

Nebojte sa, vydrží aj dva týždne, hovorí predavačka, do takého desiateho novembra, teda viac ako týždeň po Dušičkách, dosť dlho na to, aby si nikto nevšimol, keď už nebudú horieť, keď sa cintoríny vrátia do svojich zimných otváracích hodín. Kto nestihne prísť do sedemnástej, výnimočne do osemnástej, môže sa vrátiť na druhý deň.

Všade sú drobné svetlá a čerstvé kvety, umelohmotné sú lepšie, kradnú sa menej, pokračuje predavačka, a ľudia ich veľmi nemajú radi, dajú sa použiť iba na hroboch, zatiaľ čo skutočné kvety rozbalia, prebalia a dajú na druhý deň na narodeniny. Predmety úcty cestujú, menia miesto svojho určenia ako neželaný darček, ktorý posuniete ďalej a možno sa k vám po niekoľkých rokoch vráti v rovnakom obale, v akom ste ho dostali vy, mixér na kokteily.