Režisér Maroš Brázda: Ak spoločnosť nemotivuje mladých ľudí, aby zostali žiť na Slovensku, robí chybu

Sú to zdanlivo úplne bežní tínedžeri, ktorí sa radi zabávajú tak ako väčšina ostatných. Lenže títo sú zároveň na svoj vek veľmi vyzretí, rozvážni, inteligentní, pracovití a cieľavedomí.

Režisér MAROŠ BRÁZDA si ich vybral ako protagonistov svojho dokumentárneho filmu Otázka budúcnosti. Jedným z dôvodov bolo, že tí mladí ľudia sú spolužiaci z jednej maturitnej triedy. Z triedy, v ktorej si každý žiak podal prihlášku na zahraničnú vysokú školu. A ktorá mala stužkovú slávnosť v deň parlamentných volieb 2023.

Na základe toho sa Brázda zamýšľa, s akými podmienkami sa mladí perspektívni študenti na Slovensku stretávajú a prečo sa rozhodli pre odchod do zahraničia. No namiesto toho, aby sa ich tu spoločnosť snažila udržať, niektorí ich považujú za burinu, ktorej sa treba zbaviť.

„Ľudia, ktorých oni považujú za akúsi cudzopasnú súčasť prostredia, môžu byť pre to prostredie nesmierne užitoční. Oni by ho mali rozvíjať, od nich sa dajú očakávať kreativita, zanietenosť, entuziastický vklad do práce. Lebo oni takí sú,“ hovorí Maroš Brázda.

Nedávno vznikla kauza okolo gymnazistov, ktorí sa na karnevale prezliekli za seniorov s transparentom Ja milujem Fica. Vyvolalo to vlnu pohoršenia, reagovala Jednota dôchodcov na Slovensku, vládni politici zanietene moralizovali. Študenti sa napokon ospravedlnili. O čom to podľa vás vypovedá?

O pomýlenosti spoločnosti. Je to pre tieto časy charakteristické – dezinterpretovať udalosti, ohýbať ich pre vlastné potreby. Škandalizovať niečo, čo vo svojej podstate nie je škandalózne, nechcelo také byť, a teda nemá prečo byť takto vnímané. Myslím si, že išlo o bežnú študentskú recesiu. Veď študenti boli vždy vnímaní ako slobodná kategória spoločnosti, tak by to aj malo ostať. Za škandál považujem perzekvovať niekoho a tlačiť ho, aby sa ospravedlnil za niečo, čo nemalo zlý úmysel.

Vypovedá to niečo aj o „rozložení síl“ medzi staršou a mladou generáciou na Slovensku?

Staršia generácia si zaslúži náš rešpekt, jej hlas má mať svoju váhu. Ale má to byť hlas racionálny, ktorý poukazuje na reálny problém. Mám však pocit, že my sa vždy od závažných problémov veľmi ochotne odkláňame k tomu nepodstatnému. Do popredia staviame marginálne témy, čím zatieňujeme tie, ktoré by pre nás mali byť prvoradé.

To však nie je vynález len súčasnej vlády.

Nie, je to dlhodobý jav. A je to praktika, ktorá je vlastná populistickým politikom a populistickým vládam vo všeobecnosti. Táto stratégia veľmi dobre funguje. Seniori sú tou časťou spoločnosti, ktorou je pomerne ľahké manipulovať. Často sú to ľudia, ktorí sa cítia zraniteľnejší. No a keď im niekto ponúka ilúziu, že stojí pevne pri nich a robí všetko pre ich potreby, ľahko si ich získa na svoju stranu. Aj preto tvoria dôchodcovia gro voličov dnešnej vládnej garnitúry.

Ako na tom boli slovenské vlády vo vzťahu k mladej generácii? Dávala im niektorá pocítiť, že pri nej pevne stojí?

Určite nie. Dnešné vládne strany, predovšetkým Smer, si od istého času potrebovali vybrať pozíciu, dištancovať sa od niektorých súčasných trendov. A to veľmi jednoznačne. Napríklad od témy LGBTI+, multikulturality a podobne. Toto dnes autoritatívni politici používajú ako základný nástroj na zachovanie svojej politickej stability. Tým, samozrejme, veľmi vzďaľujú mladšej generácii, ktorá tieto témy považuje za vlastné. Hoci to, pravdaže, neplatí univerzálne. Hovorím o mladých, ktorí držia krok s dobou a hlásia sa k požiadavke humanizácie spoločnosti, zrovnoprávnenia postavenia všetkých jednotlivcov, vytvárania takých podmienok, aby sa žiadny člen spoločnosti necítil diskriminovaný.

Vytvárala niektorá z garnitúr vhodné životné podmienky pre mladých?

Myslím si, že v tomto má slovenská politická scéna vo všeobecnosti veľké resty. Ak hovoríme o dnešnej vláde, tá rozhodne nerobí dosť preto, aby mladí ľudia získavali kvalitné vzdelanie a aby mali aj nejaké perspektívy pre uplatnenie v odboroch, ktoré sa rozhodli študovať. Skrátka, v tomto všetkom Slovensko zaostáva za okolitým svetom. A to zaostávanie je čoraz viditeľnejšie.

Niekedy sa dokonca zdá, akoby sa z mladej generácie vytváral priam nepriateľ, nie?

Áno. Lebo každý, kto vyznáva iný názor, sa dnes vníma ako spoločenský nepriateľ. Je to jasne deklarované expresívnymi výrazmi ako dúhový fašizmus, liberálny fašizmus… Vidím v tom jeden z dôsledkov konfrontačnej politiky, politiky konfliktu súčasnej vládnej moci, ktorá potrebuje vyvolávať v spoločnosti vnútorné pnutie a nepriateľské nálady, pretože tým vytvára ideálne prostredie pre udržanie priazne svojich voličov.

Keď som videl tých až prekvapivo vyzretých inteligentných a šikovných mladých študentov gymnázia vo vašom filme, hovoril som si, aké by to mohlo byť fajn, keby viedli tento štát. Lenže trieda, v ktorej ste nakrúcali, nie je typická.

To je pravda. Tá škola síce nie je výberová, ale poznajú ju ľudia, ktorí majú veľmi seriózny záujem o vzdelanie svojich detí. Táto trieda však nie je celkom typická ani pre samotnú školu. Zišlo sa v nej veľa nadaných šikovných ambicióznych a pracovitých študentov.

Bol tam napríklad Alex, ktorý bol spolu s Viktorom súčasťou slovenského tímu na svetovej olympiáde mladých fyzikov, dostali sa do finále a získali zlaté medaily, čo je mimoriadny úspech. Mnohí však o ňom ani netušia, lebo nebol príliš medializovaný. Aj to svedčí o tom, ako nám záleží na úspechoch našich násťročných. Pritom spoločnosti by podľa mňa malo veľmi záležať na tom, aby si takýchto ľudí udržala, presvedčila ich, že má zmysel vrátiť sa zo zahraničia na Slovensko a pôsobiť tu. Lenže nedeje sa to.

Prečo ste si vybrali práve túto triedu?

Mal som to šťastie, že súčasťou tejto triedy bol môj syn, ale k rozhodnutiu nakrútiť o nej film prispeli aj ďalšie skutočnosti. Jednou z nich bola stužková slávnosť v deň konania parlamentných volieb, čo bola zaujímavá zhoda okolností. Potom tu bola istá všeobecná spoločenská angažovanosť. Väčšina triedy totiž veľmi intenzívne prežívala spoločenské dianie v krajine. Sú to mladí ľudia s vyhranenými názormi a aj napriek pomerne nízkemu veku majú jasno vo svojom pohľade na svet. No a ďalším dôvodom na nakrútenie filmu bola skutočnosť, že všetci žiaci tejto triedy si podali prihlášky na zahraničné univerzity. Práve na tento jav som sa snažil poukázať.

Vnímate to ako jeden z kľúčových problémov súčasnosti?

Pre niekoho nie je až taký závažný. Stále môžeme hovoriť, že študentov, ktorí odchádzajú do zahraničia, je len okolo dvadsať percent, pričom osemdesiat percent tu ostáva. Čiže z 32-tisíc študentov, ktorí v danom období študujú vysokú školu, odchádza len pätina.

Ale treba si uvedomiť, že do zahraničia vo väčšine prípadov odchádzajú tí, ktorí majú seriózne plány. Nejdú tam len študovať, idú sa pripravovať na to, aby sa niečomu profesionálne venovali. Preto hľadajú čo najkvalitnejšie vzdelanie, aby neskôr získali aj kvalitné uplatnenie. Vo výsledku teda ide o to, že ak sa nezanedbateľná časť z týchto vysokoškolákov rozhodne ostať v zahraničí a usadiť sa tam už natrvalo, Slovensko prichádza o veľmi hodnotný potenciál.

Aj to je podľa vás vec, ktorá je na Slovensku marginalizovaná?

Keď som sa o tejto veci rozprával aj s takzvanou druhou stranou, lebo vždy sa snažím viesť slušný dialóg s kýmkoľvek, dvaja páni mi svoj názor na vec vysvetlili na príklade záhrady. Tí, čo ostávajú v zahraničí, sú pre nich niečo ako burina, ktorej sa treba zbaviť. A na tom asi najlepšie vidieť, ako hlboko pomýlené je takéto vnímanie problému. Ľudia, ktorých oni považujú za akúsi cudzopasnú a v zásade zbytočnú súčasť prostredia, môžu byť pre to prostredie naopak nesmierne užitoční. Oni by ho mali rozvíjať, od nich sa dá očakávať kreativita, zanietenosť, pracovný entuziazmus a veľké nasadenie. Lebo oni takí skutočne sú.

Študenti v zahraničí pracujú na svojich študijných povinnostiach sedem dní v týždni. Myslia to so svojím vzdelaním vážne a podľa toho k nemu aj pristupujú. Je to výsledok ich vlastného rozhodnutia, nie iba povinnosť. Chcú urobiť maximum pre to, aby boli kvalitnými jedincami v daných disciplínach. A pokiaľ ich spoločnosť nedostatočne motivuje, aby si vedeli predstaviť svoj ďalší život v tejto krajine, robí chybu a bude jej to v budúcnosti na škodu.

Ostanú tu predsa aj nejakí kvalitní ľudia, nie?

Áno, ale myslím si, že tých najkvalitnejších „si rozchytajú“ v zahraničí. Pre mňa je nepochopiteľné, že časť spoločnosti sa dokáže pozerať na takých perspektívnych ľudí s takým bezdôvodným dešpektom.

Nie je však naivné myslieť si, že o desať rokov, keď sa tí študenti začnú kariérne presadzovať v zahraničí, by sa mohli tunajšie podmienky zmeniť natoľko, že by ich prilákali späť?

O nikom z protagonistov môjho filmu sa nedá s istotou povedať, že sa mu určite podarí jeho plány v plnej miere naplniť. Ale k otázke: musím povedať, že mnohí z tých študentov sa prejavovali ako veľmi silní vlastenci. Záleží im na Slovensku, aj keď sa naň pozerajú kriticky. Vôbec im to nebráni v tom, aby k svojej krajine cítili väzbu a dokázali sa k nej hlásiť s hrdosťou.

No kým tu existujú vážne prekážky, ktoré napokon vedú k záveru, že na Slovensku si pravdepodobne nedokážu nájsť uplatnenie a so slovenskou spoločnosťou sa nedokážu stotožniť v tom, ako sa stavia k niektorým otázkam, potom je prirodzené, že ľudia hľadajú možnosti niekde inde. A práve na to poukazujem. Kým sa spoločnosť nezačne meniť, nebude sa meniť ani spomínaný postoj významnej časti mladej generácie.

Môže sa spoločnosť zmeniť nezávisle od aktuálnej politickej klímy či konkrétnej vládnej garnitúry?

Môže. Ak niečo na Slovensku zúfalo chýba, je to veľký dialóg medzi znepriatelenými časťami spoločnosti. Podľa mňa sú dva momenty, ktoré by mohli priniesť zmenu vo veľmi krátkom čase. Jedným je veľký otras, ktorým si spoločnosť prejde. Túto šancu som videl povedzme po atentáte na premiéra. To bol vhodný moment, keď sa mali reprezentanti rôznych politických strán začať prihovárať ľuďom, vyjadriť spoločný názor, že tadiaľto cesta nevedie. Že je to extrém, ktorý nikto z nás nemôže chcieť a že ten extrém je vyústením stavu, v akom momentálne nachádzame. Že je to dôsledok rozdúchavania vášní, vyvolávania negatívnych emócií, ktoré ľuďom niekto neprestajne vnucuje.

A namiesto toho jeden z tých, ktorí takýmto spôsobom permanentne atakujú verejnosť, začne vyhlasovať, že je to výsledok práce liberálnej časti spoločnosti a politického spektra.

Ten druhý moment na príchod zmeny je aký?

Že sa nájde nejaká celospoločensky akceptovaná morálna osobnosť. Niekto, komu bude ochotná dôverovať absolútna väčšina. Takú osobnosť som videl v Ľudovítovi Ódorovi, ale ani on napokon nebol veľkou časťou spoločnosti akceptovaný. Žiaľ. Okrem neho mi už však iné meno momentálne nenapadá.

Vráťme sa k filmu. Na jednej strane sú obdivuhodne rozvážni študenti, no na strane druhej je vedenie školy a učitelia, ktorí dokázali vytvoriť taký funkčný organizmus školy, že z neho mohli študenti profitovať. Je práve toto cesta k zlepšeniu podmienok pre mladých?

Chcel som poukázať na skutočnosť, že ak škola funguje dobre, má dobre nastavený systém – nielen vzdelávania, ale aj rozvíjania mladých osobností –, tak to prináša dobré výsledky. Vnímam tú školu ako svetlý príklad toho, ako by malo fungovať celé naše školstvo. Pedagógovia v nej vedú študentov od začiatku k samostatnosti, k tomu, aby dokázali formulovať svoje názory. V tej škole sa veľa diskutuje a priestor sa dáva úplne každému.

Od prvého dňa si žiaci s pedagógmi tykajú, ctia si vzájomný rešpekt a priateľstvo, čo však neznižuje nároky kladené na študentov. A tie sú pomerne vysoké. Každý má, samozrejme, na výber, či bude držať krok a snažiť sa o čo najlepší výsledok. Zdôrazňuje sa im však, že si budujú vlastnú budúcnosť a od ich prístupu závisí ich dospelý život.

Ako sa tam rozvíja ich samostatnosť a formulovanie vlastného názoru?

Tých príkladov je viac. Jedným z nich môže byť, že keď sa v niektorej z tried vyskytne problém, tak sa o ňom nediskutuje iba v danej triede, ale aj v tých vedľajších. Deje sa to v záujme toho, aby bola diskusia nezaujatá. Študenti majú príležitosť previnilca obhájiť. Ak ponúknu racionálne a pádne argumenty, môžu ho uchrániť pred prísnejším trestom.

Vo filme nastáva pomerne bizarná situácia, keď sa počas zábavy na stužkovej odvíja na plátne v priamom prenose volebná dráma. Boli to zásadné momenty?

Študenti tie voľby nielen sledovali, ale sa na nich ako prvovoliči aj zúčastnili. Vo filme to aj na niekoľkých príkladoch ukazujeme. A máme tam aj moment, keď sú vyhlásené výsledky exit pollov. Vtedy nastane gejzír radosti, dokonca v niekoľkých vlnách. Ale potom sa študenti – myslím, že to bolo niekedy okolo polnoci – vybrali na vlastnú party do jedného z klubov, a tak sa oficiálne výsledky dozvedeli až ráno. Vtedy u väčšiny z nich nastalo trpké rozčarovanie. Treba však povedať, že v triede neboli len voliči Progresívneho Slovenska. Boli medzi nimi aj voliči iných strán, dokonca i celkom opačných.

Ako prežívali tú povolebnú realitu?

Sú nielen sklamaní, oni to vôbec nevedia pochopiť. Časť triedy odišla v druhom alebo treťom ročníku na ročný pobyt na kanadské školy. Kanada je známa tým, že je liberálnou a progresívnou krajinou. Jedna zo žiačok spomína, že keď sa vracala z cudziny domov, bol to návrat do oveľa nepriateľskejšieho prostredia. Do prostredia, v ktorom sa už chvíľami necíti bezpečne.

Vo filme to síce nie je, ale konkrétne v tej súvislosti spomína na streľbu na Zámockej ulici pred Teplárňou. Táto udalosť silno otriasla humánne zmýšľajúcou verejnosťou. Zámerne som použil spojenie humánne zmýšľajúca, lebo tu ide práve o humanizmus. A nie o liberalizmus.

Napriek tomu niektorí tejto udalosti nevenujú s odstupom času veľa pozornosti. Čím to je?

Je úplne prirodzené túžiť po spoločnosti, kde by bol úplne každému dožičený plnohodnotný život. Na Slovensku sa ale slušnosť častokrát stretáva so škodoradostným úškrnom. Akoby to bolo niečo trápne, volať po slušnosti a elementárnej ľudskosti. Pritom sú to základné veci, nevyhnutné na to, aby spoločnosť fungovala normálnym spôsobom. Človek je tvor spoločenský a preto by mal hľadať cesty ku konsenzu. Niekto má však pocit, že sa tu volá po zmenách, ktoré spoločnosť poškodzujú. Pýtam sa – v čom?

Predpokladám, že mladí protagonisti vášho filmu neostali v povolebnej realite rezignovaní, lebo to im nie je vlastné. Ako je to však s ich optimizmom?

Optimisti sú v tom, čo je pre nich dôležité. A dôležitý je ich vlastný život. Tento individualizmus je podľa mňa na mieste. Nie je to sebastrednosť, lebo každý musíme hľadieť na naplnenie vlastných plánov, na zabezpečenie vlastnej existencie. To sa ale nevylučuje s tým, že musíme byť ohľaduplní k prostrediu, sú to dva vzájomne zlučiteľné postoje. Pre mňa je dnešná mladá generácia typická aj tým, že sa vie povzniesť nad veci a povedať si: Takto to je, musíme to zobrať a ísť ďalej. Neupadajú do ťažkej depresie zo sklamania. Na druhej strane však musím dodať, že tak, ako povedala jedna z učiteliek, sú veľmi citliví a zraniteľnejší ako staršie generácie.

V čom?

Pre nich sú témy ako klimatická zmena či postavenie ľudí s akoukoľvek inakosťou veľmi vážne. Až natoľko, že keď cítia rezistenciu spoločnosti voči očakávaným zmenám, veľmi ich to irituje. Ale hovoriť o nejakých všeobecných definíciách sa veľmi nedá. Súčasná mladá generácia je tak isto rôznorodá, ako boli aj tie predchádzajúce.

A ako je to s vaším optimizmom v súčasnom stave Slovenska?

Pre mňa je súčasná situácia ťažko stráviteľná. Veľmi zle ju prežívam. Aj preto som mal potrebu urobiť tento film a vyslať ním správu. Upozorniť na závažnosť tém, ktorým sa venujem.