Rozžiaril každú miestnosť, kolegov učil nevytáčať sa. Ako si blízki spomínajú na Juraja Vankuliča

Angličtina mu bola bližšia než slovenčina, bol usmiaty a veselý. Keď vyšiel album Renaissance od speváčky Beyoncé, púšťal si ho nonstop. Maľoval, bol kreatívny, hral hru Pokémon Go a ani zlomená noha mu nezabránila v trávení času s tými, ktorých mal rád.

Juraj Vankulič (26), ktorý zomrel pri teroristickom útoku, urobil na každého dojem: svojou veselosťou, starostlivosťou, humorom alebo perfektným zmyslom pre módu.

Aj takto si Juraja pamätajú mama, kamarátka od detstva Sima, kolega Patrik, spolubývajúca Karolína, kamarát Andrej či kamarátka Iva, Fipah, ktorým bol inšpiráciou, aj stredná škola, kam chodil.

Od vraždy Matúša Horvátha a Juraja Vankuliča ubehli už dva roky. Pozostalým zostali po nich spomienky, nedopovedané príbehy, ale aj pocit krivdy, že celá tragédia na Zámockej pred Teplárňou bola zbytočná. Pretože nič nezmenila.

Denník SME oslovil ľudí, ktorí sa s Matúšom a Jurajom poznali, randili, kamarátov, rodinu, spolužiakov aj internetové známosti. V nasledujúcom texte sú spísané spomienky na Juraja, o Matúšovi si môžete prečítať tu.

Nikdy ho nevidela nahnevaného

Jurajova mama Dana Šibíková nemá žiadnu jeho fotografiu z detstva, na ktorej by sa mračil. „Mal stále radosť zo života,“ povedala pre SME.

Kamarátka Sima Juraja spoznala ako osemročná, hrávali sa spolu na sídlisku v Žiline. Ich priateľstvo pretrvalo až do dospelosti. Ani ona ho nikdy nevidela nahnevaného, bol podľa nej aj skvelým rozprávačom.

„Stále si pamätám, ako ku nám chodil prespávať, keď sme boli tínedžeri. Celý večer sme piekli pizzu alebo koláče a do rána sme pozerali filmy,“ spomína Sima.

Chýba jej jeho podpora a vždy pozitívny prístup. „Jeho spoločnosť bola pre mňa upokojujúca. Nech sa dialo čokoľvek, pri ňom som na všetko zabudla,“ hovorí Sima.

S Jurajom sa v posledných rokoch vídali menej, no stále sa každý z nich úprimne tešil z úspechov toho druhého. Spoločne plánovali, že ju príde pozrieť do Japonska, kde teraz Sima žije. Cestu sa mu však už uskutočniť nepodarilo.

Kolegov učil nedať sa vytočiť

Juraj študoval cestovný ruch na Hotelovej akadémii v Žiline. Škola ho bavila, rovnako ako prax, zúčastňoval sa aj na rôznych súťažiach. „Viackrát bol aj ocenený, či už na prvom, alebo druhom mieste,“ hovorí Šibíková.

Na Juraja si s spomínajú aj na jeho strednej škole. „Juraj bol štyri roky žiakom Hotelovej akadémie v Žiline a aktívne sa zapájal do života školy a aj po ukončení štúdia sa k nám rád vracal,“ napísali zo sekretariátu hotelovej akadémie.

V štúdiu odboru pokračoval aj po strednej škole v Dánsku, odkiaľ sa však po roku vrátil domov. „Zomrel mi manžel, takže sa to finančne nedalo utiahnuť. Rozhodol sa, že zostane doma. Pomáhal mi aj pri výchove mladšieho syna, ktorému nahradil otca,“ pokračuje mama. Juraj mal aj tri brigády súčasne, napokon sa zamestnal v obchode s oblečením, kde sa vypracoval a mal na starosti vizuálnu identitu.

Kolegovi Patrikovi Juraj prirástol k srdcu. Cez prestávku rozoberali hudbu, mobilné hry, no aj osobné problémy. „Všetkých nás čosi naučil, nielen v práci, v ktorej bol skvelý, ale aj to, že keď nás niečo vytočí, netreba sa tým nechať uniesť a už vôbec to nemáme prenášať na druhých,“ spomína Patrik.

Najlepší priateľ aj syn

„Veril v lásku ako takú. Bola som svedkom toho, keď sme spolu telefonovali, ako ho niekto urážal, na čo reagoval: aj vy majte pekný deň alebo aj ja vás mám rád,“ pokračovala. Nikdy v živote sa nedal ničím vyprovokovať, nikdy sa ani nepobil.

„Ja som doma nezažila súrodenecké hádky či konflikty. Jurko vo všetkom skrátka hľadal to dobré. Bol môj najlepší priateľ, najlepší syn, čo mi nikto nevezme,“ hovorí. Vždy, keď prišiel z Bratislavy, mali svoje rituály: Juraj navaril večeru, šli sa prejsť, venoval sa rodine.

Mal rád anime, no medzi jeho obľúbené filmové série patril Hobit. Šibíková spomína, ako s kamarátkou cez víkendy pozerali všetky časti série.

Jeho snom bolo podľa nej odísť do Prahy. „Nedokopal sa však k tomu, pretože tu nechcel nechať rodinu a priateľov,“ hovorí.

Jurajovu dobrosrdečnosť a to, akou bol rodine oporou, cíti naďalej.„Jeho mladší brat teraz skončil bilingválne gymnázium. Po Jurkovej smrti som nechcela, aby šiel do školy, no povedal mi, že musí, lebo sa učí za dvoch, aby bol Jurko naňho pyšný,“ povedala Šibíková.

Nedokončený obraz ešte nevidela

Maľbe sa venoval posledné roky, no vždy bol kreatívny. Ako dieťa veľmi rád vystrihoval a vymaľovával podľa detských časopisov. „Robili sme si dokonca doma súťaže, kto bude prvý,“ spomína Šibíková.

Obrazy zostali odložené u Jurajovej kamarátky Ivy. Je medzi nimi aj nedokončený obraz, ktorý maľoval pre mamu. „Ešte som nemala silu obraz vidieť,“ hovorí Šibíková.

Kamarátka Iva, ktorá má Jurajove obrazy u seba, hovorí, že maľoval veľmi rád. „Maľoval aj na veľké plátna, viac abstraktnejšie veci, riadil sa pri tom svojimi pocitmi,“ hovorí Iva. Mal rád módu a chcel sa v nej aj ďalej realizovať, dodáva.

Juraja spoznala v Teplárni, bol veľmi kamarátsky, starostlivý a inteligentný.

„Ako prvé si pri jeho mene vybavím práve to, ako sme spolu v Teplárni: rozprávame sa a zabávame sa,“ pokračuje. Ľudia sa mohli spoľahnúť na to, že sa mu môžu zdôveriť.

Beyoncé, Chicago a zlomená noha

Priatelia si Juraja pripomínajú aj prostredníctvom hudby, ktorú počúval. Každý rok pozeral Eurovíziu. Na dennom poriadku bola aj hudba z muzikálu Chicago. Veľmi rád mal speváčku Beyoncé. Keď jej vyšiel album Renaissance, Juraj ho všade púšťal nonstop. Album je oslavou klubov vytvorených Afroameričanmi a kvír ľuďmi, kde sa hrala hudba, ktorá vo svojo období predstavovala priestor pre sebavyjadrenie utláčaných menšín, najmä LGBTI+ ľudí.

Keď Juraj niekam prišiel, vždy rozžiaril celú miestnosť, spomína Iva. Svojím tancom pútal pozornosť všetkých naokolo. „Vyzeral perfektne, okrem toho sa veľmi dobre obliekal,“ hovorí Iva.

Spomína na to, ako si Juraj zlomil nohu. Tancoval a nevyšiel mu tanečný pohyb „drop“. No zatiaľ čo väčšina ľudí sa so zlomenou nohou hýbe čo najmenej, Juraj sa všade vozil taxíkmi a sedával v Teplárni s vyloženou nohou v sadre.

„Ani zlomená noha ho nezastavila v tom, aby za nami chodil,“ smeje sa Iva.

Keďže sa vyznal v móde a aj ho veľmi bavila, medzi priateľmi sa stali ikonickými fotky zo schodov jeho bytu, kde sa fotil vo svojich originálnych outfitoch.

Vyzeral ako chcel

Na fotografie na schodoch si spomínajú aj Fipah ( nebinárna osoba, používajú zámeno oni), ktoré Juraja spoznali online. V Bratislave bývali neďaleko od seba. Juraj bol podľa nich charizmatický človek , za ktorým sa každý otočil. „Na slovenské pomery bol veľmi rodovo nekonformný. Určite nespĺňal nejaké tradičné ponímanie rodovej prezentácie pre muža, ktorú by ľudia od neho očakávali. To mi prišlo veľmi odvážne,“ pokračovali Fipah.

Inšpiroval ich v tom, že aj v náročných podmienkach si vytváral svoj vlastný mikrosvet: vyzeral, ako chcel, a robil si, čo chcel. „Jeho dobro, autenticita a vnútorná sloboda boli nákazlivé, veľa kvír ľudí to Jurajovi prialo a v dobrom závidelo – teda určite to bol môj prípad,“ dodávajú.

Mnohí z jeho okolia si pamätajú bundu, ktorú Juraj vytvoril s kamarátom špeciálne na dúhový pochod. „Strávil nad ňou veľa času. Boli na nej vyšívané kvety, šlo o skvelý kúsok,“ hovorí Iva.

Tepláreň bola jeho obývačka

Riflovku v rozhovore spomenul aj Jurajov kamarát Andrej, dodáva, že Juraj veľa čítal, najmä poéziu, a bol veľmi kreatívny. Pamätať si ho treba ako ikonu, ktorú si človek hneď všimol, hovorí Andrej.

S Jurajom sa spoznal v Teplárni po tom, ako začal študovať na vysokej škole v Bratislave v roku 2020. „Často viedol konverzáciu a ľudia ho počúvali, bol naozaj vtipný. Blízkych ľudí si doberal, znamenalo to, že ich berie za kamarátov,“ spomína.

Juraj bol ten typ človeka, čo napísal ráno správu Dobré ráno a keď slnko zapadlo lúčil sa s nimi správou Dobrú noc. Do Teplárne nechodil len posedieť si na hodinku.

„Vždy prišiel po práci a bol tam až do večera, a tak si objednával jedlo a myslel pritom na nás ostatných,“ hovorí Andrej. Nikdy sa nepýtal, či si niekto niečo dá, ale na čo majú chuť. Nič za to neočakával. Tepláreň volal „obývačka“, lebo tam chodil niekoľkokrát do týždňa.

Andrej si vybavuje aj zážitok, keď boli u Radky Trokšiarovej na chate, kde ho Radka učila plieskať bičom a vôbec mu to nešlo. „Bolo to vtipné, lebo sa naozaj snažil. Vedel sa naozaj skvelo zabávať,“ hovorí Andrej.

Venoval sa aj dragu. „Juraj vystupoval pod umeleckým menom Lil Sue Cidal a mal aj svoju drag-sestru známu ako Liquid Queen, s ktorou mal niekoľko kabaretných čísel v Teplárni. „Každú nedeľu spolu trávili čas,“ hovorí Jurajova spolubývajúca Karolína.

„Mal síce extrovertnejšiu povahu, no keď bol v byte pod Slavínom, tak chcel byť sám a vo svojom svete,“ spomína Andrej. Zároveň však bol rád, keď sa na neho priatelia obracali so svojimi ťažkosťami.

„Veľakrát som si uvedomil, že keď sa mi dialo niečo nepríjemné v živote, on bol človek, ktorý to vycítil a zaujímal sa o to,“ hovorí s tým, že pri Jurajovi mal pocit, že na problémy nikdy nie je sám.

Juraj mal rád vydry, ktoré ho vedeli rozosmiať. „Vždy keď vidím nejaké obrázky alebo videá s vydrami na Instagrame, hneď si naňho spomeniem. Posielali sme si ich takmer stále,“ hovorí Andrej.