Sankcie voči Rusku: Mýty a realita ekonomickej situácie (otázky a odpovede)

Dobrým príkladom je video Andreja Danka, ktorý ukázal obrovský výber z ruského supermarketu. V prvom rade treba povedať, že primárnym cieľom sankcií nebolo to, aby tamojší obyvatelia nemali čo jesť a museli hladovať. Zároveň sa sankcie nevzťahujú na všetky západné spoločnosti. Firmy z bežného spotrebného sektora, ako sú napríklad maloobchodníci či odevné odvetvia, nespadajú pod sankcie. Preto nemôžeme tvrdiť, že prítomnosť niektorých západných značiek je dôkazom nefunkčnosti embarga na Rusko.

Po druhé je potrebné poukázať na demagógiu, keď sa ukazujú iba samotné ceny v ruských obchodoch po prepočte na eurá. Takáto informácia totiž nevypovedá nič o ekonomickej situácii v krajine. Ceny tovarov je potrebné vždy porovnávať s platmi v danej krajine. A tu sú na tom Rusi jednoducho oveľa horšie. Darmo nám šéf národniarov ukazuje, ako je cena masla v Moskve v podstate rovnaká ako u nás, keď tamojší obyvatelia zarábajú oveľa menej, čiže si za svoje zárobky môžu kúpiť oveľa menej ako my.

Aký je presne cieľ sankcií namierených proti Moskve?

Hlavným zámerom sankcií bolo donútiť Kremeľ, aby upustil od vojenskej agresie. A pokiaľ bude chcieť pokračovať vo vojne, tak aby mu Západ sťažil jej financovanie. V tomto smere sankcie fungujú, aj keď účinnosť priamo súvisí s tým, ako veľmi Západ dohliada na ich dodržiavanie a kontroluje, aby sa nedali obchádzať.

Rovnako tak účinnosť je závislá aj od šírky a hĺbky embarga – teda koľko osôb a firiem je zaradených na sankčný zoznam.

V neposlednom rade treba mať na zreteli aj morálny rozmer. Prečo by sme mali spolupracovať a posielať peniaze krajine, ktorá sa nám (Západu) otvorene vyhráža a považuje nás za nepriateľov.

Ako veľmi sa darí ruskej ekonomike v súčasnosti?

Obhajcovia Ruska stále poukazujú na plné regály v ruských obchodoch. Lenže zabúdajú, že už dávno nie sme v plánovanom hospodárstve ako v dobách socializmu, keď predajne často zívali prázdnotou. Rusko má stále prístup na mnohé trhy, takže dokáže obchodovať s niektorými štátmi a súkromné podniky môžu voľne podnikať na tamojšom trhu. To znamená, že ponuka tu stále je. Otázne je, do akej miery si to môžu dovoliť tamojší spotrebitelia. A ako sme už uviedli, zárobky Rusov sú oveľa menšie ako platy Slovákov či nebodaj priemerných Európanov.

Kritici sankcií často operujú aj hrubým domácim produktom (HDP), ktorý v skutočnosti rastie. Podľa analytika INESS Martina Vlachynského je však tento ukazovateľ v prípade vojnového stavu, v ktorom sa momentálne Rusko nachádza, veľmi zavádzajúci. Na jednej strane sa totiž zväčšuje vojenská výroba, ktorá ťahá HDP nahor. Na druhej strane je však táto produkcia zničená na bojisku. Tým pádom v skutočnosti ekonomika nebohatne a nezlepšuje sa ani život obyčajných ľudí.

Stalo sa Rusko sebestačnejším po odchode niektorých západných spoločností?

Ďalším argumentom bojovníkov za zrušenie sankcií je, že týmto ubližujeme sami sebe a Rusko sa pritom stáva sebestačnejším, prípadne odídené západné spoločnosti nahrádzajú čínske firmy.

Je pravdou, že v prípade potravín v krajine vzniklo viacero domácich producentov, prípadne prevzali niektoré západné spoločnosti, ktoré v krajine pôsobili. V ďalších odvetviach sa však ukazuje, že ruská ekonomika sa stáva závislejšou od Číny.

Príkladom môže byť automobilový priemysel. Moskva ohlásila viacero projektov na výrobu domácich automobilov. Ako sa však neskôr ukázalo, tieto projekty buď stroskotali, alebo v realite ide o montovanie čínskych komponentov.

Západné sankcie taktiež nepomáhajú ďalším ruským odvetviam. Napríklad projekt nového ruského dopravného civilného lietadla mešká niekoľko rokov. Ťažobný priemysel, na ktorom stojí a padá ruský štátny rozpočet, má taktiež obrovské ťažkosti pri modernizácii, prípadne údržbe svojich technologických kapacít.

Naozaj stále dovážame do EÚ ruskú ropu a plyn?

Ako sme na tom v Európe so závislosťou od ruských energetických dodávok? Aj v tomto prípade sú tvrdenia obhajcov Moskvy vzdialené realite. Zoberme si napríklad ruský zemný plyn, ktorého sa v roku 2021 doviezlo do celej Únie 1634 TWh. V roku 2024 do konca augusta sme doviezli len 377 TWh. Aj keď údaje za vlaňajšok nie sú ešte úplné, tak je jasne vidieť výrazný pokles importu zemného plynu z Ruska. Tým sa naša závislosť stala veľmi malou v porovnaní so začiatkom vojny na Ukrajine.

Znížený export zemného plynu sa odráža aj na hospodárskom výsledku najväčšieho hráča na tomto poli – Gazpromu. Ten nedávno ohlásil rekordnú stratu za rok 2023 vo výške 7 miliárd dolárov. Aj preto sa vedenie rozhodlo, že prepustí približne 40 percent pracovníkov vo svojej petrohradskej centrále, čo je asi 1500 ľudí.

Mieri ruská ekonomika do obrovských problémov alebo sa jej kondícia zlepšuje?

Už sme si vysvetlili, že ukazovateľ HDP je v prípade ekonomiky vo vojnovom stave veľmi zavádzajúci. To, že sa tamojšie hospodárstvo nenachádza v dobrej kondícii, ukazujú iné skutočnosti, aj keď obhajcovia Ruska ich nejako prehliadajú. Tým prvým je rastúca inflácia. Oficiálne čísla síce hovoria o zdražovaní na úrovni 9,5 percenta (decembrové medziročné porovnanie), realita je však iná, keďže základná úroková miera, ktorú určuje centrálna banka, je na úrovni 21 percent. Skutočná inflácia tak bude nad touto úrovňou.

O ďalších ťažkostiach ruskej ekonomiky napovedajú aj dlhy. Ako nedávno upozornil ekonóm Craig Kennedy, väčšina nákladov na vojnu ide na vrub súkromných spoločností – predovšetkým zbrojárskych, ktoré sa musia zadlžovať. Tieto pôžičky sú o polovicu vyššie ako príjmy z ropy a plynu a takmer dvojnásobné oproti oficiálnemu vojenskému rozpočtu. Za posledné dva roky ich miera skokovo narástla o približne 20 percent ruského HDP. Tieto úvery sú financované prostredníctvom tlačenia nových peňazí, čo je z dlhodobého hľadiska neudržateľné.