Scenárista Andy Kraus: Som len robotník, robím, čo chce televízia

Uragán, Susedia, Panelák, noví Susedia. Po pätnástich rokoch písania takmer bez pauzy si scenárista ANDY KRAUS odskočil oddýchnuť do bufetu na Draždiaku.

Potom napísal do televízií, že je späť a plynulo sa vrátil k práci, ktorej rozumie viac ako gastru.

Výsledkom je i nový seriál pre STVR Slasti, strasti, ktorý si zobral to najlepšie z Bakalárov – úsmevné príbehy vychádzajúce z diváckych príbehov, dobrých hercov a happy end.

Z pôvodných Bakalárov si najviac zapamätal príbeh s Vladimírom Menšíkom o stratených umelých zuboch a hlášku: Asi som tam potreboval niečo scvaknúť. Používa ju dodnes.

Vrátil sa aj k postavičke Lásla, ktorú stvárňoval v Susedoch, vo forme stand upu.

Normálne herectvo ho už neláka, ani obiehanie televízií s vlastný i námetmi, dnes píše len to, čo potrebujú televízie a baví ho to.

Hovorí aj o úskaliach adaptácií zahraničných seriálov,

o tom, prečo ešte nenakrútil vlastný film, hoci o tom sníva,

prečo nenakrúcal v bufete na Draždiaku reality show,

aj o večnom pokušení míňať peniaze, ktoré zarobí na tom, čo vie robiť, v projektoch, kde vôbec netuší, koľká bije.

Ako k tomu došlo, že STVR sa pustila do cyklu diváckych príbehov? A ako ste sa dostali k tomu vy?

Už dlhšie sme sa stretávali v užšom kruhu s Vincentom Štofaníkom, s producentkou Zuzkou Balkóovou aj dramaturgmi, a snažili sme sa nájsť niečo, čo by mohlo slovenského diváka zaujať a zároveň to malo verejnoprávny charakter.

Teším sa, že Slovenská televízia nešla do žiadneho prebratého formátu zo zahraničia, čo je teraz veľmi moderné.

A zobrali ste si za vzor Bakalárov.

Rozhodli sme sa zobrať si niečo overené a dať to do nového šatu. Teda scenáristicky spracované námety divákov, samozrejme, s tým, že sa píše rok 2024, takže forma je nastavená trošku inak, modernejšie.

Súvisiaci článok Súvisiaci článok Herec Vladimír Kobielsky: Celkom mi chutí rola prievozníka do Siene slávy Čítajte 

Nedali sme tomu názov Bakalári, aby to v divákoch nevzbudilo pocit, že sa iba budú reprízovať staré epizódy. Škoda, že už bol kedysi seriál Straty a nálezy, lebo to by sa mi páčilo ako názov, napokon sme vymysleli Slasti, strasti.

Budú to každý večer dva jednoduché príbehy, cca 20 – 25 minútové, krátka zápletka a happy end na konci.

Prečo si myslíte, že práve toto je formát vhodný do verejnoprávnej televízie?

Nie je jednoduché to rozlíšiť, lebo aj veľa vecí, ktoré sa vysielajú v komerčných televíziách, by sa hodilo do verejnoprávnej televízie a naopak, tento formát by mohol fungovať aj v komerčnej televízii.

Našou snahou bolo nejsť po čistej komercii a nepodľahnúť vplyvom streamovaných seriálov. Zvolili sme dĺžku, ktorú si už dnes komerčná televízia nemôže dovoliť, aj kvôli reklame či ďalším veciam, pritom pri sitkome a komediálnych seriáloch je to ideálna dĺžka na udržanie dynamiky.

Aj pri Susedoch sme boli tlačení do 30 – 35 minút, čo už nemá taký šmrnc a humoru to ubližuje.

Takže Slasti, strasti budú všetko komediálne príbehy?

V podstate áno, tak ako to bolo v Bakalároch, snažíme sa o nadhľad, divák sa nemusí celý čas váľať po zemi od smiechu, ale mal by mať stále jemnučký úsmev na tvári a vedieť, že to všetko nakoniec dobre dopadne.

Aj keď sa tam dejú dramatické veci, je to pohodový seriál na pekný večer.

Boris Farkaš a Zuzana Tlučková v cykle Slasti, strasti! (zdroj: RTVS)

Hlavnou črtou seriálu je, že epizódy vznikli na základe diváckych námetov. Odkiaľ ste ich mali?

Televízia zverejnila výzvu a ľudia posielali námety, hoci, úprimne sa priznám, sme si občas pomohli aj vlastnými príbehmi, ktoré sa nám stali. Ale berme to tak, že ľudia, s ktorými som seriál tvoril, sú tiež diváci…

Bolo z čoho vyberať? Predsa len, diváci nie sú scenáristi a to, čo sa im zdá dramatické v živote, nemusí fungovať na obrazovke.

Tiež som sa toho obával, ale bol som celkom milo prekvapený, že námetov došlo veľmi veľa. Boli tam aj 5 – 6 stranové elaboráty, ale určite najlepšie boli námety, ktoré dokázal pisateľ zhrnúť do piatich viet. Stalo sa mi toto, zabudol som toto, spôsobilo to hento, reťazová reakcia, bum, tresk, dobre to dopadlo.

To stačilo, aby som to rozpísal do story-lineov, urobil dialógy, niečo domyslel, niečo nafúkol, aby to bolo vtipnejšie či vypointovanejšie. Mne ako autorovi, stačí dobrý námet, dialógy píšem rád, to je moje, naskakuje to rýchlo.

Pamätáte si dodnes nejaký príbeh z pôvodných Bakalárov?

Pamätám! Volalo sa to Zuby a hral tam Vladimír Menšík. Celý čas hľadal svoju protézu a pritom smiešne rozprával. Nakoniec ju našiel vzadu v televízore a povedal: Asi som tam potreboval niečo scvaknúť.