Skrúcaný: Som hrubo nespokojný s tým, ako na Slovensku žijeme, ale do politickej satiry už nejdem

Dlhé roky sa venoval politickej satire, zábave, spievaniu aj moderovaniu a na svoje pôvodné herecké remeslo takmer zanevrel.

Teraz sa k nemu ŠTEFAN SKRÚCANÝ vracia cez seriál Sľub, ktorý sa odohráva v osemdesiatych rokoch minulého storočia. Preto sa musel vrátiť aj k dlhším vlasom, no nostalgia za minulosťou a socializmom sa ho nechytá.

Dúfa, že tento seriál ju nebude vyvolávať, ale naopak divákom otvorí oči a ukáže, aká pokrivená tá doba bola a čo má spoločné so súčasnosťou.

K politickej satire sa už vrátiť nemieni, stratil na to chuť, hoci s tým, ako na Slovensku žijeme, je veľmi nespokojný.

Otvorene hovorí o svojich neúspechoch o vyhoreniach, o osamelosti zabávača na cestách, ale aj o tom, že otcovstvo vo vyššom veku mu otvorilo obzory, ktoré mu ušli, keď „dobýjal svet“.

Hoci ste vyštudovaný herec, často vás vo filmoch a seriáloch nevídať. Čo vás presvedčilo prijať úlohu v novom seriáli Sľub?

Máte pravdu, som neverný môjmu pôvodnému povolaniu. Možno je to aj tým, že nechodím na kamerové skúšky. Bol som totiž pred časom na jednej a postavu potom dostal neherec, lebo sa možno imidžovo viac hodil.

Vtedy som si povedal, že už som starší chalanisko a nepotrebujem nikoho presviedčať a ukazovať sa na kamerových skúškach. Tu som spravil po čase výnimku a išiel som.

Nehrám hlavnú postavu, ale zrejme jednu z tých, čo majú rozohraté silné a zaujímavé príbehy. Navyše som sa potešil, že moju manželku hrá Evka Pavlíková, moja spolužiačka z VŠMU.

Nebáli ste sa zaviazať do denného seriálu?

Trošku áno. Ale tým, že nemám žiadny divadelný úväzok a robím iba veci, ktoré ma bavia, teda väčšinou vystúpenia a moderovačky, viem si to zariadiť. Produkcia nám vychádza v ústrety a vie dať skladačku hercov vždy nejako magicky dokopy, aby sme všetci mohli byť v potrebný čas na potrebnom mieste.

Aké bolo naskočiť späť do procesu? Je herectvo ako jazda na bicykli, nezabúda sa?

Je to tak, to sa nedá zabudnúť, ale, samozrejme, herecká prax a rutina je veľmi dôležitá. Je to podobné ako pri lyžovaní po rokoch, potrebujete sa rozjazdiť a overiť si schopnosti z minulosti. Čiže aj ja som v prvé dni hľadal seba aj postavu, ktorú stvárňujem. Po pár dňoch som si vytvoril isté mantinely, kde by postava mohla byť reálna, autentická, a prestal som nad tým rozmýšľať.

Hráte Štefana Valenta, vplyvného predsedu Miestneho národného výboru, s manželkou sú to ľudia oddaní režimu, resp. využívajúci výhody svojej moci. Ste teda obaja záporné postavy?

Sme, ale nie také klasické, ktoré sú vám okamžite nesympatické a znenávidíte ich. Prežívajú normálne životy, aké sa vtedy žili, majú bežné ľudské vlastnosti, ktoré máme všetci a je len na nás, nakoľko sa nimi necháme uniesť alebo opantať.

Nie je nebezpečné príliš ich poľudšťovať?

Myslíte poľudštiť komunistov? Samozrejme, že to sú negatívne postavy, nie sú to práve etalóny spoločenského správania a morálky, to určite nie.

Máte predobraz v niekom konkrétnom, koho ste poznali?

Mal som kopu kamarátov komunistov, a boli to slušní ľudia. Dokonca mnohí boli komunisti z presvedčenia, ktorých po roku 1968 vylúčili zo strany, alebo ak ich aj nevylúčili, ich nadšenie vyprchalo.

Niektorí boli komunisti preto, lebo museli. Kvôli kariérnemu postupu, napríklad lekári, ktorí ak chceli fungovať na klinike a spraviť si ďalšie atestácie, tak to išlo všetko jednoduchšie. Chápem, že sa vtedy takto lámali charaktery a deje sa to aj dnes.

Som šokovaný z toho, koľko ľudí cíti nostalgiu za týmto obdobím.

Veď práve, nebude ju seriál ešte utvrdzovať?

Nie, to si nemyslím, skôr naopak, niekomu sa môže rozsvietiť maják, že aha, veď toto sa deje aj dnes.

Vy ste v tom období robili so spolužiakmi satirické predstavenie Fujarová show, nikto vás vtedy nezakazoval?

Chceli nás zakázať nejakí úradníci z obvodného výboru strany. Vtedy vznikla zvláštna situácia – a možno nie nepodobná dnešku – že niekedy horliví úradníci sú horší ako najvyšší funkcionári.

Mali sme šťastie, že sme mali cez spolužiačku kontakt na syna predsedu vlády Petra Colotku. Toho sme pozvali na predstavenie. A on síce slúžil režimu, ale nebol horlivý ako Vasil Biľak. Prišiel na naše predstavenie, dostali sme veľký kvetinový kôš, páčilo sa mu, zabával sa, smial sa, a nikto si už netrúfol potom to predstavenie zastaviť.

A máte teda konkrétny predobraz v nejakom známom komunistickom funkcionárovi?

Konkrétny asi nie, aj keď o istom nemenovanom predsedovi mestského výboru strany sa hovorilo, že to bol taký komunista-sukničkár, žoviálny, chodil na divadelné predstavenia, neviem, či nemal tendenciu pokúšať sa o herečky…

Môj predseda MNV je trochu ľudskejší. Nie je až takým zažratým komunistom, len vie, že to musí predstierať, aby mal pokoj, funkciu a pohodlný život.

Čo je v ňom z vás? Čo ste mu dali okrem podoby?

On má rád život a ja ho mám rád tiež, so všetkým, čo s tým súvisí. Priatelia, občas nejaký drink… Keď som bol mladý, boli sme veľmi obľúbení, mali sme veľa fanúšičiek, to nám imponovalo. Po tejto stránke hrám čiastočne seba v daných okolnostiach.

A čo vám na tej postave lezie na nervy?

Napríklad to, že on je až príliš neodbytný, čo sa týka dievčat. Mne kedysi v mladosti stačilo, keď mi naznačila dievčina, že nie, a ja som okamžite z toho vlaku vystupoval. Ale tomuto žena povie niekoľkokrát a po lopate nie, a on sa o to stále a stále pokúša. Toto som ja nerobil, nevstupoval som dvakrát do tej istej rieky.

Mali ste niekedy moc ako on? Moc ovplyvniť životy iných?

Mal som viackrát ponuku na to, aby som moc získal. V čase, keď sme s Mirom Nogom boli na pracovnom vrchole, dostal som ponuku byť riaditeľom jednej veľkej československej agentúry, alebo to boli ponuky od viacerých politických strán, ktoré som odmietol.

Nedal som sa opiť mocou, nepociťujem potrebu ako väčšina našich politikov, pre ktorých je moc ako afrodiziakum, stáva sa zmyslom ich života. Rozhodovať o životoch iných ľudí je podľa mňa extrémne zodpovedné a ja by som si na to netrúfol. Je možné, že moc je droga, ktorú keď si dáte, už po prvej dávke sa vyvinie závislosť.

Ako zvládate hranie v seriáli po fyzickej a mentálnej stránke?

Je to niekedy náročné, pretože sa nás v jeden filmovací deň vždy snažia maximálne vyťažiť, takže na jeden deň mám aj desať obrazov. Čo je aj tridsať strán dialógov. Často sa točí u mňa ako predsedu MNV v kancelárii a tam mám hlavné slovo. To znamená, že často sú to aj monológy.

Našťastie som zistil, že mi zatiaľ skvelo funguje rýchlopamäť, že sa to dokážem rýchlo naučiť a vzápätí zabudnúť.

Aj rýchlopamäť je ako jazda na bicykli?

Pamäť som neprestal trénovať, často si na moderovanie akcie musím naštudovať istú sumu informácií a o siedmej večer viem úplne všetko, vymenujem mená členov predstavenstva aj s manželkami, ale o tri hodiny sa musím obzerať na javisku na ich logo, lebo už si nepamätám ani názov firmy. (Smiech.)

Takže zatiaľ sa spolieham na rýchlopamäť a mám pocit, že ma to udržiava aj v mentálnej kondícii.

Museli ste osemdesiatym rokom prispôsobiť svoju vizáž?

Jasné. Som na tom podobne ako kolegovia, tiež sa už nemôžem dať strihať u kaderníčky. Vrátil som sa k dlhším vlasom a paradoxne mi veľa ľudí hovorí, že som omladol, že vyzerám stále rovnako.

No to len preto, že mám vlasy rovnaké ako pred dvadsiatimi piatimi rokmi. Vrátil som sa k svojmu pôvodnému účesu, ak teda nepočítam vtipné bokombrady. V nich vyzerám trošku viac retro, ako by som mal.

Keď idem na spoločenskú akciu alebo moderovať niečo v smokingu, musím si vlasy upraviť, aby to nevyzeralo čudne, že som prišiel z minulého storočia. Čiže v civile mi to spôsobuje ani nie problémy, ale isté drobné limity.

Máte aj fúzy.

Tie mi našťastie lepia. Sú výrazné, skoro by som povedal, až také satinské fúzy. Vďaka nim sa na seba podobám veľmi málo, čo mi vyhovuje. Môžem sa skryť za masku, že to nie som ja, ten moderátor, zabávač alebo spevák, ale úplne iný človek.

To mi veľmi pomáha, aj keď hrať s nalepenými fúzami, v podstate s kusom látky na tvári, jemne obmedzuje v artikulácii.

Ako pamätníkovi doby sa vám nestáva, že niekedy poviete, že toto sa nerobilo, nenosilo alebo takto sa nehovorilo?

Myslím, že tvorcovia to majú relatívne dobre zmapované. Iba niekedy mám pocit, že je to presúdruhované, že sa nadužíva slovo súdruh a súdružka, preto si text v civilnom dialógu občas upravíme, zmeníme na krstné meno, alebo použijeme primeranejšie oslovenie, aby to neznelo príliš formálne.

Keď hráte v kulisách, rekvizitách, kostýme, nevracia vás to nostalgicky do minulosti?

Ja mám za sebou stále portrét Gustáva Husáka. (Smiech.) Pri nakrúcaní má herec toľko starostí, aby vedel text, aby správne intonoval, vnímal kolegov, aby sám bol uveriteľný, že na nostalgiu nemá čas.

Kde vás ešte môžeme uvidieť mimo seriálu a televízie?

Podchvíľou robíme s Ondrejom Kandráčom predstavenie s programom Všetko, čo mám rád. S Mirkom Nogom zvažujeme ponuku spraviť veľký comebackový koncert. Mirka sme si s Ondrejom zobrali aj na našu šnúru piatich koncertov po východnom Slovensku a dobre to fungovalo.

Do politickej satiry už nejdete?

Jednak nemáme ponuku a jednak, poviem úprimne, ani sa mi nechce. Samozrejme, nie som spokojný s tým, v čom žijeme, naopak, som hrubo nespokojný. Keď však robíte politickú satiru, prídete o polovicu svojich divákov, pretože Slovensko je rozdelené na dve polovice.

A my sme pred rokmi prišli o veľa divákov a o veľa peňazí za vstupenky a CDčká a tak ďalej, len kvôli tomu, že sme mali pocit, že Slovensko patrí do Európy a mali by sme pre to spraviť všetko, čo len môžeme. Aj sme to robili a podarilo sa to.

Až potom som zistil, že nevďak ľudí je obrovský a ja už nemám chuť sa obetovať za politikov, ktorí si to nezaslúžia.

Prenecháte to mladším kolegom?

S radosťou, dokonca ich veľmi podporujem, obdivujem a držím im palce, lebo to je ich povinnosť. Tak ako to v istom období bola naša povinnosť. Robil som to z presvedčenia a rád, len potom som pocítil veľa nepochopenia a nevďaku a stratil som chuť.

Dal by sa vôbec ešte dnes robiť politický kabaret ako televízna šou?

To je druhá vec. Robiť by sa to dalo, ale do televízie sa s tvrdou politickou satirou nedostanete. Telky si nechcú páliť prsty s politikmi, lebo naši politici majú tendenciu zasahovať do vysielania všetkých televízií.

Bojím sa slovného spojenia “zlatý Mečiar”, ale Mečiar udelil amnestiu jednému človeku alebo istej drobnej skupinke ľudí, a tu sa udeľujú amnestie pre široké politické a spoločenské spektrum. Tak pokrivené veci, ako sú dnes, neboli ani za Mečiara. Sme na vyššom stupni krivoty a arogancie moci.

Humor a satira to majú ťažké nielen preto, že televízii konkurujú internety a všetko je oveľa rýchlejšie, pokiaľ to televízia natočí. A aj politická korektnosť je dnes niekde úplne inde.

To je ďalšia zo zložiek, ktorú sme nespomenuli, lebo je viacero dôvodov, prečo je politická satira problematická. Jednou z nich je aj to, že dnešní politici, a je ich dosť veľa, sú paródiou sami na seba.

Nebudem menovať, všetci vieme, o kom zhruba hovorím, oni keď niečo povedia, to už je zároveň satira. Sami urobia aj humoristicko-satirickú nadstavbu. Tam už satirik nemá šancu.

Ako hovoril kedysi Stano Radič, keď ho volali do prvého kooptovaného parlamentu a potom už neprijal ponuku na ďalšie volebné obdobie, že on tam išiel ako humorista, aby tam bolo trošku srandy a humoru, ale zistil, že tam je taká silná konkurencia, že nemá šancu.

Že v našej politike je viac humoristov ako politikov, akurát sú to humoristi, ktorí si neuvedomujú, že sú humoristi, a myslia si, že sú politici.

Máte nejakého mladého slovenského humoristu alebo satirika, ktorého vás baví sledovať?

Nesledujem nič cielene, ale baví ma Ťažký týždeň. Myslím, že to robia skvelo. Vôbec, ja obdivujem všetkých mladších kolegov, ktorí si pália prsty politickou satirou, lebo je to veľmi nevďačný žáner a som rád, že otvárajú oči Slovákom. Veľmi ich potrebujeme, pretože sme veľmi zaspali.

Cítiť z vás istú rezignáciu, zažili ste niekedy aj úplné vyhorenie?

Miliónkrát, jasné. Mal som pred dvomi rokmi zdravotné problémy, bol som v takom štádiu, že som nevedel, či ešte budem pracovať. Vtedy som odmietol tri veľké postavy v muzikáloch a pol-trištvrte roka som nerobil vôbec. Potom som sa zasa dal do poriadku a znova som našiel chuť do práce, aj keď je to dnes už trošku iné ako v minulosti.

V minulosti ma bavilo, že sme chodili na vystúpenia ako kolektív, vždy som bol kolektívny hráč. S Jarom Filipom, Stanom Radičom, Rasťom Piškom, Mirkom Nogom bolo zážitkom už len cestovať v jednom aute, v noci v jednom hoteli, večer v jednom bare. To bol úplne iný vesmír.

Dnes idem na akciu a sám. Sám šoférujem, sám to odrobím, sám idem naspäť. Je to smutnejšie. Niekedy sa prichytím pri tom, že to robím ako nutnosť, že to je moje povolanie, radosť trochu odišla. Ale pri spätnej väzbe od divákov sa radosť a energia zase vrátia.

Máte odložený sen, ktorý si ešte plánujete splniť?

Keď doriešim spomienkový koncert s Mirkom Nogom a keď sa začiatkom roka presťahujeme, potom už budem robiť iba veci, ktoré ma budú baviť. Mojím novým cieľom je ešte z tohto tempa, ktoré mám, spomaliť na minimálne 50 percent.

Máte malé dieťa. Ako to zvládate?

Musím povedať, že si to užívam. Chodiť s rovesníkmi, staršími zatrpknutými chlapmi na pivo a nadávať na politiku a futbal, to sa mi naozaj nechce. Dcéra ma extrémne napĺňa energiou a láskou. Otvára mi niektoré obzory, ktoré mi ušli, keď som mal tridsať rokov a „dobýjal svet“.

Zažili ste neúspech, ktorý vyzeral ako koniec sveta, ale napokon vás nakopol správnym smerom?

Zažil som niekoľko nešťastných neúspechov. Už len keby som spomenul dopravnú nehodu, ktorá je v priamom rozpore s povolaním humoru a zábavy, ktoré som robil.

Samozrejme, sú veci, ktoré vás vedia nakopnúť, ale nie som si stopercentne istý, či človek, ktorý sa pohybuje stále na vlne úspechu, to nemá jednoduchšie. Neviem. Určite je veľké umenie vstať z popola a možno je človek vtedy ešte silnejší, ale nevedel by som tvrdiť, že to potrebujem.

Poznám aj zopár kamarátov, ktorým sa darí bez výnimky, a nie sú z toho v depresii.

A čo podnikateľské neúspechy?

Mal som niekoľko veľkých podnikateľských pokusov, ktorými som chcel nahradiť svoju závislosť od tohto povolania, dokonca mnohé už boli tak rozbehnuté, že som aj zainvestoval, vycestoval, založili sme firmu, začali sme spolupracovať. Stačí spomenúť veľký biochemický poľnohospodársky produkt, pri ktorom bol už podpísaný kontrakt, že ho ideme predávať do Južnej Afriky.

Bol som v Južnej Afrike, mal som zrazu pocit, že vystúpim z vlaku šoubiznisu, alebo v ňom budem len občas, keď sa mi bude chcieť, ale všetky tieto tri-štyri pokusy boli neúspešné. Pochopil som, že každý má talent na niečo iné a vrátil som sa späť k „svojmu kopytu“, v ktorom sa viem pohybovať a mám naň vlohy a talent.

Zistili ste, že nemáte talent na podnikanie a manažovanie?

Asi áno, ale bolo tam veľa ďalších okolností, ktoré to ovplyvnili. Možno to ani nebola otázka talentu, ale aj šťastia. A keď ma to šťastie párkrát zradilo, tak už som sa o to nepokúšal.

Máte už svoj epitaf?

Hlavne sa zo seba nepos**ť. Nebyť sebastredný, zahľadený do seba, prosto nebyť epicentrom vesmíru. Stretávam veľmi veľa ľudí, ktorí sa príliš zaoberajú sebou, čo je hrozne smutné. Už aj z tohto rozhovoru začínam mať podobný pocit. (Smiech.)

Dávate si novoročné predsavzatia?

Nie, roky som bez predsavzatí, lebo som pochopil, že žiadne nemám šancu splniť.

Ani jedno sa vám v živote nepodarilo?

Nie. Mal som dve veľké predsavzatia, chcel som pravidelne chodiť do posilňovne, vždy som to po čase nechal a chcel som sa naučiť bravúrne po anglicky, ani to sa mi celkom nepodarilo. Keď teraz chodí dcéra do anglickej materskej školy, som mentálne tam, kde ona a učím sa s ňou.

Na čo sa v novom roku najviac tešíte?

Že zmeníme trvalé bydlisko a budeme v prostredí, kde sa zatvoríme pred celým svetom. Budeme mať svoj okruh samoty. A teším sa na niektoré zmysluplné projekty s Ondrejom, s Mirkom Nogom. Seriál sa točí a všetko ostatné beriem, že keď bude, tak bude, a keď nebude, život ide ďalej.

Rozhovor vznikol pre programový magazín TV OKO/TV SVET.