Slovensko zlyháva v pomoci najslabším od plienok až po dôchodok. Systém ich nevidí

Mária vstáva o piatej ráno. Z Veľkého Krtíša cestuje vyše hodiny do práce v krajskom meste. Nemá na výber – v jej rodisku práca nie je a sťahovať sa nemôže.

Ako samoživiteľka dvoch detí by musela v krajskom meste platiť trojnásobný nájom. Aby uživila rodinu, pracuje aj nadčasy a aj napriek tomu žijú na hranici chudoby. Jej deti často zostávajú samé, na krúžky či doučovanie peniaze nie sú, o dovolenke v zahraničí môžu len snívať.

V to isté ráno, len o dve hodiny neskôr, sa v bratislavskej Dúbravke zobúdza aj Juraj. Jeho cesta do práce trvá 20 minút električkou. Večer môže deťom pomôcť s úlohami, cez víkend ich berie na plávanie, v lete trávia dovolenku pri mori, v zime na lyžovačke. Jeho mesačný plat je oproti Márii dvojnásobný. A ďalší dvojnásobok do spoločnej kasy prinesie manželka.

Mária a Juraj nie sú skutočné postavy. Ich príbehy však odrážajú realitu desaťtisícov našincov. Žijeme v krajine, kde našu budúcnosť určuje to, v akej rodine a na akej adrese sa narodíte. Neraz viac než naše schopnosti.

V sérii reportáží a podcastov „Slovensko nie je krajina pre slabších“ príbehy takýchto ľudí mapujeme – od osamelých matiek, zdravotne znevýhodnených až po obyvateľov vylúčených komunít. Ich skúsenosti ukazujú, ako im náš sociálny systém, ale aj nastavenie spoločnosti prekážky nepomáha prekonať, ale ich neraz skôr prehlbuje.

Slabší vs. silnejší

V každej spoločnosti existujú zraniteľnejší a silnejší. Rozdiel je v tom, ako sa k nim štát a väčšina stavia. Kým v niektorých krajinách tým slabším aktívne pomáhajú a chránia ich – od podpory detí s poruchami učenia až po bezbariérový vstup do verejnej budovy pre vozičkárov – na Slovensku ich systematicky prehliadame.

V krajných prípadoch čelia násiliu, a to aj od štátnej polície. Ako napríklad muž bez domova v Košiciach, ktorého policajt dobil na smrť, či obyvatelia marginalizovanej rómskej komunity v Moldave nad Bodvou, do ktorej bez váhania vtrhli kukláči a narušili nedotknuteľnosť ich obydlí. Čosi, čo by si k predstaviteľom väčšiny nedovolili.

V tých najkrajnejších prípadoch sa stali obeťami beštiálnych vrážd. Keď v 90. rokoch upálili v Žiari nad Hronom neonacisti Róma Mária Gorala, štátna moc, cirkev aj spoločnosť reagovali len vlažne.

Podobná ľahostajnosť sprevádzala aj vraždy Matúša Horvátha a Juraja Vankuliča, ktorých na Zámockej v Bratislave z nenávisti zavraždil mladý alt-right terorista.

Koho prehliadame?

No kto sú vlastne tí slabší? Zoznam je dlhý. Začnime napríklad homosexuálmi či Rómami, ktorí sa nachádzajú kdesi na samom okraji spoločenskej predstavy o možnej solidarite a rešpekte.

Alebo napríklad chudobní, ktorých životnú situáciu a stratégie politici aj veľká časť nechudobných prehliada, v prípade štátu niekedy rovno sabotuje solidarizujúce riešenia.

Ako keď počas pandémie v rámci prorodinného balíčka prešiel vládou aj parlamentom nápad dať zo sociálnej záchrannej siete viac peňazí pre deti bohatších rodičov, než pre potomkov menej solventných. A autori návrhu to prezentovali ako správne a spravodlivé rozhodnutie.

Spomeňme aj chodcov vs. motoristov. Na práva majiteľov áut sa u nás nesiaha. Veď len skúste nahlas zauvažovať napríklad o znížení rýchlosti v mestách a jej dôslednom vynucovaní. Alebo o spomaľovačoch, priechodoch, cyklotrasách, neparkovaní na chodníkoch či odstupe pri predbiehaní cyklistov.

Aj základné opatrenia bežné v Európskej únii, ktoré podporujú bezpečnosť chodcov či cyklistov, ktorí sú na uliciach zraniteľnejšími, sú vnímané ako útok na právo áut určovať pravidlá okupácie verejného priestoru.

Spomeňme ešte znásilnené ženy, ktoré si podľa časti verejnosti a politických predstaviteľov za to môžu samy (nemali provokovať). Prípadne vozičkárov, ktorým susedia v paneláku nedovolili postaviť lávky.

A v rámci metódy sa dá tento neduh vystopovať aj v značnej podpore víťazstva Ruska v jeho imperiálnej vojne na Ukrajine. Natíska sa tak otázka, či nie sme k slabším nesolidárni programovo.

Od kolísky…

Aby to nevyznelo anekdoticky, na tému sa teraz pozrieme cez dáta a štúdie. A ilustrujeme si ju na príklade jedného ľudského života.

Predstavte si, že sa narodíte v marginalizovanej komunite na východe Slovenska. Šanca, že budete žiť lepší život ako vaši rodičia, je mizivá. To, aký život vás čaká, dobre ilustruje jeden údaj: ľudia na úplnom okraji spoločnosti sa dožívajú v priemere o 20 rokov menej než majorita, upozorňuje antropológ Andrej Belák v jednom z podcastov tejto novinárskej série.

Avšak aj v prípade, že sa narodíte „len“ do sociálne slabšej rodiny, napríklad rodičom, ktorí zarábajú nielen tie najnižšie možné platy, ale aj jednoducho podpriemerné mzdy, vaše šance na vzostup zostávajú nízke.

Príležitosť na lepší život sa láme už v detstve. A najlepšie to vidieť v školstve.

…cez škôlky a školy…

Spoľahlivo vieme, že vzdelanie je jedným z najdôležitejších nástrojov, ako prekonať chudobu a socioekonomickú nerovnosť. Časozberné štúdie z rôznych častí sveta ukázali, že každý rok v školských laviciach zvyšuje človeku budúce príjmy až o desatinu.

Z výskumov tiež vidíme, že najlepšie investované peniaze sú do predškolského vzdelávania.

Za menej peňazí môžeme dosiahnuť viac – pomôcť deťom vymaniť sa z chudoby, aby v budúcnosti nemuseli byť odkázané na sociálnu záchrannú sieť, ale mohli aktívne prispievať k rozvoju spoločnosti.

Už tu nachádzame na Slovensku priepastné rozdiely – kým celoslovensky pred pandémiou navštevovali škôlku tri zo štyroch detí, pri deťoch zo znevýhodneného prostredia to bolo len 40 percent a z vylúčených komunít tretina.

Existuje nádej, že sa tento ukazovateľ zlepší, povinná predškolská dochádzka a finančná podpora na škôlku má potenciál to zmeniť. Otázne však je, nakoľko sa dostane aj k tým najslabším, najmä v oblastiach, kde škôlky chýbajú.

Absencia z predprimárneho vzdelávania sa s dieťaťom následne ťahá ďalej. V škole deti zo sociálne slabších rodín opakujú ročník osemkrát častejšie než ich rovesníci z majority, pri deťoch z marginalizovaných komunít je to desaťkrát častejšie.

Hoci je vzdelanie formálne bezplatné, náklady na základné pomôcky, cestovné či krúžky sú pre mnohé rodiny neúnosné.

Aj dáta OECD ukazujú, že na Slovensku o úspechu dieťaťa v škole rozhoduje viac prostredie, do ktorého sa narodilo, než jeho talent či snaha. Vplyv socioekonomického zázemia na výsledky detí je na Slovensku a v Rumunsku najväčší zo všetkých meraných krajín.

Tieto dáta napovedajú, že sociálna mobilita je u nás nízka. Pre jednotlivcov zo znevýhodneného prostredia je až extrémne náročné zlepšiť si životné podmienky a postupovať na spoločenskom rebríčku.

Ich štartovacia čiara je úplne iná a prekážky, ktoré musia prekonávať, sú neporovnateľné s tými u nechudobnej väčšiny.

Ak napríklad žijete v menej rozvinutom regióne ako Mária z úvodu textu, je vyššia šanca, že budete navštevovať menej kvalitné školy – sú podfinancované, ťažko získavajú kvalifikovaných učiteľov a pre zlé cesty či nedostatočnú verejnú dopravu sú často pomerne nedostupné. Slabšie vzdelanie sa následne odzrkadlí v nižších zárobkoch.

Takisto platí, že deti zo sociálne slabšej rodiny majú väčšiu šancu, že školu vôbec nedokončia, prípadne si vopred vyberú „krátke“ školy, aby mohli začať čo najskôr pracovať.

…v slabo platenom zamestnaní…

Začarovaný kruh sa potom naplno prejaví v dospelosti.

Ďalšie dáta OECD ukazujú alarmujúci obraz: Slobodná matka s dvomi deťmi musí na Slovensku pracovať najviac z okolitých krajín, aby sa dostala aspoň na hranicu ohrozenia chudobou.

Pri minimálnej mzde by to znamenalo až 53 hodín práce týždenne, pri ⅔ priemeru „len“ štyridsať hodín. Kedy by sa venovala deťom a aký by to malo dopad na ich budúcnosť ako jednotlivcov aj súčasti spoločnosti?

Ide o tzv. príjmovú chudobu. Ukazuje nám, nakoľko sa chudobe vyhnú ľudia, ktorí majú prácu. Tento ukazovateľ u nás v poslednom období prudko stúpa, zatiaľ čo v okolitých krajinách aj v EÚ stagnuje alebo klesá. Najvážnejšie to dopadá na najzraniteľnejších.

V praxi to znamená, že ľudia s nízkymi príjmami majú na výber – buď pracovať neúmerne veľa na úkor rodiny, alebo zostať v chudobe.

Značnú časť fixných nákladov pritom stojí bývanie. No sociálne bývanie, ktoré by pomohlo znížiť existenčný tlak napríklad pre samoživiteľky s deťmi, je u nás podľa európskych porovnaní jedno z najmenej dostupných. Mnohé rodiny s nízkymi príjmami preto bývajú v nevyhovujúcich podmienkach, v primalých bytoch, na okraji mesta, na ubytovniach.

…cez život v chudobe…

Ľudí, ktorí žijú na okraji, u nás pritom výrazne pribúda. Na Slovensku je síce miera ohrozenia chudobou a sociálnym vylúčením nižšia ako priemer Európskej únie, no za posledných niekoľko rokov skokovo narástla.

Kým v okolitých krajinách aj v EÚ ako celku relatívne stagnuje aj napriek pandémii a prebiehajúcej ruskej vojne na Ukrajine, ktorá prispela k výraznému rastu cien, u nás sa počet chudobných medzi rokmi 2020 a 2023 zvýšil o 200-tisíc – na 943-tisíc ľudí.

Narástol teda o viac než štvrtitu. Ide pritom len o tých, ktorí sú pod hranicou chudoby, ďalšie prinajmenšom desaťtisíce môžu byť len tesne nad ňou.

Ešte alarmujúcejší je prudký nárast počtu ľudí vo vážnej núdzi – tých, ktorí majú problém mať dvojo topánok, vymeniť pokazené spotrebiče či nečakane minúť 400 eur.

Za pár rokov ich počet stúpol zo 4,5 na sedem percent populácie. Predvlani sme v tomto ukazovateli prvýkrát dopadli horšie než je priemer Únie. Novšie čísla zatiaľ nepoznáme.

Život v chudobe prináša mnohé bezvýchodiskové situácie – či už ide o matku, ktorá nemôže deťom kúpiť lieky, alebo rodinu s dieťaťom na autistickom spektre, ktorá si nemôže dovoliť terapie. Mnohí potom o pomoc prosia v online zbierkach, ukazujú príbehy zozbierané do tohto mediálneho špeciálu.

Extrémom je príbeh Košičanky Eriky Grondzíkovej, ktorá pred 12 rokmi skončila na invalidnom vozíku. Žije v domove sociálnych služieb, za ktorý platí viac než jej stačí jej 300-eurový invalidný dôchodok. Aj keď si privyrába šitím tašiek, každý mesiac sa jej nabaľuje 80-eurový dlh.

Okrem toho, do akej rodiny sa narodíte, vaše šance na lepší život výrazne ovplyvní aj to, kde sa narodíte.

V najmenej rozvinutých regiónoch Slovenska sa začarovaný kruh prehlbuje – mladí ľudia odchádzajú, obce sa vyľudňujú, zatvárajú sa školy, rušia autobusové spoje, krachujú obchody. Bez auta ste prakticky odrezaní od sveta. Bez kvalitného vzdelania a dobrej dopravy niet šance na lepšiu prácu. A bez lepšej práce niet úniku z chudoby.

Tento kolobeh sa pretavuje do výrazných regionálnych rozdielov. Kým v rozvinutých regiónoch ľudia ako Juraj nachádzajú príležitosti na rast, v tých zaostávajúcich ľudia ako Mária narážajú na systémové bariéry, ktoré im bránia zlepšiť svoj život.

…až po dôchodok

Kruh chudoby sa napokon definitívne uzatvára v starobe. Na rozdiel od Českej republiky, kde dôchodkové poistenie funguje progresívnejšie a garantuje dôstojnejšiu penziu aj tým, čo zarábali menej, na Slovensku výška dôchodku priamo odráža nízke celoživotné príjmy.

Poukazuje na to ďalší index OECD – ide síce o staršie dáta a progresivita dôchodkov u nás postupne narástla, no stále možno predpokladať, že je významne nižšia než v Českej republike. Kým u susedov pred 15 rokmi dosahovala progresivita dôchodkov takmer 67 percent, u nás len 2,7 percenta.

V praxi to znamená, že ľudia, ktorí celý život žili v chudobe, dostávajú minimálne dôchodky. A keďže sociálna mobilita je u nás nízka, nemôžu im výrazne pomôcť ani ich deti – často uviazli v rovnakej pasci chudoby.

Chudobní tak zostanú chudobnými do smrti. Tá pritom vzhľadom k horšej dostupnosti zdravia príde v priemere skôr.

Čo s peniazmi?

V tomto bode sa dotkneme jadra problému: sú ním peniaze. Na pomoc tým najzraniteľnejším by možno aj bolo dosť financií, len sa k nim nedostanú.

Verejné výdavky na sociálne začleňovanie ohrozených skupín pred pandémiou tvorili u nás len 2,9 percenta výkonu ekonomiky a 7,1 percenta verejných výdavkov, čo nás radí do spodnej tretiny EÚ.

No hlavný problém je, že ich nedokážeme dostať k tým, ktorí ich najviac potrebujú – či už zdravotne znevýhodneným na hygienické pomôcky ako je práve Erika či povedzme slobodnej matke na dôstojné bývanie. A transfery zo záchrannej sociálnej siete posielame aj tým, ktorí na to nie sú odkázaní.

Paradoxne, niektoré zdroje určené na pomoc najslabším radšej akoby sme ich použili a vysvetľovali verejnosti, prečo ich „dávame“ povedzme Rómom, vraciame späť do Bruselu alebo napríklad Svetovej banky. Výsledkom sú jedny z najnižších investícií do vzdelávania a zdravotníctva na starom kontinente.

Politikom sa nechce

Prečo sa tento začarovaný kruh nedarí prelomiť? Vlády často prijímajú rozhodnutia, ktoré ignorujú potreby znevýhodnených skupín a uprednostňujú politický kalkul pred riešeniami.

Veď čo by voliči povedali, ak by podporili ľudí na okraji? Že by to malo rýchly kladný dopad na slabších hneď a na spoločnosť ako celok o generáciu neskôr, nehrá rolu.

Príkladom je odmietnutie ratifikácie Istanbulského dohovoru – medzinárodnej dohody na ochranu žien pred násilím.

Dokument mohol posilniť legislatívu proti domácemu násiliu. Namiesto toho sa stal terčom debát o „ochrane tradičných hodnôt“. A tak sme nevyužili príležitosť na zlepšenie situácie tisícov zraniteľných žien a detí. No politika – a zvlášť tá populistická – je len zrkadlom spoločnosti, respektíve jej väčšiny.

Komu sa nelení, tomu sa zelení?

Frazeologizmus „komu sa nelení, tomu sa zelení“ je na prvý pohľad nepriestreľný. Ignoruje však zásadný fakt – štartovaciu pozíciu každého jednotlivca. Dôsledkom toho preceňuje zásluhovosť a nevšíma si jej nedostatky.

Úspešní ľudia sú často vnímaní ako tí, ktorí to dokázali vlastnými silami. No aj taký Bill Gates mal to šťastie, že mu rodičia mohli zaplatiť kvalitnú školu, na ktorej bol v tej dobe stále veľmi zriedkavý vynález. Počítač.

Predstavme si jednoduchý experiment: dvaja ľudia s rovnakými schopnosťami a talentmi. Jeden sa narodí v Bratislave do rodiny strednej vrstvy, druhý v marginalizovanej rómskej komunite na východnom Slovensku. Ktorý z nich má vyššiu šancu na úspech?

Výskumy ukazujú, že ľudia, ktorí veria vo vlastné zásluhy, sú menej ochotní priznať vplyv vonkajších faktorov na svoj úspech. To potom môže viesť k nižšej štedrosti a empatii voči tým, ktorí mali menej šťastia.

Vedcom sa tento rozmer podarili podchytiť aj experimentálne prostredníctvom tzv. hry na ultimáta. Prvý hráč v nej dostane sto dolárov a rozhodne, koľko z nich dá druhému hráčovi. Ak druhý hráč ponuku prijme, peniaze si rozdelia. Ak ju odmietne, obaja odídu s prázdnymi rukami. Tento sled sa opakuje.

Experiment ukazuje, že ľudia zvyčajne navrhnú férové rozdelenie. Napríklad 50 na 50, aby neprišli o všetko. To znie racionálne. Keď však vedci na Pekinskej pedagogickej univerzite experiment pozmenili, dopracovali sa k zaujímavejším výsledkom.

Ich pokus ukázal, ako viera vo vlastné zásluhy ovplyvňuje našu štedrosť. Výskumníci dali najprv účastníkom vypracovať falošný test schopností, pričom niektorým povedali, že sú výnimoční. Títo „lepší“ boli pri následnom delení peňazí oveľa menej štedrí.

Pocit nadradenosti ich robil sebeckejšími. A presne takto uvažujeme pri pomoci slabším – ak sme uspeli my, môže predsa každý a ak niekto neuspeje, môže si za to sám.

Keď ľudia veria, že úspech závisí iba od ich schopností, prehliadajú dôležitý vplyv okolností – šťastia, rodinného zázemia či diskriminácie.

Tento spôsob myslenia umožňuje tým, ktorí sa máme relatívne dobre, udržiavať si svoje postavenie. No zároveň sťažuje situáciu ľuďom, ktorí začínajú z nevýhodnejšej pozície. A obmedzuje snahy meniť nespravodlivo nastavené systémy alebo investovať do väčšej rovnosti príležitostí. Slovensko je toho živým príkladom.

Že nejde o genetiku či kultúru, naznačujú osudy deti z vylúčených komunít, ktoré v zahraničí často dosahujú výrazne lepšie výsledky. Tie isté deti, ktoré na Slovensku nadpriemerne končia v špeciálnych školách, dokážu v cudzine prosperovať. Napovedá to, že problém nie je v jednotlivcoch, ale v systéme.

To, že Márie nemajú rovnaké šance ako Jurajovia, nie je len ich osobný problém. Je to diagnóza spoločnosti, ktorá si pod sebou konár.

Ak deti zo znevýhodneného prostredia nemôžu naplno rozvinúť svoj potenciál, prichádza o talenty celá krajina. Ak matky-samoživiteľky nemôžu pracovať tam, kde by najlepšie uplatnili svoje schopnosti, stráca na tom naša ekonomika.

A práve tu je kľúč k zmene. Krajiny ako Dánsko, Fínsko, ale aj susedné Česko dokázali, že investície do vzdelania, zdravotníctva a sociálnych služieb sa vyplatia.

V krajine, ktorá myslí aj na slabších, by Mária mohla bývať bližšie k práci. A jej deti by mali rovnaké šance ako Jurajove – chodiť na krúžky, dostať kvalitné vzdelanie a nájsť si lepšiu prácu – a tiež čosi také na prvý pohľad banálne, ako je tráviť viac času s mamou.

Text je súčasťou mediálnej série Slovensko nie je krajina pre slabších. V nej sa podrobne venujeme jednotlivým skupinám ľudí, ktoré u nás ťahajú za kratší povraz. Špeciál vznikol v spolupráci s mediálnou iniciatívou Svet medzi riadkami, s podporou SlovakAid a Človeka v ohrození.

Autori pôsobia v iniciatíve Svet medzi riadkami.

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.