Tri rany ruskej opozícii. Hádky, bitky, obvinenia (píše Petra Procházková)

Autorka je redaktorkou českého Deníka N

Ilúzia, ktorej sa v bubline západných demokracií držíme zubami nechtami, sa rozplýva. A myslím si, že je to dobre. Konečne.

Ruská opozícia, teda Rusi, ktorí spolu s nami stoja proti režimu Vladimira Putina, bojujú za nové Rusko a sú v tejto chvíli na našej strane barikády. No neznamená to, že musia zdieľať náš hodnotový systém.

Nemusia si budúcnosť predstavovať tak ako my, ani mať rovnako liberálny vzťah k LGBTQ, ženám, živočíchom, prírode… Skrátka, mali by sme si konečne pripustiť, že požiadavka „buďte takí dobrí, inteligentní a tolerantní ako my“ je vrcholom západnej netolerancie, samoľúbosti a ignorovania reality, ktorá sa nám nepáči.

V uplynulých dňoch sa stali tri významné udalosti, ktoré by mali spochybniť presvedčenie Európy, že jej predstava o dobre a vysokej politickej kultúre je aplikovateľná na všetkých. Aj na Rusov, Afgancov, Kórejčanov, Gruzíncov či Kazachov.

Navaľná chce Rusko jednotné a nedeliteľné

Epizóda prvá: vdova po najslávnejšom opozičnom lídrovi, ktorý zomrel vo februári v ruskom väzení, Julia Navaľná, vystúpila s prejavom, ktorý potvrdil obraz jej aj jej zosnulého manžela ako príliš horlivých ruských vlastencov. Jemne povedané.

Každopádne, aktivisti a politici z neruských subjektov Ruskej federácie sa striasli hrôzou a povedali si, že bude lepšie ísť vlastnou cestou. Čo najslávnejšia ruská vdova povedala?

Navaľná vystúpila so zásadným prejavom na Strategickom fóre v slovinskom Blede. Navrhla Európe, aby vypracovala koncept nového demokratického Ruska bez Putina. Vyzvala Západ, aby sa prestal s Putinom baviť ako s legitímnym lídrom krajiny. A dosť ostro sa vymedzila proti tým, ktorí volajú po rozpade impéria – teda všelijakým Tatárom, Buriatom, Baškircom, Čečenom či Ingušom.

Lenže tí vidia problém nielen v Putinovom režime, ale aj v koloniálnej podstatne najväčšieho štátu sveta. Túžia buď po úplnej samostatnosti alebo, čo je asi reálnejšia predstava, po výraznej federalizácii útvaru, ktorý si dnes hovorí Ruská federácia.

Niekto Júlii Navaľnej za jej prejav tlieskal – väčšinou ruskí opoziční politici a aktivisti z tímu Navaľného. Niekto mlčal a niekto bol rozhorčený. A tých, ktorých nahnevala, rozhodne nie je málo.

Hnutie Aziati Ruska sformulovalo hlavnú výhradu neruských občanov Ruskej federácie voči Navaľnej: Mýlite si dekolonizáciu so separatizmom, my však chceme obnovenie práv utláčaných národov, nie občiansku vojnu, ako tvrdíte vy, ale inú formu spolužitia s vami, Rusmi.

Byť statočný nestačí

Aj Alexej Navaľnyj bol známy nie príliš citlivými výrokmi o etnických menšinách pod ruskou strechou. Kaukazania sa mu napríklad zdali leniví a prefíkaní. Navrhoval, aby im zrušili dotácie z federálneho rozpočtu a banditov nahnali do tovární.

Ak chce byť Julia Navaľná skutočnou politickou vodkyňou, mala by svoju ruskosť v národnostne rozmanitom štáte presadzovať oveľa citlivejšie. Zrejme však zostane predstaviteľkou jednej z opozičných skupín, takých rozhádaných a okrajových, ako len ruskí demokrati dokážu byť.

Zdalo by sa, že z jedného prerieknutia škandál nebude. Lenže je. Hlas viac ako štyridsiatich miliónov príslušníkov iných národností, obývajúcich ruskú ríšu, tiež nie je zanedbateľný.

„Takzvaní dobrí Rusi nám zase raz demonštrujú svoj moskvocentrizmus a imperializmus,“ alebo „naozajstná imperialistka Navaľná vyhlásila, že Rusko určite zostane vcelku… Želanie iných národov žiť svoj život je podľa Julie ničím,“ znelo zo sociálnych sietí. Alebo:

„Jediné jednotné Rusko? Automaticky sa rozumie, že vedúcu úlohu v tomto štáte bude hrať biely muž alebo biela žena, ktorí nevedia nič o nerusoch…“.

Proti Júlii Navaľnej sa tvrdo postavila Liga slobodných národov Ruska: „My, nie Rusi, s takými lídrami nepôjdeme rovnakou cestou. A to aj preto, že zamieňa genocídu za „spoločný historicko-kultúrny základ“.

Kritika Navaľnej prišla aj z Ukrajiny, od slávneho komentátora Vitalija Portnikova: „Vysmiala sa dekolonizátorom Ruska. Ale dekolonizácia, to je hlavná podmienka zmeny Ruska z odporného netvora v aspoň čiastočne normálny štát,“ odkázal.

Mimochodom, podobné argumenty používa aj Vladimir Putin, keď vysvetľuje, prečo prepadol Ukrajinu – je to predsa bratský národ, skoro rovnaký ako ruský, a nechať ho zbehnúť k protivníkovi nemožno z čistej lásky k nemu.

Špión a Žanna

Aj hrdinkou druhého škandálu, ktorý zarazil klinec do rakvy ruskej demokratickej opozície, je žena. Tá je ale skôr obeťou, než strojcom nešťastia.

Žanna Nemcovová, dcéra zavraždeného opozičého politika Borisa Nemcova, sa stala korisťou ruského špióna so španielskym rodokmeňom Pabla Gonzalesa alias Pavla Rubcova. Votrel sa do jej blízkosti s talentom, ktorý mu nemožno uprieť. „Pil ako Rus a nespadol,“ je vraj podstata jeho úspechu.

Je sympatický, skvelý spoločník a ozdoba salónov, večierkov i všelijakých iných stretnutí. Ruská matka mu mu dala skvelú ruštinu, život v Španielsku z neho urobil Španiela. Miloval víno, ženy a spev.

Pre náš príbeh ale nie je dôležitý. Dôležité je to, čo jeho prienik do blízkosti jednej z najznámejších predstaviteliek ruskej demokratickej opozície vyvolal.

Gonzálesa alias Rubcova zatkli v Poľsku v roku 2022. Bol na Žannu nasadený a riadený z Moskvy. Teraz jej vyčítajú, že vďaka nej prenikol nielen do ruskej opozície, ale aj na pražskú Karlovu univerzitu, kde pôsobí Fond Borisa Nemcova a Žannou založený magisterský program pre štúdium Ruska.

Je z toho škandál ako hrom a pokazená reputácia významnej časti ruskej opozície. Navyše, v správach špióna Pabla, ktoré posielal nadriadeným do Moskvy, Žannu neraz cituje. A to keď hovorí o svojich spojencoch, politikoch v emigrácii.

Nie je to nič lichotivé. Ruská opozícia z toho vychádza ako rozhádaná banda, čo sa ohovára a pravdepodobne aj nenávidí.

Proti Žanne teraz vznikajú na Karlovej univerzite petície a tým, že údajne umožnila ruskému špiónovi, aby prenikol na slávnu univerzitu, sa opakovane zaoberá akademický senát.

„Som len Ruska, emigrantka, nemám žiadne práva a teraz ma ešte chcete vyhodiť…“ povedala mi počas dlhého rozhovoru Žanna, zjavne unavená a nahnevaná na Čechov.

V každom prípade, hoci na tom nenesie žiadnu vinu, k obľube ruskej emigrácie neprispela.

Do tretice všetkého zlého

Vrcholom deštrukčnej fázy ruskej opozície sa stalo naozaj šokujúce odhalenie – už nielen hádky a ohováranie, ale aj fyzické útoky!

Jeden zo slávnych opozičných oligarchov, bývalý spolumajiteľ Jukosu, Leonid Nevzlin si podľa zistenia inej opozičnej skupiny, tímu zosnulého Alexeja Navaľného, ​​objednal zmlátenie ďalšieho opozičníka Leonida Volkova a dokonca vraj jeho únos do Ruska, ktorý sa nepodaril. A tak Volkova jedného dňa vo Vilniuse napadli, bili ho do nôh, zlomili mu ruku, dali pár rán do tváre, ale nezabili ho.

Leonid Volkov je jedným zo šéfov Fondu boja proti korupcii (FBK), ktorý kedysi založil Navaľnyj. A významný odporca Putinovho režimu, tým je aj Nevzlin. Navyše je najbližším priateľom slávneho bývalého politického väzňa a miliardára (tým je stále) Michaila Chodorkovského.

FBK teraz obviňuje Nevzlina z organizácie útokov proti opozičným aktivistom od Buenos Aires po Vilnius a Chodorkovského z toho, že o tom vedel. Chodorkovskij obviňuje FBK z neopodstatnených obvinení a politického boja metódami KGB.

Nevzlin obviňuje Volkova, že si to všetko vymyslel a FSB, že naňho ušila pascu a Navaľného fond do nej padol. Nuž, aj to je možné…

Že to je to galimatiáš? Hanba?

Predstaviteľov ruskej opozície spája odpor k Putinovmu režimu, ale aj túžba byť hlavným bojovníkom proti nemu. Každý z nich chce presadzovať svoje videnie sveta a Ruska.

Zatiaľ čo u nás slúžia politickému boju strany a občania, oni nemajú ani jedno, ani druhé. Teraz spolu stoja na barikáde a okrem nepriateľa v Kremli vidia okolo seba konkurentov, ktorí sa derú dopredu, aby vystriedali Putina a dali svetu „nové Rusko“.

Či bude podľa našich predstáv? To nie je vôbec isté. A prečo by malo.