Za 80 dní prešiel peši 2000 kilometrov po hraniciach Slovenska. Chce ísť príkladom, že sa dá skoncovať so závislosťou

Dvakrát prešiel najdlhšiu turistickú trasu u nás, takmer 2000 kilometrov po hraniciach Slovenska. Tretíkrát sa chystá prejsť po hraniciach Československa.

Veľa ľudí sa ho vraj pýta, či mu nešibe. SLAVOMÍR DUCHOVIČ však na ceste Via Slovakia, ktorou kráčal takmer tri mesiace, našiel sám seba.

O hrdosť, radosť a sebalásku ho pripravili drogy. Duchovič abstinuje už 17 rokov. „Najnebezpečnejšie na drogách je, že vás pripravia o sebaúctu a osobnosť. Nielen, že sa nespoznávate vy, no nepozná vás ani rodina či priatelia,“ hovorí.

Chce byť príkladom, že so závislosťami možno skoncovať. „Ticho zabíja závislého aj rodinu. Preto som sa rozhodol urobiť film. Šiel som donaha a bez hanby som hovoril o svojich skúsenostiach,“ pokračuje.

Kým neprešiel cestu Via Slovakia, pozeral sa Duchovič na Slovákov ako na závistlivých neprajníkov. “Dosvedčujú to hlavne na internete, kde anonymita dovoľuje takmer všetko. No prišiel som na to, že sme národ slušných, pohostinných a skvelých ľudí,” konštatuje.

O jeho ceste nakrútil Víťazoslav Chrappa dokument, ktorý mieri do kín.

Prečo ste sa rozhodli pre cestu Via Slovakia?

Absolvoval som ju dvakrát. Na prvej som vytyčoval trasu, hľadal cestičky a spoznával slovenské pohraničie. Druhýkrát som sa na ňu vydal pre nakrúcanie filmu.

Ešte predtým som však prešiel Cestu hrdinov SNP a pár známych diaľkových trás. Ochutnal som slobodu a opantala ma diaľková turistika. Je pre mňa darom byť každý deň na inom mieste a stretávať nových ľudí.

Po skončení SNP som premýšľal, čo ďalej. Dozvedel som sa o jednom chalanovi, ktorý prešiel okolo Slovenska. Rozhodol som sa, že cestu podniknem aj ja.

Nemal som však odvahu na to, aby som šiel sám. Oslovil som teda dvoch kamarátov, Samiho a Gregora. Neskôr sa k nám pridal kamarát Peťo a vyrazili sme v ústrety veľkému dobrodružstvu. Aby moja cesta mala väčší význam, snažil som sa ju plánovať tak, aby bola prepletená historickými, kultúrnymi a hlavne prírodnými zaujímavosťami.

Rok nato som dostal ponuku na ďalšie kolo, keď sa natáčal dokument Via Slovakia.

Aké to bolo?

Objavil som miesta, o ktorých som netušil, že ich máme. Spojil som klasický hiking, turistiku a trempovanie do jedného. Vzniklo z toho túlanie sa po Slovensku.

Počas prvej cesty Via Slovakia sme spoznávali kraje a najmä južné Slovensko, ktoré ma veľmi a milo prekvapilo. Bolo to fascinujúce. Či už tokom Dunaja, múzeami, ktoré sú v malých dedinkách, ale hlavne prírodou.

Skúmal som mentalitu ľudí žijúcich na hraniciach. Aj to mi učarovalo.

Povaha slovenského národa na základe rozmanitosti našej krajiny je podľa Duchoviča brutálna. (zdroj: Tomas Eileen Yaman)

Ukazujete miesta v regiónoch, o ktorých mnohí nevedia. Čo vás prekvapilo?

Potvrdenie toho, že Slovensko je skutočne rozmanitá krajina. Na vlastné oči som videl, aké rôznorodé obyvateľstvo, kultúru či históriu máme.

Zažil som, aká je príroda iná na juhu než na severe či východe. Zároveň sa niekde „hovorí“, za ďalším kopcom sa „hutorí“, a o pár kilometrov sa „vraví“. Okrem nárečí máme množstvo krásnych a výnimočných krojov.

Zaujímavé bolo tiež vidieť, ako rozdielne žijú ľudia v regiónoch. No nikdy som sa nestretol s niekým, kto by mi nepomohol: ľudia mi ponúkali aj nocľah.

Na trati kopírujete slovenské hranice. Aké boli tie vaše?

Vyrážal som 10. júla. Rátal som s teplotami, no vôbec som si neuvedomoval, čo ma čaká. Bol som plný síl, aby som prešiel čo najviac kilometrov. Mal som však jeden „deň blbec“, počas ktorého som zažil sled náhodných udalostí, ktoré ma odpálili.

Začalo to tým, že som vyrazil neskôr zo sútoku Dunaj-Ipeľ. Zaspal som. Musel som sa čo najskôr dostať do Šiah, nasledujúci deň som mal narodeniny a mala za mnou prísť priateľka.

Pridal som do kroku. Navštívil som kamaráta, ktorého som spoznal na prvej ceste. Žije v obci Salka, kde robili v tom čase na ceste asfalt. Nedala sa obísť. Z oblohy na mňa pálilo 40 stupňov a od asfaltu okolo 300. Horúčava mi spálila chodidlá. Popraskali mi pľuzgiere na nohách, do ktorých sa dostala špina.

Okrem toho mi došla voda a rátal som s jednou reštauráciou, kde som bol pred rokom, no bola zatvorená. Zachránil ma jeden pár, od ktorého som dostal salámu, rožok a fľašu minerálky.

Vybral som sa zlou cestou, šiel som po koľajniciach cez mŕtvu trať, nohy som mal úplne krvavé. Došiel som do dedinky, kde si ma pamätal miestny krčmár. Poradil mi skratku krížom cez futbalové ihrisko: čerstvo na ňom pokosili jačmeň, stačilo preskočiť plot a skrátil by som si cestu o dva a pol kilometra.

Prehodil som cez plot ruksak, vyliezol na pletivo, no betónový stĺpik sa zlomil a tvárou som padol do strniska. Mal som celú krvavú hlavu, šlo o nekonečnú cestu, bol som veľmi vyčerpaný.

Na druhý deň som ešte prešiel 22 kilometrov, oslávil narodeniny a 16. júla som bol úplne odpálený. Priateľka a kamaráti ma prehovorili, nech si oddýchnem.

Čo sa dialo potom?

Pred Kováčovcami som si niekoľkokrát ošetroval nohy, no mal som problém chodiť. Náhodný šofér ma zaviezol ku kempingu, ktorý nie je ani na mapách. Ujali sa ma holandskí manželia Ester a Fred, za čo som im dodnes vďačný.

Keď ma videli v takom zúboženom stave, dali mi jesť a ľadové obklady, vlastnú izbu v ich dome. Mal som kde spať, no večer prišli horúčky, mal som zápal.

Duchovič zažil na ceste aj náročné obdobie. (zdroj: Tomas Eileen Yaman)

Šli ste do nemocnice?

Zaviezli ma do Veľkého Krtíša. Mal som obavy, ako sa budeme zhovárať, keďže po anglicky neviem a pomáhal mi prekladač, no bez internetu bol nanič.

Po príchode do mesta sme nevedeli nájsť nemocnicu. Okoloidúci nám odporučili pohotovosť, no aj tú sme dlho hľadali. Napokon som sa spýtal policajtov, ktorí nás viedli so zapnutými majákmi. Na pohotovosti ma ošetrili a dali antibiotiká.

Za jeden a pol dňa som sa dal dokopy. Rozhodol som sa nevzdať, no nepokračoval by som, ak by bol ohrozený môj život. Diaľkové treky sú tornádo.

Súvisiaci článok Súvisiaci článok Plánujete výlet do hôr? Päť vecí, na ktoré by ste nemali zabudnúť Čítajte 

Prečo?

Tornádo je prstenec, vnútri ktorého je oko. Predstavuje ticho, pokoj, bezvetrie. Na začiatku treku prechádzate cez prstenec a trafí vás všeličo. Lietajúce trosky sú na treku otlaky, bolesti, mení sa telo a psychika.

Keď sa po pár sto kilometroch dostanete do „oka“, príde „nirvána“. Vtedy sa vám otvorí „to“ tretie oko a začnú sa diať zázraky. Začnete vnímať dar cesty. Potom prídete domov a ste silnejším, vnímavejším.

Po skončení diaľkovej cesty však často prichádzajú depresie. No zároveň s nimi aj odhodlanie hľadať opäť nirvánu, pokoj a čaro, ktoré ste zažili.

Vo filme hovoríte, že ide o vašu cestu k oslobodeniu. Od čoho?

K trekom som sa dostal pre drogovanie. Už som 17 rokov čistý.