Ženy Novembra ´89: Či sme niečo vtedy zanedbali? Myslím si, že áno. A veľa, hovorí Darina Kárová

NITRA. Sedemnásty november 1989 bol takým kľúčovým okamihom v živote spoločnosti, že dodnes si drvivá väčšina tých, čo ho zažili, spomína, čo robili v okamihu, keď sa dozvedeli o zmlátení študentov v Prahe. Udalosť spustila pád totality, ktorý sa dnes označuje ako Nežná revolúcia.

Len málokto bol v tom čase na absurdnejšom mieste ako Darina Kárová. Priamo v Moskve.

V centre impéria

Riaditeľka a zakladateľka Medzinárodného festivalu Divadelná Nitra bola vtedy dramaturgičkou v nitrianskom Divadle Andreja Bagara (DAB) a s celým súborom boli v novembri 1989 v Moskve na divadelnom zájazde.

„Ocitli sme sa v situácii, ktorá s odstupom rokov pôsobí veľmi bizarne. Hrali sme predstavenia, keď sme sa počas jedného z telefonátov domov dozvedeli o udalostiach v Československu. Bývali sme v pýche Moskvy, obrovskom hoteli Rossija, kde na dlhých chodbách sedela na každom rohu jedna dežurná, ktorá, okrem toho, že varila čaj, bola poverená aj inými, nazvime to politickými úlohami. Naše pasy aj letenky malo vedenie divadla, nevedeli sme, či sa budeme môcť vrátiť domov a kde vlastne skončíme. Z Moskvy je to do táborov na Sibíri o dvetisíc kilometrov bližšie ako z Bratislavy,“ podotýka.

Napriek tomu, že hotelové telefóny im isto odpočúvali a sovietska tajná polícia KGB tak mala informácie priamo z prvej ruky, telefonovali si s blízkymi aj s kolegami divadelníkmi z Bratislavy celé hodiny. Od nich sa dozvedali o skutočnom stave vecí, médiá v Moskve nemalo zmysel sledovať, o aktuálnych udalostiach v Československu nehovorili nič.

V súbore prebiehali búrlivé diskusie, časť ľudí sa bála. Nečudo, nachádzali sa v epicentre totalitného impéria, ktorého vedenie ovládalo celý východný blok, Kremeľ stál oproti cez rieku a sídlo KGB povestnej desaťročiami teroru bolo tiež neďaleko.

„Po diskusiách sme skoncipovali vyhlásenie, ktorým sme odsúdili zákrok mocenských síl v Prahe. Hosťovanie nitrianskeho divadla sa konalo na najvyššej medzinárodnej úrovni, hrali sme vo svetoznámom moskovskom Divadle na Malej Bronnej, predstavenia boli vypredané. Vyhlásenie sme prečítali 21. novembra priamo pred predstavením.“

Originál vyhlásenia sa dodnes zachoval, je napísaný rukou a dopĺňajú ho podpisy členov súboru, okrem hercov aj technického personálu.

„Jednoznačne sa pripájame k vyhláseniu českých a slovenských dramatických umelcov… Sme proti akémukoľvek násiliu, sme za právo každého občana nášho štátu na demokraciu a na humanistickú spoločnosť,“ a nasleduje doplnok, že ho dávajú na vedomie aj najvyššiemu vedeniu Komunistickej strany Československa a predsedníctvu vlády.

„Boli sme v úplnej izolácii, ďaleko od diania doma, myslím si, že v tom vyhlásení pred predstavením v Moskve bola veľká odvaha – aj zo strany publika. Napokon sa nám nič nestalo. Domov sme sa vrátili podľa plánu 23. novembra,“ dodáva Darina Kárová.

Jej spomienky sa však návratom nekončia. Vtedy sa všetko iba začalo.

S Leninom k smetiarom

Hneď po návrate z Moskvy sa Darina Kárová zapojila do revolučného víru. V divadle založili štrajkový a koordinačný výbor, s hercom Dušanom Lencim sa stali ich predsedami.

„Všetko sme robili za pochodu, na javisku herci pred predstavením prečítali vyhlásenie a namiesto predstavenia sa uskutočnila diskusia s divákmi. Ten formát bol v celom štáte už známy. Vtedajšie vedenie divadla s našimi aktivitami nesúhlasilo, už v Moskve nás chceli pacifikovať, takže 24. novembra na stretnutí všetkých zamestnancov divadla sme vedenie odvolali,“ opisuje.

Aj z tohto večera sa zachoval vlastnoručný záznam, ktorý zapísala Kárová: „O 19.00 začiatok predstavenia, po minúte prerušené, nástup hercov na scénu, niektorí v kostýmoch, ostatní v civile, posadenie sa na scéne.“

Hovorilo sa o aktuálnych udalostiach, ktoré sa valili z hodiny na hodinu, o vzniku Verejnosti proti násiliu, Michal Dočolomanský prišiel potvrdiť, že sa pridalo aj Slovenské národné divadlo, stále prichádzali noví hostia z Bratislavy, Prahy a ďalších miest.

„Najprv sme spustili akcie v divadle a potom sme začali mobilizovať Nitru,“ spomína si Kárová. „Spojili sme sa so študentmi a ochranármi aj s výtvarníkmi. Prvý veľký spoločný míting v Nitre sa konal 24. novembra, bolo to na vtedajšej Leninovej triede. Na tomto mítingu už bolo všetko: tribúna, ozvučenie, transparenty aj hosť – študent z Prahy, plná ulica. Obrovský sprievod s pracovníkmi DAB na čele šiel tadiaľto aj počas generálneho štrajku 27. novembra.“

Stojíme na dnešnej pešej zóne. Na budove bývalého Domu módy visí nenápadná tabuľka, že tu sa to celé v novembri 1989 začalo.

Pešia zóna sa dnes namiesto Leninovej triedy nazýva Štefánikova. Jej starý názov odišiel na smetisko dejín podobne ako socha Lenina z námestia, odviezli ju k smetiarom do dvora. Bigotní komunisti k nej vraj aj tam nosili kvety.

„Štrajkový a koordinačný výbor zabezpečoval všetky mítingy v divadle aj v meste po technickej aj personálnej stránke, museli sa ozvučiť, dohodnúť hostia, dramaturgia, rozmnožiť vyhlásenia, vytlačiť letáky. Preto organizátorov nenájdete takmer na žiadnej fotke, boli sme celé dni a noci zavretí v Divadelnom klube (dnes je budova sídlom Starého divadla, pozn. red.). Ten sa stal centrom, kde sa denne striedali stovky ľudí, nosili nám správy, dokumenty, stravu, nestíhali sme ísť ani do obchodu. Žili sme v jednom kole, v klube sa aj nocovalo, sledovali sme správy z televízie, prijímali vyhlásenia,“ hovorí.

Súvisiaci článok Súvisiaci článok Za Orwella do väzenia. Taká bola orwellovská realita za komunizmu Čítajte 

Jednej decembrovej noci im dobehol pracovník Technických služieb oznámiť, že na miestne smetisko Katruša úrady vyvážajú dokumenty ŠtB a pália ich. Eštebáci plnili príkaz šéfa ŠtB Alojza Lorenca a ničili dokumenty dokazujúce perzekúciu aj kolaboráciu občanov.

V čase bez mobilných telefónov ustavične zvonili pevné linky, komunikovalo sa aj faxom, dokumenty sa rozmnožovali xeroxom a po celom Slovensku ustavične jazdili autá s účastníkmi protestov, ktorí rozvážali nové informácie a koordinovali spoločný postup.

„Boli sme neustále pod kontrolou režimu a nikto netušil, či sa to podarí zlomiť. Ešte ani počas najväčších demonštrácií v krajine nebolo vôbec jasné, ako to dopadne. Pripravené zasiahnuť boli Ľudové milície, stále tu boli okupačné sovietske vojská, mohlo sa to skončiť aj masakrom,“ konštatuje.

Ešte v decembri, keď už na námestiach celej republiky boli státisíce ľudí, ba aj pri nástupe nového prezidenta Václava Havla, eštebáci intenzívne pracovali, akoby sa totalita nerozpadala pod rukami. Sledovaní boli aj aktéri mítingov.

„November 1989 nevznikol odrazu. To, že sa v tých dňoch tak rýchlo pridávali k protestom masy ľudí po celej republike, malo iný dôvod. Treba ho hľadať v desaťročiach predtým – celonárodná trauma po okupácii v roku 1968, všeobecné pokrytectvo v 80. rokoch,“ myslí si Kárová. „Predstavte si karosériu auta, blatník, ktorý vám hrdzavie a vy o tom vôbec neviete, až naraz sa vám pod rukami celý rozpadne. Takto sa zrútil režim. Normalizácia, to už nebola doba stalinizmu, keď časť fanaticky verila a druhá mala obrovský strach. Vtedy režimu už nikto neveril. Každý s ním nejako kolaboroval a vedel, že to nie je tak, ako by malo byť, tam sa začala prejavovať tá hrdza, korózia ideológie a morálky, ten rozklad zvnútra. Ale uvedomíte si to až v momente, keď sa to naraz rozpadne. A to sa stalo v novembri 1989.“

Mám svoj názor, ale s ním nesúhlasím

Bratislavčanka, ktorá celý život zasvätila divadlu v Nitre, pochádza z umeleckej rodiny. Mama bola akademická maliarka, otec kunsthistorik, ktorý neprešiel previerkami po okupácii v roku 1968. Na tých bolo treba súhlasiť, že biele je čierne, teda že okupácia riadená z Moskvy je bratská pomoc. Vylúčili ho zo všetkých pozícií a poslali „do výroby“. Darina Kárová zažila nástup normalizácie a čistky počas štúdia na vysokej škole, keď vyhadzovali profesorov, ktorí neboli dostatočne lojálni k režimu.

Po škole si za pôsobisko vybrala Nitru. Zlákali ju aktivity mladých hercov DAB.

Súvisiaci článok Súvisiaci článok Za totality chcel kandidovať, zaplatil za to životom. Zomrel na dlažbe väzenskej cely Čítajte 

„Nitra bola v polovici 70. rokov špecifické mesto. Jednak sa tu nachádzala veľká pedagogická fakulta, kde vychovávali budúce kádre pre socialistické školstvo, jednak bola ako historické sídlo biskupstva baštou katolicizmu. Na jednej strane teda silno komunistická a na druhej silno katolícka. Napríklad divadlá mali príkaz v nedeľu doobeda uvádzať detské predstavenia, aby rodičia s deťmi nechodili do kostola. Neviem o tom, že by v meste pôsobil vtedy nejaký disent. O mne sa vo vedení divadla zrejme predpokladalo, že ako dcéra vylúčeného straníka budem o to poslušnejšia,“ hovorí.

Jednou z najobludnejších skúšok lojálnosti k režimu bola akcia nazvaná Anticharta. Na umelcov sa po novembri 1989 za to zosypala hanba v podstate nespravodlivo: väčšina známych osobností z oblasti divadla, literatúry, filmu, hudby a výtvarného umenia skutočne podpísala Antichartu, kde odmietali iniciatívu Charty 77, pričom ani len nepoznali jej obsah žiadajúci dodržiavanie základných ľudských práv.

Antichartu však nepodpisovali iba umelci.

„Neboli to len známe tváre v kultúre, tie len ukázali celému národu v prenose z Národného divadla v Prahe, ako podpisujú,“ komentuje Kárová. „Anticharta však bola celoštátna akcia, išlo o úplnú mediálnu hystériu, podpisovali aj zamestnanci ostatných organizácií a lynč pokračoval v podobe vyhlásení zvyšných odvetví, celé fabriky, podniky, úrady, školy pridávali svoje stanoviská, tisíce ľudí. Po páde komunizmu iba neboli tak na očiach. Bolo to obrovské, celoplošné poníženie. A bolo ho treba niečím odčiniť – aj o tom bol november 1989.“

Aj v nitrianskom divadle situácia odrážala všeobecný marazmus. Po páde komunizmu sa dozvedeli, že niektorí medzi nimi spolupracovali s ŠtB. Nikdy sa k tomu nevyjadrili.

„V trezore sa po roku 1969 ocitli nielen zakázané knihy, filmy, ale aj scenáre a divadelné hry. Obe nitrianske divadlá boli, samozrejme, pod kontrolou strany, takže sa nemohli hrať nielen zakázané hry, ale ani bezproblémové diela autorov, ktorí z akýchkoľvek dôvodov nevyhovovali. Inscenovať sa nemohol napríklad ani Shakespeare, ak ho preložil proskribovaný prekladateľ,“ spomína si vtedajšia dramaturgička divadla. „Neexistovali žiadne fyzicky spísané zoznamy, zákazy sa šírili ústne a ak by ste chceli hrať nevhodnú hru, rýchlo by ste narazili. Slovo index sa stalo legendárnym tajným pojmom. Byť na indexe znamenalo byť odpísaný z verejného života.“

V pomeroch, kde sa ľudia nemohli slobodne vyjadrovať, slávili zlatú éru rôzne prepašované významy, nenápadné odkazy a narážky, ktoré unikli cenzúre – občas si ľudia v hľadisku domýšľali aj to, čo nebolo, a inotaje boli také ukryté, že o nich netušil ani sám autor diela.

„Napokon, metafora je jedným zo základných znakov divadla. Tak sme sa vrhli na metafory. Priliehavou metaforou totalitárneho režimu bola napríklad hra Federica Garcíu Lorcu Dom Bernardy Alby v réžii Jozefa Bednárika, ktorá opisuje silnú ruku matky rodiny, slúžky ako špehov, nemožnosť úniku,“ hovorí Darina Kárová. Pripomína aj inscenovanie frašky Zojkin byt od Michaila Bulgakova, pôvodne takisto zakázaného autora. V hre z roku 1926 opísal podnikavú Zoju, ktorá si v byte urobí nevestinec, nechýbajú narkomani ani tajní policajti – dielo spred sto rokov tak triafalo pocit, aký diváci zažívali za normalizácie. Vstupenky na predstavenie sa v Nitre predávali na čiernom trhu za trojnásobnú cenu.

„Osemdesiate roky už neboli päťdesiate, keď by každá protirežimová zmienka znamenala výsluch, väzenie a možno ešte horšie. Bolo to desaťročie dvojtvárnosti, celospoločenskej pretvárky, ľudia žili podľa odkrídleného úslovia: mám svoj názor, ale s ním nesúhlasím. Podľa mňa to bola jedna z najnemorálnejších dôb, aké sme zažili, a ten úpadok elementárnej morálky a rozklad vnútornej integrity nás poznačil aj v ďalších desaťročiach,“ myslí si Kárová.

„Isto bolo dosť ľudí, ktorí sa prispôsobili a neprekážalo im, že existujú zakázané knižky, že sa nemôže slobodne cestovať, a tí, ktorí môžu, si to museli nejako ‚zaslúžiť‘, že oponenti režimu sú ustavične vyšetrovaní, že na každom pracovisku je niekto, kto dozerá a udáva. A potom sa to odovzdávalo v rodinách, napríklad v mantre, že veď za socializmu boli rožky lacnejšie. To morálne pokrytectvo, skutočnosť, že nemáme v sebe zakódovaný cit pre ľudské práva, sa prenáša ďalej. Ako potom chceme, aby nová generácia rozoznávala morálne mantinely? Všetky postsocialistické krajiny sú tým hlboko poznačené.“

Znova bije srdce slobody

„Manifestovalo sa až do Vianoc, v podstate mesiac v kuse. Potom od januára prevzalo organizáciu politického diania VPN. Povedala som si, že revolúcie už stačilo, a ideme sa vrátiť k práci,“ hovorí Darina Kárová.

Pripomína, že Nežná revolúcia sa netýka len tvárí známych z tribún v hlavnom meste.

„Ak hovoríme o páde komunistického režimu, tak ten by nebolo možné organizovať iba z Prahy, prípadne z Bratislavy, to sa dialo všade, v každom meste a mestečku, kde sa ľudia zmobilizovali, išlo to – obrazne povedané – do kapilár celého organizmu. Navyše, v regiónoch boli oproti metropolám ľudia väčšmi pod lupou, viac riskovali. Tých bezmenných neznámych aktérov Nežnej revolúcie boli tisíce a vystúpiť na tribúnu na samom začiatku, keď nikto nevedel, čo bude a či nezasiahnu silové zložky, bolo prejavom hrdinstva.“

Súvisiaci článok Súvisiaci článok Boli ako dvaja osamelí vojaci v poli. Vybojovali si lásku aj právo slobodne žiť (archívny text) Čítajte 

Obdobie Nežnej revolúcie považuje za kľúčové vo svojom živote.

„Dnes sa veľa hovorí o slobode, ale je jedinečné, keď zažijete ten proces oslobodenia na vlastnej koži, keď slobodu znovu nadobudnete. Ľudia mohli mať počas normalizácie výčitky, že proti režimu nerobili dosť, mala som ich aj ja. V divadle bolo nástrojom javisko, no metafory nestačili na všetko a mali sme pocit, že treba urobiť viac. V novembri 1989 pribudla obrovská miera solidarity naprieč celou spoločnosťou, profesiami, podnikmi, boli to stovky podporných stanovísk,“ hovorí.

Niečo podobné sa udialo aj neskôr, v roku 1998, keď padol mečiarizmus.

„V lete 1996 sme na Združení divadelníkov založili Otvorené fórum Zachráňme kultúru, hnutie potom prerástlo do celoštátnych akcií Zachráňme Slovensko. A zavŕšili to voľby v novembri 1998. Bola to druhá revolúcia v mojom živote. Svojím spôsobom som už mala skúsenosti,“ usmieva sa. „Opäť išlo o zásadnú zmenu vládnutia, aby sa veci pomenovali pravým menom, aby sa tabuizované odklialo. Opäť išlo o slobodu a demokraciu.“

Na starých fotkách vidno množstvo ručne vyrobených plagátov, ktoré v tých novembrových dňoch roku 1989 zdobili výklady nitrianskych obchodov. V neopakovateľnej atmosfére boli zaplnené spontánnou ľudovou tvorivosťou, protestmi a požiadavkami. „Znova bije srdce slobody,“ hlása jeden z nich, iný nápis hovorí: „Dotiahnime to do konca.“

To sa, žiaľ, podľa Károvej nestalo.

„Či sme niečo vtedy zanedbali? Myslím si, že áno. A veľa. Ten potenciál, odhodlanie celého národa pre očistu spoločnosti, sa podľa mňa nevyužil. Áno, dozvedeli sme sa pravdu o našej minulosti, prestali platiť zoznamy zakázaných autorov a diel, ľudia sa teoreticky mohli vrátiť na svoje pozície, ibaže mnohé už boli obsadené tými, ktorí sa tam usadili za normalizácie,“ konštatuje.

Podľa nej sme boli až príliš „nežní“. „Mali sme urobiť poriadky s eštebákmi, políciou, so súdnictvom. Následky tejto benevolentnosti vidíme doteraz, stále nás dobieha. Len tak je možné, že ľudia ako najvyšší predstaviteľ kontrarozviedky ŠtB Alojz Lorenc fungujú nepotrestaní v biznise, a Andrej Babiš si kupuje beztrestnosť, takže 35 rokov po páde totality, keď historici skúmajúci dané obdobie potvrdili, že bol spolupracovníkom ŠtB, nám politici tvrdia, že to tak nie je. Títo ľudia a tisíce im podobných prerástli do nových štruktúr a nemorálnosť celej normalizácie sa dnes preliala do popierania historických faktov, tolerovania fašizmu, spochybňovania výsledkov vedy, oslobodzovania trestne stíhaných, do hoaxov a konšpirácií,“ vysvetľuje.

„Áno, dnes môžete prísť o prácu a v nemocnici vás neošetria. Školstvo, zdravotníctvo, sociálna starostlivosť, životné prostredie a kultúra kolabujú. Pretože za tých 35 rokov sme zanedbali vzdelávanie, rozvoj základného občianskeho vedomia, nenaučili sme sa, čo je príčina a čo je následok, nedokážeme vyvodzovať zodpovednosť voči politickým špičkám, ktoré vedú štát tak, že niet financií na verejné sektory. Až keď si ľudia dokážu uvedomiť hodnotu slobody a zodpovednosti, zmení sa to.“