Prostredie vás zabije rýchlejšie ako nepriateľ. USA trénujú na arktický konflikt s Ruskom a Čínou

Text vyšiel pôvodne v denníku Washington Post.

Nezasväteným by to celé pripadalo ako šialenstvo. Z výšky takmer 2500 metrov sa šesť príslušníkov špeciálnych jednotiek Navy SEALs chystá zoskočiť padákom do zátoky Marmot Bay, kde teplota vody len tesne prekračuje bod mrazu.

Ako prvý ide nafukovací čln, ktorý sa zosunie po rampe dopravného lietadla MC-130, a potom z neho vyletí von. Tieto robustné, nevýrazné lietadlá boli skonštruované špeciálne na to, aby umožňovali operácie so “zníženou rozpoznateľnosťou”, ktoré sú charakteristickým znakom tajných jednotiek americkej armády.

Jeden z príslušníkov jednotiek SEAL sa akurát prebral, keď sa lietadlo vyrovnalo. Je čas.

Vojaci sa jeden za druhým približujú k otváracej rampe, otáčajú sa chrbtom k modrozelenému pozadiu pod sebou a vyskakujú von, rútiac sa smerom k ľadovej triešti.

Americké jednotky špeciálnych síl akurát prechádzajú veľkou transformáciou. O dominanciu v Arktíde, bohatej na prírodné zdroje, dnes Spojené štáty súperia so silnými armádami pod ruským a čínskym velením. Pentagon sa preto výraznejšie zameral na to, ako by vyzerala vojna v jednom z najzradnejších prostredí na Zemi a či by ich najmodernejšie jednotky moli byť nasadené v prípade priameho ohrozenia Spojených štátov či spojencov NATO, ktorí žijú v najchladnejších oblastiach Európy.

Špeciálne sily armády USA sa odlišujú od konvenčných vojenských síl. Ich úlohou sú tajné, citlivé a nebezpečné úlohy – misie, ktorých cieľom je zabitie alebo zajatie nepriateľa, zachránenie rukojemníkov, či sabotáž.

Denník Washington Post získal výnimočný prístup k tímom Navy SEALs, Zeleným baretom, k 160. leteckému pluku špeciálnych operácií a ďalšiemu elitnému personálu, ktorý si počas záťažových testov vyskúšal rôzne prekážky, ktoré prináša nemilosrdná aljašská divočina – vojaci trénovali na vetrom ošľahanom ostrove Kodiak či v blízkosti mesta Fairbanks.

Všetkým je okamžite jasné, že akýkoľvek konflikt na ďalekom severe by bol pre vyslaných vojakov nočnou morou.

Kapitán Bill Gallagher, veliteľ jednotky Navy SEALs zapojenej do cvičenia, opísal Arktídu ako azda najdrsnejšie a najextrémnejšie miesto na fungovanie akejkoľvek armády a povedal, že aj tie najbežnejšie činnosti tu môžu predstavovať existenčnú hrozbu.

Jednotky, ktoré sa vylodili v zátoke Marmot Bay, mali pod uniformami takzvané suché obleky, ktoré ich izolovali od dôsledkov ponorenia sa do vody, ktorá má dva stupne Celzia. Bez takéhoto výstroja by sa človek v podobných podmienkach ocitol na pokraji smrti.

„Tu vás môže prostredie zabiť rýchlejšie ako akýkoľvek nepriateľ,“ povedal Gallagher.

Rastúce obavy z eskalácie

Arktída, ktorá sa otepľuje štyrikrát rýchlejšie ako zvyšok sveta, sa otvára obchodným a vojenským aktivitám. Pentagon je tak nútený držať krok, keďže tu podľa odborníkov narastá potenciál pre konflikt medzi Washingtonom, Moskvou a Pekingom.

Pre Spojené štáty by takýto konflikt predstavoval veľkú výzvu. Rusko síce na Ukrajine krváca, ale znovu ožíva. Má užitočné bojové skúsenosti a naberá zručnosti aj s elektronickým bojom, tvrdí Mark Cancian, hlavný poradca Centra pre strategické a medzinárodné štúdie.

Pentagon má obmedzené skúsenosti z Blízkeho východu, no teraz môže len študovať to, čo sa Moskva naučila počas vojny na Ukrajine, vraví Cancian.

Súvisiaci článok Súvisiaci článok Telefóny sú dnes tým, čím boli v druhej svetovej cigarety. Čo sa Pentagón naučil na Ukrajine Čítajte 

Čína medzitým predbieha Spojené štáty v technológiách, ako sú napríklad hypersonické rakety, priznáva Pentagon. Obrovský problém predstavuje aj samotná veľkosť jej armády, vraví Cancian. „Veľká čínska výhoda spočíva v počte. Ich flotila je veľká a stále sa zväčšuje.“

Tieto výzvy donútili americké ministerstvo obrany, aby sa pozrelo na vlastné nedostatky, pričom viaceré z nich sa ukázali práve v Arktíde.

Napríklad mnohé satelity, ktoré monitorujú aktivity na sever od polárneho kruhu, majú „slepé miesta“, čo obmedzuje možnosti vlády USA sledovať prichádzajúce hrozby, vraví Iris Fergusonová, námestníčka ministra obrany pre arktickú politiku, úrad zriadený len pred dvoma rokmi. Pobrežná erózia a topiaci sa permafrost zase poškodili americké radary aj letiská.

Rusko v posledných rokoch dalo do prevádzky zariadenia zo sovietskej éry v celom regióne a obnovilo sústavu základní, ktoré prevyšujú početnú prítomnosť NATO. Vzhľadom na nezákonnú anexiu Krymu Ruskom pred desiatimi rokmi a jeho súčasnú snahu plne si podriadiť Ukrajinu vyvolávajú kroky Moskvy na severe otázky o jej väčších ambíciách, povedala Fergusonová.

„Občas nás znepokojuje potenciálny útočný charakter niektorých ich investícií,“ dodala. „A naozaj, ich invázia na Ukrajinu bola pre medzinárodné spoločenstvo ako celok, ale určite aj pre našich arktických partnerov, výstrahou.“

V marci preleteli dva ruské bombardéry cez strategický priechodný bod medzi Grónskom, Islandom a Spojeným kráľovstvom. Išlo o prvý prípad od začiatku vojny na Ukrajine pred dvoma rokmi, čo ukázalo, že predpoklad predstaviteľov Pentagonu o tom, že vojnové záväzky Moskvy oslabia jej prítomnosť v iných častiach sveta, môže byť nesprávny.

V Arktíde sa nachádza podstatná časť ruských ropných a plynárenských záujmov, ktoré robia z krajiny energetickú veľmoc. Túto oblasť lemujú ruské jadrové ponorky nachádzajúce sa v Bielom mori.

Aj Čína tvrdí, že jej štatút „blízkoarktického národa“ jej dáva slovo pri správe regiónu, keďže ázijské štáty majú tiež podiel na preprave komodít cez severnú morskú cestu.

Od invázie na Ukrajinu vidieť práve na ďalekom severe prehlbujúce sa väzby medzi Ruskom a Čínou. Vlani v lete napríklad obe krajiny vyslali spoločnú námornú hliadku okolo Aleutských ostrovov na Aljaške, čím prekvapili niektorých pozorovateľov.

Činnosť v tomto regióne však zintenzívňuje aj Západ. Cvičenie asi 400 kománd NATO a USA je najväčším kontingentom jednotiek určených na špeciálne operácie, aký kedy v aljašskej Arktíde trénoval. Ďalšie americké jednotky zatiaľ cvičili v nórskej arktickej oblasti v rámci najväčšieho cvičenia aliancie od čias studenej vojny.

Americkí vojenskí plánovači sa zaoberajú následkami možného čínskeho útoku na Taiwan – kľúčového partnera USA v Tichomorí, ktorému však americký prezident Biden sľúbil obranu. Rastú však obavy z toho, že napätie sa môže “preliať” aj do iných oblastí.

Plukovník Matthew Tucker, ktorý dohliada na jednotky zamerané na špeciálne operácie v Severnej Amerike, uviedol, že takáto nepredvídaná udalosť by mohla vyvolať aktiváciu plánov na obranu vlasti – vrátane tých, ktoré sa týkajú Aljašky.

„Pravdepodobnosť, že vojna [medzi Čínou a Taiwanom] zostane izolovaná v Juhočínskom mori, nie je niečo, na čo by sme stavili.“

Ochrana vzácnych tekutín

V tréningovom centre pri Fairbankse je teplota okolo mínus šesť stupňov Celzia. Pre Zelené barety, ktoré na iných miestach zažili cvičenie aj pri mínus 40 stupňoch Celzia, je to takmer úľava.

Pri takýchto extrémnych teplotách všetko funguje na hranici svojich možností. Batérie sa vybíjajú. Vlhkosť, ktorá sa nahromadí vnútri pušky, môže zablokovať spúšť zbrane, čím sa stane nepoužiteľnou. Plast sa ľahko rozbije.

A všetko zamrzne. To sa týka aj náhradnej krvi a infúznych roztokov, takže vojenskí zdravotníci ich musia chrániť vlastným telesným teplom.

Pri akomkoľvek zranení v tomto prostredí môže v priebehu niekoľkých minút dôjsť k podchladeniu. Významná strata krvi tento problém ešte znásobuje. Ak musí zdravotník poskytnúť transfúziu, musí počítať s tým, že tým ešte viac zníži teplotu svojho pacienta.

Hrozby číhajú všade, dokonca aj priamo pod nohami. Niektorí vojaci trénovali navigáciu na ľadovcoch, kde jeden nesprávny krok môže znamenať pád do hlbokej ľadovej trhliny, čo prináša so sebou aj rizikovú záchrannú operáciu.

„Keď ste v horách, všetko je ťažšie, pretože hory sa vás vždy snažia zabiť,“ povedal jeden veliteľ. Podobne ako ostatní, s ktorými sa The Post rozprával, hovoril pod podmienkou anonymity na základe prísnych usmernení stanovených armádou.

V Afganistane a Iraku, kde Pentagon udržiaval sieť základní a mohol sa do veľkej miery spoľahnúť na bezpečný prelet evakuačných vrtuľníkov, sa očakávalo, že zranený personál má veľkú šancu prežiť, ak mu bude poskytnutá lekárska starostlivosť do 60 minút. Vojaci tomu hovorili „zlatá hodina“.

Avšak samotná rozloha Arktídy a pokročilé možnosti zameriavania, ktorými disponujú ruská a čínska armáda, vyvolávajú pochybnosti o tom, či je takáto záchrana možná aj tu. „Vtedy ste mali zlatú hodinu, teraz by to chcelo zlatý deň,“ vraví zdravotník špeciálnych jednotiek.

Veliteľ roty z 10. armádnej skupiny špeciálnych síl vysvetľuje, že čas, ktorý je najlimitujúcejším faktorom v každej misii, je v takto náročných podmienkach ešte dôležitejší.

„Musíte sa rýchlejšie dostať k zraneným, musíte ich rýchlejšie ošetriť, musíte sa rýchlejšie dostať do ohrievacieho stanu,“ povedal veliteľ. „Všetko sa urýchľuje.“

Tím Zelených baretov sa preto jedno popoludnie učil jazdiť na snežných skútroch tak, aby dokázal vojsť už do naštartovanej helikoptéry a urýchliť tak rýchle naloženie pacienta a odlet. Ide o kľúčovú zručnosť a vojaci si rýchlo uvedomili, aké to môže byť ťažké.

Vrtuľník – variant armádneho dvojrotorového lietadla Chinook pre špeciálne operácie, zlepšili podložkou, ktorá dokáže zachytiť pás snežného skútra a pomôže ho vytiahnuť na palubu. Predné lyže skútra sa však kolmo vykrútili a zachytili o oceľové hrany vrtuľníka a celá akcia sa zastavila.

Keď jeden z vojakov zase potreboval dodatočné postrčenie od posádky vrtuľníka, druhý nevrlo poznamenal: „Nie je to veľmi jednoduchý spôsob, čo?“

V jednej chvíli pás skútra prehrabol sneh a vystrelil do okolia kamene, čo vyvolalo smiech tých, ktorí sa ešte nedostali na rad. Nakoniec sa proces stal plynulejším.

Keď sa na obzore objavil spln, príslušníci dánskeho komanda, ktorí patria k najšpecializovanejším príslušníkom NATO v tundre, si pripravili okuliare na nočné videnie. Jeden vojak vyrazil so snežným skútrom smerom k vrtuľníku a za ním ďalší a ďalší. Následne vrtuľník vzlietol a naposledy obletel výcvikový priestor.

Veliteľ roty vysvetlil, že 10. skupina špeciálnych síl, ktorá sídli v Colorade, no zameriava sa na operácie v Európe, je dnes hlavným centrom armády pre operácie v chladnom počasí. V uplynulých dvoch desaťročiach sa sústredili na inú oblasť. Sledovať, ako sa jeho vojaci učia od Dánov, bolo preňho veľmi povzbudivé.

„Sústredili sme sa na Centcom,“ povedal veliteľ s odkazom na velenie americkej armády, ktoré dohliada na operácie na Blízkom východe. „Zameriavali sme sa aj na Európu, ale veľkú časť Arktídy sme ignorovali.“

Dopyt na Ukrajine

V rokoch po 11. septembri Pentagon premenil svoje sily pre špeciálne operácie na aktívne jednotky, ktoré mohli vykonávať americké protiteroristické operácie a zároveň mohli byť do značnej miery zbavené politických rizík, ktoré sprevádzajú veľké vojenské operácie.

Tento prístup výrazne rozšíril počet príslušníkov – z 38-tisíc v roku 2001 na 73-tisíc v roku 2020 – a posilnil velenie špeciálnych operácií USA spôsobom, ktorý ho oddelil od konvenčnej armády.

Keďže predstavitelia národnej bezpečnosti sa čoraz viac obávajú vyhliadky na konflikt s Ruskom alebo Čínou, tvrdia, že namiesto toho, aby konali na vlastnú päsť, musia jednotky pre špeciálne operácie dopĺňať väčšie vojenské útvary.

„Zvykli sme si byť podporovanou jednotkou,“ povedal Gallagher, veliteľ skupiny SEAL 2. „Teraz, keď sa pozeráme na strategické výzvy, sa zameriavame na to, ako môžeme podporu poskytnúť my.“

Na novú filozofiu zložiek pre špeciálne operácie sa však niektorí experti pozerajú skepticky. Richard Hooker, bývalý predstaviteľ národnej bezpečnosti vo viacerých vládach, ktorý teraz pracuje pre Atlantic Council, tvrdí, že takéto zmeny by sa mali odraziť v nových rozpočtových požiadavkách a organizačnom prepracovaní, ale „v skutočnosti sme zatiaľ nič také nevideli“.

Cancian z Centra pre strategické a medzinárodné štúdie to vidí takto: „V minulosti mali jednotky pre špeciálne operácie povesť akýchsi primadon. Takže to, že teraz sú tam, ukazuje ich snahu posunúť sa viac k veľmocenským konfliktom.“

Mimo Fairbanks bol tento potenciál zrejmý, keď členovia námornej pechoty obsluhujúci raketomety HIMARS absolvovali simulovanú misiu v pohorí Hayes. O niekoľko kilometrov ďalej pristáli dva vrtuľníky Chinook a z nich vystúpil tím Zelených baretov a dánskych kománd s puškami a lyžami.

Podľa plánov mali komandá vkĺznuť do podhoria, nenápadne určiť súradnice útoku a vysielačkou ich oznámiť námorníkom, ktorí následne vypálili salvu rakiet, naskočili späť do vozidiel a okamžite odišli – aby sa sami nestali terčom.

Námorníci ich vystrelili celkom 16, každá z nich sa s rachotom rozletela po výcvikovej oblasti, kým sa nezaryli do snehu. Munícii chýbali nálože, takže to podľa slov jedného z mariňákov boli v podstate telefónne stĺpy poháňané raketovým palivom. Pre veľký dopyt na Ukrajine neboli štandardné rakety k dispozícii.

Veliteľ roty špeciálnych jednotiek bol zvedavý na to, ako táto časť cvičenia dopadne. Jeho tím musel odolávať živlom, no tiež plnil dôležitú podpornú úlohu. „Tam boli vždy naše korene,“ povedal. „A my sa k nim snažíme vrátiť.“