Ruiny, bieda a hlad. Vojna zmenila Slovensko na nepoznanie (archívny text)

Keď sa Bratislava v piatok 16. júna 1944 prebúdzala do pekného slnečného dňa, na základniach v juhovýchodnom Taliansku sa dvíhali do vzduchu desiatky amerických bombardérov Liberator (Osloboditeľ) so smrtiacim nákladom.

Krátko po desiatej hodine predpoludním zaútočilo na mesto vyše 150 lietadiel. Zanechali za sebou spúšť a desiatky mŕtvych.

Takmer päť rokov bola druhá svetová vojna pre väčšinu obyvateľov slovenského štátu iba akousi vzdialenou ozvenou, ktorá k nim prenikala z rozhlasu, dennej tlače či z rozprávania navrátilcov z východného frontu. Najbližších dvanásť mesiacov však zmenilo krajinu na nepoznanie.

V článku nájdete:

Ako vyzeralo Slovensko na konci druhej svetovej vojny?
Čo zničili americké a sovietske bombardéry, ustupujúce nemecké vojská a granáty pri prechode frontu?
Ktoré regióny a obyvatelia trpeli najviac?
V článku nájdete unikátne, doteraz nezverejnené fotografie

Letecké nálety na hospodárske ciele v lete 1944, bojové operácie počas Slovenského národného povstania, ale najmä prechod frontovej línie medzi nemeckou a sovietskou armádou, od začiatku októbra do konca apríla 1945, zanechali hlboké stopy vo všetkých oblastiach hospodárstva aj v životných osudoch mnohých obyvateľov.

Materiálne škody dosiahli obrovské hodnoty. Poškodená bola viac ako tretina z celkovej dĺžky železníc.

Nemecká armáda odvliekla 3 600 vagónov strojov a zariadení. Vojna postihla najmä rafinérie, banské podniky, elektrárne, železiarne a strojárne. Hlavný motor ekonomiky – zbrojárska výroba – klesla na minimum. Poľnohospodárstvo bolo ochromené stratou ťažných zvierat, najmä koní.

Zajímavost : ČEZ má v plánu napumpovat peníze do Ústeckého kraje. Transformuje energetiku a pomůže školám

„Celkovú hodnotu vojnových škôd na území Slovenska vyčíslili dva roky po vojne na vyše 114 miliárd korún. Čo predstavovalo približne 30-násobok vtedajšieho ročného štátneho rozpočtu Slovenska. Ani táto cifra však neodzrkadľuje skutočný rozsah materiálnych škôd a nezohľadňuje ani vplyv vojnových udalostí na zdravie a psychiku obyvateľstva či na vývoj sociálnych vzťahov,“ vysvetľuje Miroslav Sabol z Historického ústavu SAV.

Spolu s kolegami Ľudovítom Hallonom a Annou Falisovou je autorom monografie Vojnové škody rekonštrukcia a Slovenska 1944 -1948. Pasáže z nej sú aj súčasťou tohto textu.

Železničnú trať Prešov – Strážske poškodili nemecké vojská špeciálnym pluhom na ničenie tratí s prezývkou Schnienenwolf. (zdroj: ARCHÍV ŽSR/ŽELEZNIČNÉ MÚZEUM SR)

Skaza z nebies

Na jar roku 1944 sa velenie spojeneckého letectva rozhodlo oslabiť nemeckú vojnovú mašinériu ďalšou sériou bombových útokov na vybrané strategické ciele, predovšetkým ropné rafinérie.

V najbližších týždňoch zaútočili americké a britské bombardéry na továrne v tretej ríši, Rumunsku, Belgicku, Protektoráte Čechy a Morava, Maďarsku či Chorvátsku. K nemeckým spojencom patril aj slovenský štát.

Na Bratislavu zhodili 16. júna 1944 americkí letci 369 ton bômb. Okrem rafinérie Apollo zasiahli Zimný prístav, budovu dnešného Slovenského národného múzea na Vajanského nábreží, Ministerstvo dopravy a verejných prác na Klemensovej ulici, Dunajské kasárne, budovu vtedajšieho Slovenského rozhlasu na Jakubovom námestí, ako aj ďalšie budovy v rôznych častiach mesta. O život prišlo 181 ľudí. Bratislavská rafinéria bola zničená na 80 percent.

Udalosti tragického dňa zachytil v spomienkach dlhoročný športový novinár Otto Zinser, ktorý mal v čase bombardovania štrnásť rokov.

Poškodená vládna budova na Gondovej ulici v Bratislave, v ktorej sídlilo aj predsedníctvo vlády a ministerstvo vnútra. Bratislavu a jej mestské časti bombardovalo americké letectvo sedemkrát. (zdroj: ARCHÍV ŽSR/ŽELEZNIČNÉ MÚZEUM SR)

„Môj otec v tom čase pracoval v Káblovej továrni, ktorá susedila s rafinériou Apollo. Počas bombardovania bežal okolo Hubertových domov na Páričkovu ulicu, kde mala jeho stará mama záhradníctvo. Prišiel tam celý zafúľaný a zakrvavený od odrenín.

Zajímavost : Dobré ráno: Rusi vyhrávajú, Gruzínsko sa mení

Tlak vzduchu pri explóziách bômb ho pováľal po zemi. Našťastie sa vážne nezranil. Brat a sestra pracovali v centre mesta, tí boli len vystrašení a zúfalí od neistoty, čo je s ostatnými z rodiny. Večer sme preto všetci spoločne odišli s dekami a kufríkmi na Miletičovu ulicu medzi záhrady.

Deky sme si položili na svah vyschnutého dunajského ramena (dnes Ružová dolina) a pozerali sme sa na strašidelný ohňostroj. Apolka v noci horela jasnými plameňmi, ktoré okolo a nad nimi zakrývali kúdoly čierneho dymu. Neviem zabudnúť na to, ako barely s benzínom a naftou vyletúvali ako rakety v plameňoch vysoko do vzduchu, kde potom vybuchovali ako obrovské rakety v strach naháňajúcom ohňostroji.“

Z 21 lodí, ktoré sa v čase náletu nachádzali v bratislavskom prístave, bola po útoku spojeneckého letectva schopná plavby len jedna.

Medzi zničenými loďami bol napríklad moderný parník Pribina, ktorý koncom roka 1939 objednala slovenská vláda v Hamburgu, alebo remorkér Ďumbier s najväčšou nosnosťou v lodnom parku Dunajplavby. Ten premiestnili do prístavu začiatkom júna 1944, mal podstatne zvýšiť dovoz tovaru z čiernomorských prístavov, no nestihol ani vyplávať.

Pohľad z poškodenej budovy Ministerstva dopravy a verejných prác na Klemensovej ulici, ktorú zasiahli bomby počas prvého náletu na Bratislavu 16. júna 1944. (zdroj: ARCHÍV ŽSR/ŽELEZNIČNÉ MÚZEUM SR)

Napriek značnému poškodeniu rafinérie Apollo náletom 16. júna 1944 sa počítalo v krátkom čase s jej obnovením. Spojenci sledovali tento vývoj so znepokojením. Podľa publikácie Konečná zastávka: Slovensko! sa 20. septembra 1944 vydalo doraziť Apolku 56 liberatorov, ktoré na poludnie zhodili do oblasti rafinérie 544 kusov 250-kilogramových bômb s celkovou hmotnosťou 136 ton. Mierili presne. Z druhého útoku sa už rafinéria nespamätala.

Zajímavost : Špeciál s Ilievom: Hosťami budú výživový poradca Michal Páleník a paralyžiarka Alexandra Rexová. Lístky v predaji

Čo nestihli zničiť svojimi náletmi Američania, to sa podarilo dokončiť o niekoľko mesiacov Nemcom, ktorí stihli pri ústupe demontovať v rafinérii niektoré funkčné zariadenia a stroje. Čo neodniesli, to sa pokúsili zničiť.

O miestach, kam zmizli demontované stroje, sa dlho nevedelo nič. Po vojne vyslalo vedenie podniku do Nemecka skúseného technika V. Veselého, ktorý sa skontaktoval s bývalým nemeckým riaditeľom Apolky E. Willingom.

Ten bez väčších problémov označil miesta, na ktoré odviezla nemecká armáda z Bratislavy zariadenie a materiál. Aj jeho zásluhou sa postupne podarilo skompletizovať prevádzky a začiatkom roku 1946 už pracovala rafinéria na plný výkon.