Diplomat Javorčík: Slovensko nie je Británia, pre nás by dôsledky vystúpenia z EÚ boli oveľa zložitejšie

Počas predvstupových rokovaní do EÚ bol vo vyjednávacom tíme, prihlášku do Únie napísal na svojom počítači a na rokovaniach o vstupe sedel vedľa hlavného vyjednávača Jána Figeľa. Bol zodpovedný za to, aby slovenská strana mala vždy pripravené všetky podklady a dokumenty.

PETER JAVORČÍK prišiel na ministerstvo zahraničných vecí rovno zo školy. Bolo to v roku 1992, keď už bolo jasné, že Československo sa rozpadá a vytváralo sa slovenské ministerstvo zahraničných vecí. Mal vtedy 25 rokov. “Náš celý ročník z Ústavu medzinárodných vzťahov UK, mojimi spolužiakmi boli napríklad Ivan Korčok alebo Rastislav Káčer, prešiel na ministerstvo a začali sme pracovať ako mladí diplomati,” spomína.

Dnes je generálnym riaditeľom Rady EÚ. Je to najvyššia pozícia zastávaná slovenským občanom v administratívnych štruktúrach Únie. Prispieva k tomu, aby sa Únia v ochrane životného prostredia, doprave, vo vzdelávaní a v energetike dokázala dohodnúť na spoločnom postupe.

Ako si pamätáte na deň vstupu Slovenska do EÚ?

Emócií k tomu mám veľa. Jednak pocit zadosťučinenia a hrdosti, venoval som tomuto cieľu predchádzajúcich desať rokov, a malo to zmysel. Bolo to aj veľmi motivačné, aj dobrý pocit, že sa nám to napokon podarilo.

A počas tej desaťročnej cesty sa veľmi zmenilo aj Slovensko. Možno najviac z celej svojej histórie a to nielen z hľadiska legislatívy, ale celkovo fungovania spoločnosti, lebo vízia vstupu bola veľmi motivačná.

Oficiálne sa vstup začal, keď ​​v júni 1995 premiér Vladimír Mečiar na európskom summite v Cannes odovzdal prihlášku do Únie. Boli ste pri tom?

K prihláške do Únie mám osobitný vzťah. Bola to moja prvá cesta na európsky summit.

Prihláška boli vlastne len dve vety. Slovensko žiada o vstup do EÚ a odkaz na príslušný článok legislatívy EÚ. Tie vety som napísal na mojom pracovnom počítači a tú jednu A4 som už podpísanú vtedajším premiérom Vladimírom Mečiarom niesol do Cannes vo svojom kufri.

Aká bola pri odovzdávaní prihlášky atmosféra? Na Slovensko už vtedy chodili demarše, v ktorých inštitúcie EÚ vyjadrovali znepokojenie nad vývojom v krajine.

Jacques Chirac, vtedajší francúzsky prezident a predseda Európskej rady, sa veľmi nechcel stretnúť s Mečiarom osobne, ktorý vtedy už nemal dobrú povesť.

Napokon sa odovzdanie ani neuskutočnilo na veľmi formálnom stretnutí, ale v lobby hotela a prihláška bola skôr odovzdaná do rúk ministra zahraničných vecí Francúzska. Bolo to však právoplatné, nemuselo to byť do rúk Chiraca, ale už to bol signál, že naša cesta do Únie nebude ľahká.

Ako sa vtedy k vstupu do Únie staval Vladimír Mečiar?

Bol si vedomý, že jeho domáca politika nie je kompatibilná s cieľom dostať sa do EÚ. V roku 1997 prišiel šok a vytriezvenie, keď sme neboli pozvaní na rokovania spolu s Českom, Poľskom a Maďarskom. To bol jasný signál, že zaostávame a naše miesto v Únii nie je garantované.

Na Úrade vlády dovtedy panovala naivná predstava, že keď tam zoberú ostatných našich susedov, zoberú aj nás. Ale ukázalo sa, že nie. A aj toto bola zrejme motivácia, prečo voľby na Slovensku v roku 1998 dopadli tak, ako dopadli.

Zrazu sa otočila slovenská karta v Bruseli a kým prijatie premiéra Mečiara u predsedu Komisie bola červená čiara, prijatie nového premiéra Mikuláša Dzurindu bolo bezproblémové a bolo cítiť, aj zo strany EÚ, aj vtedajších členských krajín, podporu, aby sme veľmi rýchlo v integračnom procese dobehli našich susedov.

Bol rok 1997 šok aj pre vás, diplomatov a úradníkov?

Nie, vedeli sme, čo sa deje a že pozvánku nedostaneme. Aj sme o tom intenzívne a podrobne písali z Bruselu, bol som vtedy prvým tajomníkom na slovenskom zastúpení pri EÚ. Naše diplomatické varovania však neboli dostatočnou motiváciou pre premiéra Mečiara, aby zmenil vnútorný kurz Slovenska. Zmena nastala až po voľbách.

Aká bola vaša úplne prvá cesta do Bruselu, alebo cesta, ktorá bola pre vás osobne niečím významná?

Koncom roku 1994 som bol na stretnutí tzv. európskych korešpondentov, kontaktných bodov z ministerstiev zahraničných vecí Únie. Pristupujúce krajiny boli vtedy Švédsko, Nórsko, Rakúsko a Fínsko. Sedel som vedľa nórskej kolegyne.

Nóri mali tesne pred referendom a to dopadlo tak, že už som nikdy s nórskym kolegom za jedným stolom nesedel. Nórsky prípad sa, samozrejme, nedá porovnávať s britským, ale ukazuje, že niektoré veci sa vedia zvrtnúť v priebehu zopár dní.

Významné pre mňa bolo aj jedno stretnutie v roku 2003. Prvýkrát od podpisu prístupových dohôd sme boli prizvaní za rokovací stôl s vtedajšou pätnástkou. Nie ako plnoprávny člen, to bolo až o rok, ale už sme sedeli za jedným stolom, rozprávali sme sa o rovnakých veciach a boli sme súčasťou tímu Únie.

Už ste spomenuli premiéra Dzurindu. Dokázali by ste z histórie Slovenska vybrať konkrétne osoby, vďaka ktorým je Slovensko v Únii?

V politickej úrovni vtedajší premiér Dzurinda a hlavný vyjednávač vstupu do Únie Ján Figeľ, ktorý viedol negociačný tím. Ale celá slovenská vláda bola veľmi motivovaná, rovnako slovenský parlament.

Keď sme do Bratislavy hovorili, že treba prijať konkrétnu legislatívu, aby sme uzavreli niektorú prístupovú kategóriu, dostalo to prioritu a veci išli až neuveriteľne hladko, lebo politická motivácia a vôľa tam boli.

Potom tu bola expertná úroveň a to boli desiatky ľudí na všetkých ministerstvách alebo na zastúpení. Pripravovali a koordinovali sa pozície, robili sa potrebné legislatívne zmeny. Bol to veľký tímový výkon.

Ako bolo Slovensko vnímané v Bruseli po páde vlády Mečiara. Už sme boli opäť štyri krajiny strednej Európy alebo to stále boli tri krajiny plus jedna problémová?

Pre Mečiara sme boli v zlej pozícii. Potvrdilo sa to pri NATO, kam sme vstúpili neskôr. Ale po roku 1998 sa situácia radikálne otočila a aj Brusel to rozhodne vnímal. Susedné krajiny najprv nechceli byť v pozícii, že ich budeme zdržiavať, ale keď videli našu snahu o dobehnutie, odovzdávali nám svoje skúsenosti aj rady, aby sme postupovali rýchlejšie. Záujem o vstup nás naozaj spojil.

Prístupové rokovania sú zložitý a dlhý proces, ale prečo trvajú až roky?

Ako v každom klube, musíte pre vstup splniť jeho podmienky. V EÚ to znamená, že do vlastného právneho systému musíte preklopiť európsku legislatívu. Začínalo sa jednotným trhom, pokračovalo sa životným prostredím, dopravou, hospodárskou súťažou, nasledovali všetky sektorálne politiky. To bola naša domáca úloha a následne neuveriteľná mravčia práca.

Druhá úroveň boli rokovania v Bruseli. Rokovali sme o prechodných obdobiach, teda časovom odklade pre legislatívu, o ktorej sme vedeli, že do roku 2004 nedokážeme splniť jej podmienky.

Náročné boli rokovania o finančných veciach. Aký bude príspevok Slovenska do Únie a koľko budeme dostávať napríklad na poľnohospodárstvo či regionálnu politiku.

Boli to zložité a dlhé rokovania, stalo sa aj, že sme sa nečakane zadrhli, napríklad rokovanie o štátnej pomoci pre slovenský Volkswagen bolo prekvapivo extrémne senzitívne pre Španielsko. Hrozilo im, že by určitá časť výroby zo Seatu, zo závodu pri Barcelone, mohla byť presunutá na Slovensko.

Hlavným slovenským vyjednávačom pre vstup bol Ján Figeľ s povesťou veľmi pokojného diplomata, na rozdiel od hlavného českého a poľského vyjednávača, ktorí vraj boli vo vyjednávaní agresívnejší.

Bol som s Jánom Figeľom na všetkých rokovaniach a je pravda, že každý vyjednávač mal svoj štýl.

Ťažko povedať, čo je výhodnejšie. Ale pokojným vyjednávaním, aké viedol aj Figeľ, ale so sústredením sa na priority, možno dosiahnete viac, ako keď sa snažíte vyjednať všetko možné, i to menej podstatné. Keď argumentujete faktmi a máte dobre podložené, čo chcete, zaváži to viac ako agresívny štýl. Pri ňom totiž môžete vyvolať aj nie veľmi pozitívnu protireakciu.

Pamätáte si ešte, o čom bolo úplne posledné rokovanie pred vstupom?

Áno. Na poslednom rokovaní sme uzatvárali geografické označenie pre slovenskú časť Tokaja. Bola to veľmi kontroverzná téma. Tendencia Komisie bola mať geografické označenie len v jednej krajine a nebola naklonená označeniu Tokaj v dvoch krajinách. Argumentovali sme historickými faktmi a napokon sa to podarilo a aj naša časť Tokaja má svoje európske geografické označenie.

Ktorá kapitola sa uzatvárala úplne najťažšie?

Rozpočtová, a to platilo pre všetky krajiny, výška príspevku a koľko dostaneme. Pre Slovensko bola ešte špecifická hospodárska súťaž, kde sme mali veľmi špecifické prípady, a museli sme, a nie jednoducho, negociovať len sami za seba.

V akej legislatíve sme vďaka vstupu urobili najväčší skok?

V otázkach ochrany životného prostredia. Museli sme prebrať napríklad legislatívu v oblasti ochrany ovzdušia či vôd. Bol to pre legislatívu až generačný skok k lepšiemu. Zároveň to bolo veľmi citlivé, napríklad na odkanalizovanie sme dostali dlhé prechodné obdobia, na ktoré boli napojené cez fondy aj financie.

Slovensko napokon svojich susedov vo vyjednávaní dobehlo, čo nebola vôbec maličkosť. Čo bolo najsilnejšou stránkou slovenského vyjednávacieho tímu?

Koordinácia vnútri tímu a s jednotlivými ministerstvami fungovala veľmi dobre, vedeli sme ťahať za jeden povraz a nefungovali parciálne záujmy jednotlivých ministrov. Celé rokovania sme držali spolu. Veľmi sme chceli dobehnúť krajiny, ktoré mali v rokovaniach dvojročný náskok. A tak sme museli byť veľmi efektívni a veľmi rýchli.

Boli v Únii obavy z nového rozšírenia? Jednak išlo o najväčšie rozšírenie, v roku 2004 vstúpilo desať krajín, a boli to pomerne rozdielne krajiny. Mnohé z nich vrátane nás krajiny bývalého komunistického bloku.

Čo som vnímal v inštitúciách aj pri starších členských štátoch ja, tak to mnohí brali ako zadosťučinenie po povojnovom rozdelení Európy, ktoré bolo umelé. Že sa veci dostali opäť na správnu koľaj a že región nás a našich troch susedov bol vždy súčasťou Európy. Obdobie štyridsiatich rokov, od konca vojny do roku 1989, bolo skôr vnímané ako anomália a rok 2004 potvrdenie, že je správne, že sme naspäť spolu.

Boli pri našom vstupe niektoré krajiny viac skeptické a iné menej?

Samozrejme, spektrum pozícií vtedajšej pätnástky bolo rôzne. Silnejší podporovatelia boli Británia alebo severské krajiny. Nemecko bolo niekde v strede. Rakúsko, ako susediaca krajina, malo obavy z voľného pohybu osôb a bolo konfrontované s praktickými dôsledkami otvoreného trhu. Politická podpora u nich bola, ale dávali si pozor na niektoré konkrétne dosahy vyplývajúce z prístupu nových členov.

A krajiny južnej Európy? Tie boli do nášho vstupu najväčšími prijímateľmi finančnej pomoci z EÚ.

Rozpočtový dopad tam bol a preto boli zložité práve rozpočtové rokovania. Musím však povedať, že politická vôľa, aby Európa bola opäť jednotná, prevládla. A nemám spomienku, že by Španielsko, Portugalsko, Grécko či Írsko, ako vtedy silní poberatelia fondov, mali fundamentálne výhrady k nášmu vstupu.

Zložitejšie sa tiež negociovali poľnohospodárske politiky, pre Francúzsko.

Ale nikto nikdy nepovedal, že je proti vstupu. Pocit politickej zodpovednosti prevládol na praktickými dôsledkami vstupu.

Aké krehké je členstvo v EÚ? Boli by ste povedali, že niekedy vystúpi Veľká Británia?

Keď sme vstupovali a v prvých rokoch určite nie. Ale to vtedy nikto. Referendum v Británii bol určite šok. Zrazu sme boli postavení pred neľahkú úlohu ako manažovať výstup veľkej krajiny. Bol to aj budíček pre Úniu, že členstvo nie je samozrejmosť. A poukázalo to aj na to, že s členstvom v EÚ sa neradno zahrávať.

Vtedajší premiér David Cameron sa s ním zahrával, využíval to v rámci vnútropolitického boja a napokon on sám nechcel vystúpenie a stal sa opak. Je to aj odkaz pre našich politikov, ktorí sa v tomto smere zahrávajú s ohňom. Británia vystúpenie prežila, ale my nie sme v pozícii Británie, pre nás by dôsledky vystúpenia boli oveľa zložitejšie.

Ako by dnes vyzerala legislatíva Slovenska, ak by sme nevstúpili do Únie, je to nula a sto?

Určite nie. V mnohých veciach by sme tak či tak preberali štandardy Únie, lebo predpokladám, že naše firmy by chceli pôsobiť na európskom trhu. Aj pod tlakom biznisu a ekonomiky by sme veľkú časť noriem prebrali.

Keď sa o tomto všetko rozprávame, máte pocit, že si vážime členstvo v klube, akým je EÚ?

V poslednom období menej a menej. Mám pocit, že vzťah k EÚ je často limitovaný na peniaze, ktoré dostávame z Únie. Možno to bola aj chyba, že sa zo začiatku najviac komunikovalo práve to, koľko nám Únia prispieva. Benefity, ktoré nám poskytuje vnútorný trh pre naše firmy či študentom možnosť študovať za rovnakých podmienok, tak dobre komunikované neboli.

Širšia politická spolupatričnosť, že Slovensko patrí do Únie, ktorá má nejaké spoločné hodnoty, slabne. Možno to súvisí aj s tým, že hodnotová politika sa pomaly zo slovenskej politickej scény vytráca.

Aké máte z toho pocity?

Neverím, že by nastal deň, keď by bolo na programe naše vystúpenie. Ale je mi ľúto, keď sa niekto nezodpovedne hrá s touto témou. Treba sa snažiť, aby sme boli súčasťou Únie, ale nie hocijakou, nie ako niečí trójsky kôň alebo trochu čudný člen, ktorý nepatrí úplne do rodiny.

Expremiér Eduard Heger pomerne často hovoril o tom, že by sme svojimi skúsenosťami mohli byť nápomocní Ukrajine pri vstupe do EÚ. Ako teraz vyzerá predvstupový proces?

Proces sa dosť zmenil, oproti tomu spred dvadsiatich rokov. Únia sa posunula, podmienok členstva je ešte viac a sú prísnejšie, proces vstupu krajín západného Balkánu je oveľa dlhší, a pôvodné krajiny EÚ sú trochu opatrnejšie.

Oveľa viac sa diskutujú otázky absorpčnej kapacity Únie, či je schopná integrovať, finančne aj inštitucionálne, ďalších deväť krajín. Rozšírenie o Turecko nie je momentálne na programe dňa, takže sa rieši prístup krajín západného Balkánu, Ukrajina, prípadne Moldavsko s Gruzínskom.

Ukrajina je však špecifická z hľadiska finančných dosahov. Ostatné krajiny sú pomerne malé, ale inštitucionálne je rozdiel, či máte 27, alebo 36 krajín. Podľa mňa sa to zvládnuť dá, ale vyvolá to mnohé otázky.

Máte aj odhad, kedy by tieto krajiny vstúpili?

Verím, že vstúpia, to je prvý východiskový bod, lebo nie každý je s tým stotožnený. Nebude to pred rokom 2030, ale kedy potom, je stále nezodpovedaná otázka.

Ukrajina je zrejme ešte väčšie predpovedanie.

Áno. V prvom rade potrebuje riešiť existenciálne otázky ako ochrániť svoju územnú celistvosť a vyhrať vojnu, a prvé roky po vojne budú o tom, aby sa dala krajina do poriadku. Ale je dôležité držať motiváciu Ukrajiny aj počas týchto ťažkých rokov, že perspektíva členstva tu je.

Čo dnes najviac oslabuje EÚ zvnútra?

Vôbec to nie je o tom, aby všetci hovorili, čo povie Brusel, zďaleka nie. Ale treba si uvedomiť, že Brusel nie sú úradníci európskych inštitúcií, ale najmä spoločné rozhodnutia lídrov členských krajín. A tiež, že sú to národní ministri spolu s európskym parlamentom, ktorí rozhodujú o európskej legislatíve. Inými slovami, sme to aj my, kto rozhoduje. Ale keď už sa spoločne na niečom dohodneme, tak si myslím, že je dôležité, aby sme držali spoločnú líniu.

Čo pre vás osobne znamená EÚ?

Celoživotné poslanie.

Cítite sa viac Európanom alebo Slovákom?

Slovákom, a som na to hrdý. Ale zároveň sa cítim aj hrdým Európanom.