Špeciálna pedagogička: Rodičia deťom priveľmi pomáhajú, preto zvládajú činnosti s oneskorením

Ťažko sa im zapínajú gombíky a viažu šnúrky, okolie ich vníma ako nešikovné a nemotorné deti. Detí s dyspraxiou, vývinovou poruchou motoriky, je okolo päť až desať percent.

Vedúca katedry špeciálnej pedagogiky na Pedagogickej fakulte Katolíckej univerzity v Ružomberku BARBORA KOVÁČOVÁ hovorí, že také dieťa je na tom komunikačne výborne a kognitívne znevýhodnenie na ňom nie je vidieť. No v materskej škole sa môže dostávať do stretu s inými deťmi, keď im nechtiac zničí hračku či zhodí vežu.

Aj keď sa dyspraxia nedá vymazať, terapie ju vedia kompenzovať.

„Nedostatkov je veľa, a preto čím skôr sa začne, tým je väčšia šanca, že pri vstupe do prvého ročníka bude dieťa limitné možno len v obliekaní,“ hovorí v rozhovore pre SME.

Ako sa vyvíja pohyb u detí? Čo je potrebné si všímať do jedného roka veku dieťaťa?

Treba sa zamerať na limity, pretože môžu byť znakom toho, že sa niečo deje a vývin je nedostatočný.

Spozornieť by sme mali, ak u dieťaťa celkovo chýba úsmev. V druhom mesiaci vymizne reflexný, potom by už mal byť úsmevom sociálnym, to znamená, že dieťa reaguje na rodiča, na dospelého. A tiež ak okolo tretieho až štvrtého mesiaca sa nevie dvíhať na predlaktiach, či po piatom mesiaci pohybom nereaguje na kolotoč, ktorý má nad sebou, alebo hračku neuchopí a vypadne mu z ruky.

V deviatom mesiaci môže problém naznačovať, že nevie liezť a preskočí pohyb po všetkých končatinách – štvornožkovanie. A ak medzi desiatym a dvanástym mesiacom nevie uchopiť predmet medzi palcom a ukazovákom a potrebuje na to celú ruku alebo si dopomáha druhou.

Výrazným signálom je, ak ročné dieťa nevyslovuje absolútne žiadne slová, nekomunikuje. Rodičia by ho mali viac sledovať a aspoň skúsiť situáciu konzultovať s logopédom. Pohyb ide totiž ruka v ruke s komunikáciou. Ak je dieťa limitné v pohybe, ovplyvní to aj jeho reč.

Načo sa treba sústrediť po prvom roku?

Dieťa by malo v 12. až 14. mesiaci vedieť stáť s oporou a po 15. mesiaci by malo dokázať chodiť, stáť a nastúpiť nohou dopredu. Nohy ešte nemusí pri chôdzi striedať.

Rodičia, ktorí prišli do poradne pre tieto problémy, zvyknú hovoriť, že aj keď je ich dieťa pomalšie, pohodlnejšie, je tiež šikovné a nerobí neporiadok. Dalo by sa povedať, že boli spokojní s tým, že sa ich dieťa nepohybuje.

Ale pohodlnosť dieťaťa môže byť niekedy skôr opatrnosťou. Je neisté, cíti ohrozenie, alebo s daným pohybom má zlú skúsenosť, napríklad spadlo, a to si pamätá. A preto uprednostní stabilitu a bezpečie predtým, aby sa natiahlo alebo išlo a zobralo si hračku.

Súvisiaci článok Súvisiaci článok Logopedička: Z pohľadu odborníka šušlanie a račkovanie nikdy nie je rozkošné Čítajte 

Pri druhom roku sa dopytujem aj na to, či dieťa tvorí krátke vety. Bežné dieťa v porovnaní s tým, ktoré má prejavy podobné dyspraxii, by malo v tomto období vedieť sedieť bez opory, samostatne sadať, chodiť po schodoch. Môže mať prvé snahy o kolobežkovanie, či jazdu na trojkolke.

Ak dieťa preskočí lezenie a ide rovno do stoja s oporou je potrebné spozornieť. Každá fáza v rámci vývinu motoriky dieťaťu chýba a mali by sa rodičia zamyslieť. Podporujem ich v tom, aby dieťa vrátili do predchádzajúceho obdobia cez hry, hrali sa s ním na mačku alebo na malú korytnačku, či podliezali prekážku, ktorá vyžaduje, aby využili pohyb po všetkých končatinách.

Kedy by sa malo dieťa vedieť samostatne obliecť, obuť či najesť?

V druhom roku by malo dieťa vedieť pomáhať pri obliekaní a jedení.

To znamená obliecť si funkčné oblečenie, na gumu alebo také, ktoré sa na telo natiahne, napríklad nohavice bez gombíkov či zipsu, topánky na suchý zips, na obutie, mikiny, ktoré sa nezapínajú len navliekajú cez hlavu.

Okolo tretieho roku by malo byť pri obliekaní už samostatné. Trojročné dieťa vie pomáhať pri varení, upratovaní, napríklad ukladaní hračiek. Ešte však nie je samostatné, ale je už nápomocné.

Ako to zvládajú dnešné deti?

Dnešní rodičia veľmi chránia deti a pomáhajú im, a tak v rámci míľnikov zvládajú činnosti s dvoj- až trojmesačným oneskorením. Problémom je aj to, že deti sú zručnejšie s elektronickými hračkami, dokážu si napríklad prepnúť rozprávku na televízore, ale začína u nich absentovať pohyb, cez ktorý rodičia vedeli odhaliť, že sa s nimi niečo deje.

Po nástupe do materskej školy začnú učiteľky upozorňovať rodičov, že dieťa má problém s koordináciou. Napríklad nevie urobiť lastovičku či prejsť po obrubníku. Každé dieťa potrebuje skúsenosť, aby sa naučilo motoricky pracovať. Sú však deti, ktoré nácvik motoriky ani po predvedení nezvládnu, a to aj napriek tomu, že ide o prirodzenú činnosť. A vtedy hovoríme o dyskoordinácii pohybov, o motorickej dyspraxii.

V predškolskom veku je najvýraznejšia, čo sa týka odhalenia, ale terapia je v tomto období najúspešnejšia. Dieťa ešte dokážeme naučiť zvládnuť úlohu aj kompenzovať prípadné prekážky do určitej miery. Nácvik je dlhodobý a systematický, časti pracovného úkonu je potrebné rozdeliť na drobné krôčiky. Dieťaťu s dyspraxiou však nebudú stačiť dve-tri stretnutia u odborníka.

Súvisiaci článok Súvisiaci článok Špeciálna pedagogička: Rodičia majú niekedy nereálne predstavy o tom, čo ich dieťa môže študovať Čítajte 

Zvyšuje sa počet detí, ktoré majú problém s pohybom?

Z pohľadu odborníčky, ktorá poskytuje starostlivosť deťom v oblasti motoriky, môžem povedať, že počet týchto detí sa zvyšuje. Nie, enormne, ale zvyšuje. Ale problém s pohybom ešte neznamená, že majú aj dyspraxiu.

A pribúdajú aj deti s dyspraxiou?

Skôr nie. Podľa výskumných štúdii sa táto porucha týka piatich až desiatich percent detí s tým, že štvornásobne viac sú zaťažení chlapci ako dievčatá. Potvrdzuje to aj moja prax, v ktorej som mala iba chlapcov. Skôr sa začalo viac o dyspraxii hovoriť.

Ako sa delí dyspraxia?

Môžeme ju rozdeliť na viacero typov.

Najznámejšia je motorická dyspraxia, ktorá je špecifická tým, že dieťa si vie pohyb predstaviť, ale nevie ho predviesť, zopakovať. Ak by som mu povedala, aby mi preložil loptičku z vedierka do vaničky, chápe čo má spraviť, aj mi to opíše, ale motoricky to nezvládne.

Motorická dyspraxia je špecifická aj tým, že dieťa si musí pohyb naplánovať. Kým bežné dieťa veľmi nerozmýšľa nad tým, ako sa dostane cez miestnosť k predmetu, o ktorý sme ho požiadali, dieťa s motorickou dyspraxiou si musí pohyb vykalkulovať.

Poznáme aj ideatívnu dyspraxiu, pri ktorej je predstava pohybového aparátu úplne narušená. Na terapii musíme dieťa naučiť postupom. Málokedy sa s ňou stretneme izolovane a spája sa s motorickou. Vtedy hovoríme o ideomotorickej dyspraxii. Dieťa má problém s plánovaním aj s realizovaním pohybu.

Ešte tu je aj verbálna dyspraxia, pri ktorej je narušená komunikačná schopnosť. Dieťa pri nej nedokáže opakovať slovo či vetu, aj keď slovám rozumie a nemá narušené porozumenie.

Ak sa dieťa často potkne, nevie si zaviazať šnúrky, znamená to, že má dyspraxiu?

Šnúrky sú veľký problém aj pre bežné dieťa. Dieťa s intaktným – zdravým – vývinom môže mať do druhého ročníka funkčné topánky, také, ktoré si len natiahne na nohu bez šnurovania či zapínania, a potom sa naučí šnurovať. Pri dieťati s dyspraxiou však nácvik trvá veľmi dlho, keďže je v motorickom učení oslabené. Navyše, zvyčajne má oveľa viac limitov.

U dyspraktického dieťaťa, ktoré prichádza do poradne, sa vývinové oneskorenie v rámci pohybu ukáže už do jedného roka. Rodič si môže všimnúť oneskorenie v sedení, štvornožkovaní a že dieťaťu dlho trvá nácvik pohybovej činnosti.

Motorická činnosť má tri fázy, nácvik, zdokonaľovanie a automatizáciu. Dyspraktik sa k tomu zdokonaľovaniu nevie dostať, potrebuje pomerne veľa intervenčných stretnutí, aby som ho to naučila. Napríklad jedno dieťa som učila polroka obuť si čižmičky, ktoré nemali žiadne šnurovanie či zapínanie.

Bežné dieťa nemá problém s tým, aby určilo na tele, čo je vpredu, čo je vzadu, kde má hlavu či nos, ale dyspraktické dieťa má problém s vnímaním telesnej stavby a to sa prenáša aj do pohybu.

Aby som to uzavrela, ak si dieťa nevie zaviazať šnúrky a je to jeho jediný limit motorickej činnosti, dyspraktikom určite nie je.

Aké faktory nás ešte približujú k možnosti, že môže ísť o dyspraxiu?

Dyspraxia je aj dedičná záležitosť. To znamená, že ak stará mama povie svojej dcére: Čo od neho chceš? Veď ty si bola presne taká istá, mal by sa rodič zamyslieť. U žien je totiž 35 až 40 percentná pravdepodobnosť, že dieťa zdedí túto poruchu a u otcov sa to šplhá až k 60 percentám. Ak sa stretnú dvaja takíto rodičia, tak je 80-percentná pravdepodobnosť, že to zdedí aj ich dieťa.

V odborných spisbách sa dyspraxia spája aj s problémami v sluchovom vnímaní, napríklad dieťa má časté zápaly v ušiach. To môže narušiť sluchové vnímanie okolitého sveta.

Pri dyspraxii je narušený aj zrakový aj rovnovážny aparát. Je špecifická tým, že narušenie je vo viacerých oblastiach, ktoré sú súčasťou pohybu a jeho plánovania.

Tieto deti zlyhávajú v kresbe, na telesnej výchove či na pracovnom vyučovaní. Aj ich sociabilita je narušená. Majú problém včleniť sa do kolektívu. Neplatí to pre všetky deti s dyspraxiou, ale väčšinou bývajú medzi poslednými, ktorých si ostatní žiaci vyberú do tímu.

Môže sa oneskorenie v motorickom vývine zameniť za dyspraxiu?

Za oneskorením v motorickom vývine môže byť nedostatočná skúsenosť, nedostatočný počet hodín strávených v materskej škole, ktorý sa venoval danej aktivite či zvýšená chorobnosť dieťaťa.

Oneskorenie znamená napríklad, že ak nemá skúsenosť s farbičkami, nemá dostatok skúseností s vyfarbovaním, kreslením rozličných postáv, tak v krátkodobom programe, ktorý trvá jeden až tri mesiace, je nácvik rýchly. Dieťa nemá problém aktivitu pochopiť a zopakovať ju.

Ak je počas krátkodobého programu činnosť ťažkopádna, odporúčam aj fyzioterapiu na precvičovanie hrubej motoriky.

Ja sa zameriavam na jemnú motoriku. Vtedy už riešime, či za tým nemôže byť motorická dyspraxia. Záver odvodzujeme aj od toho, či dieťa nemalo v ranom detstve ťažkosti pri pohybe.

Ako funguje dieťa s dyspraxiou v materskej škole v kolektíve, pri aktivitách?

Dieťa s motorickou dyspraxiou je na tom komunikačne výborne a kognitívne znevýhodnenie na ňom nevidíme. Môžu sa však dostávať do stretu s inými deťmi, keď im nechtiac zničia hračku či zhodia vežu z kociek. A pri socializačných hrách nie sú schopné rýchlo reagovať.

V predškolskom veku môžeme vidieť medzi deťmi výrazný rozdiel. Deti s dyspraxiou môžu pôsobiť stratené pri dodržiavaní pravidiel či inštrukcií a aj ich výtvarná tvorba je u nich podstatne iná.

Súvisiaci článok Súvisiaci článok Špeciálna pedagogička: Aj u predškoláka vieme zistiť, či môže mať poruchu učenia Čítajte 

Ale, aby sme nehovorili iba o negatívach, tak s týmito deťmi sa veľmi dobre spolupracuje pri rozvíjaní hrubej motoriky, terapie, liečebnej telesnej výchovy či ergoterapie, ktorá rozvíja jemnú motoriku.

V predškolskom veku sú deti s dyspraxiou takou „špongiou“, ktorá chce nasávať podnety, a aj preto má v tom období intervencia jednoznačné úspechy. Treba sa však obrniť trpezlivosťou a dať tomu aj čas. Síce ňou nevieme ťažkosti vymazať, ale vieme ich znížiť a kompenzovať. Každú činnosť, v ktorej môže byť dieťa v škole limitné, vieme predcvičiť.

Nedostatkov je veľa, a preto čím skôr sa začne, tým je väčšia šanca, že pri vstupe do prvého ročníka bude dieťa limitné možno len v obliekaní, napríklad pri prezliekaní na telesnú, obúvaní prezuviek alebo pri pracovnom vyučovaní. Limitnosť mu tiež ostáva v sociálnych vzťahoch.

Čo tým myslíte?

Má problém nájsť si kamarátov, združiť sa do väčšej skupiny. Tieto deti majú často zníženú sebaúctu, vystupujú ako introverti a sú málo zhovorčivé.

Kým intaktné dieťa má už po prvom dni dvoch kamarátov, dieťa s dyspraxiou je rado, že si prinieslo domov tašku, pomôcky a má prezuvky. Vie, že si na niektoré veci musí dať pozor a je tak opatrnejšie.

Ak je dieťa intervenované v ranom veku, tak na druhom stupni už ani v sociálnych vzťahoch nie je veľký rozdiel. Opadne z neho bojazlivosť.

Čo zväčša študujú deti s dyspraxiou?

Nevyberajú si smery a zamestnania, pri ktorých by sa cítili limitní. Väčšinou sa zameriavajú na humanitné odbory, idú študovať jazyky, tlmočníctvo.

Ako vyzerá fungovanie dieťaťa, keď sa dyspraxia začne riešiť až na prvom stupni?

Sú dve skupiny žiakov. V tej prvej je žiak s pravdepodobnou dyspraxiou kompenzovaný rodičom, ktorý sa snaží samovzdelávaním aj prihlasovaním na rôzne kurzy zlepšiť jeho pohyblivosť. Títo žiaci sú neskôr odhalení, ale väčšinou je to preto, lebo majú dyspraxiu kombinovanú s inou poruchou učenia.

Potom je skupina žiakov, ktoré sa s ťažkosťami boria celý život, lebo rodičia odmietajú pomoc, diagnostiku, celkovo diagnózu ako takú. Dieťa si zvykne samo vytvoriť kompenzačné mechanizmy. Napríklad chodí do toho istého obchodu, navštevuje tú istú knižnicu, a ak by malo ísť do nového priestoru, tak tam radšej nejde.

Súvisiaci článok Súvisiaci článok Máte doma malého školáka s množstvom otázok a strachov? Pomôžu vám knihy aj švihadlo Čítajte 

Nediagnostikovaná osoba má ťažší život, aj keď si vďaka tomu, že je inteligentná, vytvorí vlastné spôsoby pomoci. V budúcnosti sa jej môže narodiť dieťa, ktoré bude mať ešte väčšie problémy ako ona.

Mala som prípad, že za mnou prišla mama piataka s tým, že majú problém pri vstávaní a rannej príprave do školy. Trvalo im to skoro dve hodiny. A v škole mal poznámky od učiteľky, že sa „šuchce“. Spôsob, akým matka opisovala situáciu a pocity dieťaťa ma zaujal, a preto som sa opýtala, či to sama niekedy prežívala. Potvrdila mi, že aj ona mala v detstve takéto problémy. V dospelosti si to však kompenzovala plánovaním. Ráno ju budili dva budíky a chodila na ten istý autobus ráno aj večer.

Patrila k rodičom v prvej skupine žiakov. Svojho syna poctivo sledovala, keď preskočil štvornožkovanie, vrátila ho naspať, učila ho stavať veže a trvalo im to rok. Ona ho istým spôsobom intervenovala, tak ako si to načítala, ale teraz si nevedela dať rady. Avšak vo veku, kedy prišli to už ide ťažšie, kľúčový je záujem a spolupráca dieťaťa, ale vždy sa dá pomôcť alebo nájsť stratégie ako čo-to zlepšiť v rámci zvládnutia konkrétnej činnosti.

Čo pomáha deťom pri dyspraxii?

Neustále opakovanie a rozdelenie úlohy na menšie časti. Napríklad, ak sa dieťa učí šnurovať si topánky, tak najprv ho musíme s topánkou zoznámiť a ukázať mu jej jazyk, šnúrky, opísať mu ako vloží nohu do topánky, a čo nasleduje potom. Opísať a ukázať, že vloženú nohu potrebuje zakryť jazykom a potom topánku zašnurovať.

Kto stanoví, že má dieťa dyspraxiu?

V rámci Medzinárodnej klasifikácie chorôb je dyspraxia uvedená ako špecifická vývinová porucha motoriky alebo zaradená ako vývinová porucha učenia.

Dyspraxiu nie je jednoduché zdiagnostikovať. Musí sa na to pozrieť viac odborníkov, a tiež potrebujeme, aby dieťa spolupracovalo.

Vieme zachytiť, že dieťa má problémy, napríklad v hrubej motorike, ale až v rámci intervencie môžu vystúpiť ďalšie ťažkosti.

Väčšinou teda nejdeme hľadať diagnózu, ale máme určené, v čom sú limity dieťaťa, a to cvičíme a opakujeme. Rodičom vieme potvrdiť, že dieťa je limitné v rámci motoriky.

Limitnosť v pohybovej zložke sa môže ukázať aj na neurologickom vyšetrení a potvrdiť ju vie aj klinický psychológ cez vývinové diagnostiky. Pri limitoch reči pomôže logopéd.

Dyspraxia zostáva s človekom celý život. Symptómy sa môžu nabaliť alebo môžu byť určitým spôsobom kompenzované. A do akej miery bude kompenzovaná, záleží od rodičov a ľudí, s ktorými sa dieťa stretne.

Koľko môže trvať diagnostika dyspraxie?

Niekoľko mesiacov, pretože potrebujeme vyselektovať, v ktorých zložkách je dieťa limitné. Musíme tiež rozlišovať, či naozaj máme dieťa s dyspraxiou alebo dieťa s hypoaktivitou.

Často sa stáva, že sa k nám dieťa s dyspraxiou dostane až v školskom veku pre inú špecifickú poruchu, keď to už nedokáže zvládnuť. Rodičia problém nevidia a učiteľky v materskej škole to nemuseli postrehnúť alebo vedieť identifikovať, lebo škály na identifikovanie dieťaťa s dyspraxiou nie sú ľahko dostupné. Verím, že sa mi do konca roka podarí vydať knihu, čo sa dá robiť s predškolákom s dyspraxiou.

Navyše, dyspraxia sa môže zameniť aj za svalovú dystrofiu, pretože je viditeľné ťažkopádne chodenie.

Ak majú rodičia podozrenie, mali by sa ísť uistiť, či majú dieťa s dyspraxiou alebo len také, ktorému sa nechce kresliť alebo stavať z kociek. Konzultácia stojí iba ich čas.

Jedným z podporných intervenčných prístupov okrem psychomotorickej terapie je aj ergoterapia. Ako vyzerá?

V rámci ranej ergoterapie sa venujeme tomu, aby sa dieťa vedelo obliecť. Pracujeme napríklad so systémom vizuálnych kartičiek, ktoré ukazujú poradie činnosti. Ja si pomáham aj pracovnými listami, v ktorých dieťa oblieka panáčika a učí sa postupnosť na niekom inom. Učíme ho aj priestorovej orientácii, kde je hore a dole, orientácii na tele, kde má nos či ramená.

Súvisiaci článok Súvisiaci článok Ak by sa môj syn chcel viac hýbať, zoberiem ho na turistiku, radí kondičný tréner rodičom Čítajte 

Pri ergoterapii nacvičujeme aj jedenie. Začíname s lyžicou a „bagrovaním“ a potom prejdeme na príbor.

Keď zvládne sebaobsluhu a konzumáciu, rozvíjame jeho jemnú motoriku cez manuálne zručnosti a grafomotoriku cez kreatívne činnosti, ako sú manipulácia s hračkou, práca s papierom, či konštrukcia s kockami, stavebnicou.

Ako pracovať s dieťaťom s dyspraxiou v domácom prostredí? Môžeme ho opravovať a upozorňovať, ak urobí chybu?

Ak dieťa s dyspraxiou urobí chybu alebo nevie ako ďalej, zasekne sa. Je dobré ho pekne upozorniť na chybu a pomôcť mu. Nerobíme to však spôsobom, že urobilo niečo zle, ale radšej sa ho opýtajme, či potrebuje pomoc. Alebo mu navrhnime, že budeme za neho chvíľu pokračovať, a potom mu to vrátime. Ak nechce, radšej počkajme, ale veďme ho k tomu, aby činnosť dokončilo.

Chápem, že to niekedy rodičia radšej urobia za dieťa, aby ušetrili 20 minút a stihli autobus. Je to síce lepšie riešenie pre rodičov, ale nie pre dieťa.

Aké sú vaše odporúčania pre rozvoj správnej pohyblivosti?

Odporúčala by som začať s prechádzkami. A nezáleží pritom na tom, či rodičia majú dieťa s dyspraxiou, alebo nie. Môžu mu ukázať ako preskočiť mláku, prejsť po obrubníku, odložiť kamienok na určené miesto, ako prekročiť veľký kus dreva.

Dieťa s dyspraxiou veľa z týchto vecí nespraví, ale je to pre nich dobrý nácvik. Ťažkou úlohou je pre nich aj chôdza po hrboľatej ceste či po štrku. Prechádzky učia deti zdolávať prekážky v priestore pod dozorom. Kto sa prechádza, ten sa učí.