Zuzana Szatmáry: Nevyčítam Ficovi, že chce byť diktátor. Tak ako nevyčítam hadovi, že je had

Keby ste mi teraz dali úlohu, že do týždňa zoženiem päť zodpovedných ľudí, pripravených založiť politickú bunku, nepodarilo by sa mi to. Nepoznám ich toľko, hovorí spoluzakladateľka Verejnosti proti násiliu a nadácie Charta 77 ZUZANA SZATMÁRY.

Bývalý prezident Rudolf Schuster ju predstavil Jásirovi Arafatovi slovami: To je žena, ktorej sa doma všetci boja. Smeje sa na tom.

Pri svojej práci prišla do kontaktu s Mečiarom, Harabinom i Ficom, dievčatami z polepšovne, klientmi, ktorí pri žiadaní právnej pomoci nedokázali ani opísať svoj vlastný problém. Pochopila, že ak sa chce s nimi dohodnúť a vymieňať si myšlienky, musí zvoliť správny jazyk. Dnes snahu vnímať a počúvať druhých nevidí, ani u politikov, ktorých považujeme za tých dobrých, tých našich, ako ona hovorí – klíčkových.

Študovala architektúru, sociológiu, informatiku, ovláda bojové umenie, ktoré naučila syna Michaela, aj svetové jazyky, je briskná novinárka aj poetka, stále je však opatrná, keď má sformulovať akúkoľvek vetu. Vraví, že citlivosti a empatii ju naučila literatúra a práve ňou sme začali rozhovor, keď sme sa stretli.

Okamžite vidí, či niekto číta, alebo nie. A že ten, kto píše, píše falošné príbehy, čím demaskuje to, aký je náš život dnes nezaujímavý.

Prečo si myslíte, že život dnes nie je zaujímavý?

Ľudia nemajú príbehy, lebo chcú a žijú to, na čo sa pozerajú na obrazovke – čo vymysleli algoritmy, umelá inteligencia, producenti.

Aj u nás sa píšu pre mňa nezaujímavé knihy. Slovenskú beletriu nečítam. Pritom mnohých autorov poznám. Vidím knihu a v duchu si vravím: čo si videl a zažil, veď ako ťa poznám, nemáš ani fantáziu.

Slovensko nemá príbehy?

Má, len keď sa o nich píše, je všetko približné. Tragédie, drámy, komédie – sú také „akože“.

Otec Ďuro mal po šesťdesiatke, keď mi povedal, že už nebude čítať beletriu, len non-fiction. Rozhorčila som sa. Po tom, ako to už býva, som dospela k tomu istému.

Čítať na jednej A4, ako ktosi vstal, niečo zjedol a otravovať sa vulgarizmami, lebo autor nepozná synonymá, je strata času. Text na internete či v knižke má málokedy príbeh, pointu a často vidno, že autor ani nečítal.

Podľa čoho viete, či človek číta, alebo nie?

Podľa toho, aký je empatický, či si dokáže predstaviť, čo ten druhý cíti a prežíva. Je to jasné z toho, čo hovorí a ako to hovorí. Všetko sa prejaví už v slovnej skladbe.

To už je tak trochu môj profesionálny údel, že poznám, keď človek nevie dosť. Že pod predkladanou špičkou ľadovca nič nie je.

Ja sama viem tak málo, že sa potrebujem dozvedieť, čo neviem. A nejde len o beletriu. Aj o politiku. Aj o milých, slušných, demokratických ľudí. Dúfam, že sa neurazia – z praktických dôvodov ich volám klíčkoví a občas kváskoví.

Myslíte našu súčasnú opozíciu?

Áno.

Prečo ich voláte klíčkoví?

Zdá sa mi nemilosrdné pojedať nevyrastené rastlinky.

Niekoľko rokov som pracovala v polepšovni s chovankami, stretla som aj veľa ťažkých prípadov, keď sme poskytovali právnickú pomoc v Nadácii Charty 77. Musela som voliť taký jazyk, aby sme si rozumeli a vymieňali myšlienky. Musela som poznať, čo od koho môžem čakať. Od niekoho som nič nečakala.

Bohužiaľ, aj málo klíčkových vie čítať a počúvať s porozumením. Mnohí čítajú a píšu tak, aby rozumeli iba sami sebe. Ale aj mne sa to stáva.

Vás kto trénoval v tom, aby ste čítali a počúvali s porozumením a boli k svetu citlivá?

Knižky. Otec bol síce spisovateľ, našťastie sa mnou nezaoberal.

Lebo bol rozlietaný bohém?

Nie, to nebolo tým, že obaja rodičia boli bohémi. Vtedy si rodičia deti nevšímali, v európskej kultúre to intenzívnejšie prišlo až v druhej polovici 20. storočia.

Predtým sa detí nepýtali, ako sa cítia a čo chcú. Neboli zaujímavé. Najlepšie, keď ich nebolo počuť – „hovor, len keď sa ťa pýtajú!“. Domov prísť, keď sa rozsvecujú lampy na ulici.

A vám z toho nebolo smutno?

Bola som rada, že som zanedbávaná. V našom dome bolo štrnásť detí. Všetky sme boli rady, že môžeme byť na ulici s ostatnými.

Keď sme videli, že sa niekto z našich blíži, utekali sme sa schovať. A kto si nejako ublížil, ten sa snažil skryť najviac, aby nedostal ešte aj bitku, že nedal pozor. Ako deti sme sa naučili byť otrlé. Vedeli sme, že ak by sme boli citlivé a empatické, na ulici ťažko prežijeme.

Vy ste však chceli byť empatická a citlivá, nie?

Veď som aj mala z toho problémy. Ale naučiť sa správať tak, aby decko na ulici prežilo, bolo nevyhnutné. Azda to dokážem aj dnes. Snažila som sa preniesť to na syna. V detstve ho na novej škole šikanovali, lebo bol malý.

V antikvariáte na Korze som našla knihu Sambo – ruská sebaobrana bez zbrane. V kuchyni som si ju naštudovala a keď Miško prišiel zo školy, pýtam sa: „Zase ťa naháňali?“ Ukázala som mu tri veci, ktoré sa naučíme a v detskej izbe sme sa radostne mlátili.

Môjmu mužovi povedala spodná suseda, že som tu mala milenca, s Miškom sme totiž popri výcviku skákali po gauči a chichúňali sa.

Naozaj vám vtedy hrozilo fyzické násilie? Povedala by som, že to boli predovšetkým roky psychického zastrašovania.

Nie, naozaj hrozilo fyzické násilie, a väčšie ako teraz. Deti z jednej ulice sme nemohli prejsť na inú ulicu. Dostali by sme bitku.

Do Petržalky? V živote som tam nebola. Do Petržalky nikto z mesta nešiel.

Boli tu pouličné klany?

Samozrejme. Klany z ulice, klany zo štvrte.

Takí, čo na ulicu nechodili, o tom nevedeli. Napríklad, v nedeľu popoludní bola tancovačka v Pionierskom paláci. Keď sme videli, že má niekto medzi palcom a ukazovákom vytetovaný blesk, hneď sme vedeli, že je z Petržalky z party Blesk a že treba zvýšiť opatrnosť. Kto hovorí niečo iné, klame alebo nevie.

A Véčko? Tam vládli a chodili mizeráci a šmelinári. Mohli sme mať aj tri vysokoškolské preukazy, keby sme sa nevrúbali cez okienko na záchode z Heydukovej ulice, nedostaneme sa dnu. Začiatkom sedemdesiatych rokov to už ovládli normalizační mizeráci.

Kde sa v Bratislave vzalo také násilie?

Bolo tu odjakživa. Otec bol v Bratislave cez vojnu nasadený ako židovský vojak, nosil vrecia múky pre pekáreň Jedla. Ukazoval mi, čo tu všetko videl, kde sa kto schovával, kde bývali kurvy, kde pasáci.

Prečo sa dnes o tom nehovorí?

Raz som o tom napísala. Neudialo sa nič, bolo ticho.

Ľudia majú radšej legendy, bájky, fejkové príbehy. Príbeh Véčka je tiež fejkový. Veď kto by po okupácii nechal fungovať študentský klub? A s akými ľuďmi? Čo si budeme hovoriť. To je to isté, ako keby sme sa začali pýtať, koho pustili po roku 1970 cestovať na Západ.

Bratislava, Petržalka, Vydrica. To je príbeh násilia, vrážd, pogromov. Práve preto Imi Lichtenfeld vymyslel bojové umenie Krav Maga, aby sa Židia na ulici vedeli brániť. Mimochodom, Izraelcom sa príliš nepáčilo narúšanie legendy, že len oni bojujú, že oni sú tí najbojovnejší.

Na osude Imiho Lichtenfelda vidno, že ani keď ide o život, málokedy sa ľudia dokážu spojiť a byť solidárni. Hovoríme: všetci sú sráčikovia, len my sme tí praví predstavitelia, tí najlepší. Platí to pre všetkých. Pre Židov aj pre Slovákov, pre Američanov aj pre Lesoťanov.

Aj pre klíčkových.

Aj pre klíčkových. Nevyčítam Ficovi, že je autokrat a chce byť diktátor a vie ľudí spojiť. Veď ani hadovi nevyčítam, že je had. Spojiť ľudí je umenie a tento talent tomu bezcharakternému, zlému mužovi priznávam.

Nedávno odo mňa ktosi chcel, aby sme spolu niečo proti Ficovi vymysleli. Súperili medzi sebou. Chceli ísť na verejnosť. Nechápali, že na zmysluplný odpor treba minimálne dva, tri roky. To nie je len náš problém, ale problém západnej civilizácie. Individualizmus. Hedonizmus. Rýchlosť.

Sme naučení, že keď máme hlad, okamžite si objednáme jedlo. Keď sa chceme s niekým spojiť, netreba nikam chodiť, zavoláme. Odo mňa tí ľudia čakali, že im budem robiť vedmu, komisára. Aj tak by neposlúchali. Nedokázali si ani zistiť, čo si vyžaduje založenie politickej strany.

Takže Fico a jeho ľudia tvrdo makajú?

Oni, bohužiaľ, makať vedia a musia. To, čo povie on, si nedovolia nesplniť. Zištný strach. S Nadáciou Charty 77 sme s nimi často prichádzali do kontaktu v rôznych sporoch či súdnych procesoch a musím povedať jedno. Keď sme sa rozišli v zlom, tak to platilo. Keď sme sa rozišli v dobrom, tak to platilo. Jednoducho mafia.

Nikdy sa nestalo to, čo počas vlád Mikuláša Dzurindu a Ivety Radičovej. Vtedy sa v exekutíve každý cítil najmúdrejší a robil po svojom – dobre aj zle.

Po revolúcii ste boli pri zakladaní VPN. Spočiatku to bolo veľmi populárne hnutie. Čo sa stalo, že potom tak rýchlo nastúpil Mečiar?

Zjednoduším to. Jemu rozumel každý človek z ulice. Našim ľuďom nerozumel nikto. Mne sa moji kolegovia, mne rovnocenní, posmievali: ty a tvoj ľud. Ty a tvoje právo. Ty a tvoji právnici.

Pohŕdali vaším prístupom?

Dosť. Takto zničili aj konzervatívnu stranu.

Napísala som vtedy veľkú esej, v roku 1991 vyšla v Česku. Volala sa Intelektuáli von z politiky?! Kamarát Fedor Gál sa naštval. Esej nečítal, stačilo mu vidieť názov.

Cítili ste sa niekedy medzi intelektuálmi cudzo?

Keď som vedela to, na čo oni nemajú. Ak pracujete v projektovej organizácii, odkiaľ som prišla, nedáte urobiť statiku elektrikárovi. Musím si urobiť tím z ľudí, ktorí sú lepší ako ja a každý v ňom má robiť to, čo vie.

Všetci moji ľudia v Nadácii Charty 77 vedeli viac ako ja. Čo by som bola bez nich? A ja som zase bola pojivo. No a Mečiar? Keď sa tam zjavil a prvýkrát prehovoril, malo to hlavu a pätu. Vravel: Prečo mi kážete, čo mám robiť, keď zodpovednosť nesiem ja?

Musela som mu v duchu dať za pravdu. Lebo takto som sa s Fedorom bohužiaľ aj ja hádala. Pretože my sme šli stále v starých koľajách. Mali sme politbyro, ktoré dávalo výkonným orgánom pokyny, čo majú robiť. Mečiar pochopil, že ho nemusí počúvať. Nielenže nechcel. Veľmi dobre porozumel absencii a slabosti kontrolných mechanizmov, že nemusí a tak aj konal.

Kedy ste spoznali Fica prvý raz?

Začiatkom deväťdesiatok sme sa stretli v rozhovore pre rádio Slobodná Európa. Bol zamestnaný na Právnickom inštitúte ministerstva spravodlivosti, vydával práve brožúru o treste smrti.

Urobili nám predtým kávu, tak som tam s tým mladým mužom sedela a mala čas sa ho spýtať: Robert, počúvajte, určite aj vy chcete, aby sme vstúpili do Európskej únie. Jasné, že chcem. Tak ako to, že obhajujete trest smrti? Viete, že to vám neprejde? Ja viem, povedal. Ale mojim voličom sa to páči.

Vidíte. Inteligentné chlapčisko.

Už vtedy by ste mu predpovedali takú veľkú budúcnosť?

Áno. O rok nato OSN vyhlásila rok proti rasizmu, antisemitizmu a ďalším rôznym škaredým -izmom. Slovenská republika sa k tomu prihlásila, ale iba verbálne, nikto nič v skutočnosti nerobil. Žiadne ministerstvo, nič.

Bola to veľká blamáž, preto sme v Nadácii Charty 77 pripravili veľký koncert so zahraničnými hosťami, pridali sme rôzne akcie vonku a popri maliarskom sympóziu zorganizovali aj seminár, ktorý sme nazvali Sila a slabosť slova. Dali sme dokopy sudcov a anarchistov, čo sa mlátili s náckami, a rôznymi technikami sme ich chceli primäť, aby spolu komunikovali. O tri hodiny bolo úplne jedno, kto je sudca, kto je anarchista, prosto, našli si cestu k sebe.

Vtedajšia ministerka spravodlivosti Katarína Tóthová namietala, nepáčilo sa jej, že sa medzi právnikov dostali ľudia z ulice. Fico ako zástupca právnického inštitútu sa pridal do debaty a mne v hneve ušiel jazyk: Počúvajte, Robert, hovoríte ako gestapo. Neviem, kam rastiete.

Čo na ňom teda ľudia vidia?

Raz za mnou prišiel kamarát, išiel s ním robiť rozhovor. Vravím teda, že je mimoriadne inteligentný a mimoriadne sčítaný, že je obrovský politický talent, vulgárny a necharakterný a bude hovoriť vždy, čo sa akurát hodí. Pochopila som to vtedy, keď povedal: Mojim voličom sa to páči.

Trochu sa mi podobal na Rudolfa Schustera, hoci ten bol lepší v tom, že sa vedel rozplakať nad vlastným prejavom. To pokladám za geniálne.

Kedy ste to s ním zažili?

Keď som bola súčasťou jeho delegácie v Izraeli. Normálne začal slziť.

Jeden izraelský ochrankár do mňa drgol a pýtal sa: To je kto? Náš prezident, vravím. Potom ma predstavil Arafatovi: Toto je žena, ktorej sa u nás všetci boja.

Čo na to Arafat?

Arafat mi podal handrovú ručičku a povedal: To je dobre. Moju židovskú hviezdu na prívesku nevidel, lebo ochrankár do mňa predtým drgol, to si schovaj. No môžem brať týchto ľudí vážne?

A ako to dopadlo s kamarátovým rozhovorom?

Myslím, že sme sa zhodli. Fico sa driapal, šiel hore.

Dnes vidíme, ako sa po po smrti Fedora Flašíka začali vyťahovať rôzne videá, majú slúžiť ako dôkaz, že to on vyrobil Fica. Nie. Fica od začiatku urobil Fico. Bol jediný z opozície, kto zostal v parlamente v Noci dlhých nožov.

Videla som, ako sa rýchlo učí. Navyše má výhodu, že je vysoký. To má nielen slovenský ľud rád. Kus chlapa. Kus mäsa.

Ako na vás dnes pôsobí mladá garda Smeru? Ide z nich na vás strach?

Strach?

Mne sa zdá, že vo svojich trendy sakách a topánkach vyzerajú ako gangstri z 90. rokov.

Nič sa nezmenilo. V roku 1978 sme stavali celulózku v Ružomberku. Projekt a technológiu mali na starosti Kanaďania, mali sme ich tu asi sto.

Jeden z nich, pôvodom Maďar, sa ma pýtal s údesom v očiach: Zsuzsi, vy tu máte niekde centrálne krajčírstvo? Zostala som zaskočená. Veď tu všetkým šijú rovnaké obleky, ty to nevidíš? Bola som zvedavá, čo teda presne vidí. Musí to byť tesil, hovoril, a rukávy až k prstom.

Vtedy som si to nevšímala, ale teraz mám pri pohľade na politikov rovnaký pocit ako on. Vidím mužov, ktorí tam stoja ako veľkí záhradní trpaslíci. Mám nutkanie kopnúť ich do zadku. Je to strašný pocit, chcieť stále niekoho kopnúť do zadku. Nie som, bohužiaľ, taká zdravá, aby som to mohla urobiť kvalitne.

Zbili by ste aj klíčkových?

Tí ma hnevajú najviac. Predstavte si, že by sme sa teraz my dve dohodli, že založíme politickú bunku a že do troch rokov budeme pripravené na voľby. A dali by sme si úlohu, že do týždňa každá zoženieme päť schopných ľudí. Nevedela by som to splniť, nenašla by som takých spoľahlivých.

Ľudia sa musia sólovo všezvýznamňovať. Francúzsky sociológ Gilles Lipovetsky dávno písal, že individualizmus, na ktorý sa celý Západ preorientoval, zabíja revolučné hnutia akéhokoľvek typu. Pretože ak kladiete dôraz na jedinca a na naplnenie jeho potrieb, jedinec veľmi spohodlnie a stratí konštruktívnu pokoru. Až tak, že všetky vlády sveta môžu spokojne spať.

Nikto proti establišmentu nepovstane. Preto majú taký úspech komunity, ktoré sem prichádzajú z východu, migrujú sem ideologicky aj fyzicky. Sú ako mravce. Individualizmus tam nebol, nie sú ním zaťažení.

A problém našej opozície teda je, že sa nevie spojiť? Alebo to, že nejednotné sú aj jednotlivé opozičné strany vo svojom vnútri?

Platí aj jedno, aj druhé. V tom vidím ich problém.

Nie je problémom opozície aj to, že kvalitných ľudí hľadá len vo svojom najbližšom okolí?

Súhlasím. Vidím, kde sú akí ľudia po republike. Vidím to aj vďaka synovi Mišovi, ktorý ako stand-up komik vandruje po krajine.

Najviac to bolo viditeľné, keď jazdil so svojou šou Profesionálny Žid. Najprv som sa bála, šiel do všelijakých mestečiek. Nestalo sa ani raz, že by ho nebrali, že by ho niekde nechceli pustiť alebo by ho odniekiaľ hnali.

Napokon, aj ja doteraz udržujem staré kontakty s ľuďmi z vidieka, vďaka čomu si stále stojím za esejou Intelektuáli von z politiky. Intelektuál musí byť individualista. To je základná podmienka. No keď som intelektuál, nepostavím fabriku. Sú prosto isté veci, ktoré sa musia robiť spolu.

Dnes zazlievame novej vláde, ako dosadzuje svojich ľudí na všetky možné miesta.

To robila každá vláda.

Áno, český spisovateľ Petr Sís v rozhovore pre SME povedal, že jeho sa po revolúcii spýtali, či by nechcel byť riaditeľom Dimitrovky. Nechcel. Ale väčšina ľudí také ponuky neodmietla.

Preto sme v Nadácii Charty 77 ešte za Dzurindovej vlády pripravili zákon o úradníckej definitíve. Vychádzali sme aj zo štandardov, ktoré platili aj za prvej republiky. Žiaľ, nikto o tom nechcel počuť, neprerazili sme. Ani u tých našich, tých dobrých. Klíčkových.

Spoločenskú debatu momentálne spestruje návrat Štefana Harabina. Aj jeho ste poznali osobne?

Dodnes som o ňom nič nenapísala a možno ani nenapíšem.

Na ministerstve spravodlivosti sa vybavovalo odškodnenie slovenských Židov, roky sa to ťahalo. Toľkí už poumierali a nedočkali sa, že štát by to ani nebolelo. Keď bol Harabin ministrom, ujal sa toho. Sedeli sme len cez ulicu a hlásil mi výsledok: Pani Zuzka, všetkých sme vyplatili! Musela som ho pochváliť. No čo mám s vami robiť, pán Harabin?

Zdá sa, že právnik je dobrý.

To áno.

Novinári si s ním často nevedia rady, tak šikovne s právom pracuje a prekrúca ho. Čo by ste im poradili?

Aby boli šikovnejší.

Keď bol môj otec šéfredaktorom Kultúrneho života, každého, kto tam chcel robiť, sa pýtal, že čo je vyučený. Neuznával štúdium žurnalistiky, chcel odborníkov na jednotlivé oblasti s talentom písať a elévov. To bol vždy problém novín a novinárov.

Ja som si vždy bola vedomá, akú má naša ProBono (bezplatná ochrana občianskych práv) dôsledky, preto som musela všetko overovať. Tisíckrát. A vedela som, že keď idem robiť rozhovor, musím vedieť desaťkrát viac ako človek, za ktorým idem.

Snažila som sa to naučiť aj študentov, ktorí u mňa stážovali. Veď sa stalo aj to, že prišli ľudia z TA3 a musela som sformulovať otázky, lebo nevedeli, aké mi majú položiť. Ja som vyučená v desiatich profesiách a stále mám pocit, že je to málo. Kým publikujem dve vety, trápim sa v zúfalstve aj dva dni.

Prečo ste stále taká opatrná?

Bojím sa následkov pre iných ľudí. A bývala som dosť ušliapnutá otcom, veľkým literátom. Ako každý mačo neznášal ženy s rozumom. Až keď som dostala cenu (Žena Európy v roku 1993), začal hovoriť, že som jeho dcéra. To ma štvalo ešte viac.

Ako s ním vychádzala vaša mama?

Doma poslúchala, vonku si robila, čo chce. Každý si robil svoje.

Keďže som ročník 1947, počas dospievania som zažila päťdesiate, šesťdesiate, sedemdesiate roky. Vtedy sa mi strašne zhnusila lož, pretože som ju zažívala aj v spoločnosti, aj doma. Všade bola len lož a lož. Dýchali sme lož. Bolo jedno, či ju privial jarný vetrík, alebo studený sneh. Všetko bola lož.

Je to dané vašou citlivosťou, že ju odhalíte?

Fakt je jeden, že keby som čítala o polovicu menej, ako som prečítala – od piatich rokov každý deň jednu knižku, bolo by mi ľahšie. Nehovorím, že by mi bolo sveta žiť, ale ľahšie by mi bolo určite.

Keď máte svoju Polárku, svoj ideál, ku ktorému sa chcete priblížiť, je dôležité, aby to bola väčšia múdrosť, ako máte vy. Na to je dobrá literatúra, dobrá hudba, umenie, myšlienky, aby sme uvideli, čo sami nestíhame a nevieme.

To by sme asi mali učiť deti v škole. Vidieť neviditeľné, vidieť za. Čo je za všetkým. Čo je vyššie ako my. Vedomie súvislostí.

Čudujem sa každému, kto si myslí, že už je dostatočne múdry a trúfa si robiť čokoľvek.

Ako teda prežívate to, že sa veci verejných chytajú tí, čo nie sú ani vzdelaní, ani príliš citliví?

S týmito depresívnymi pocitmi sa nehrám. Cítila by som sa ako debil.

Moja mama za minulej vlády povedala: Ja toho Fica nenávidím! Prekvapilo ma to. Mami, a čo tebe Fico urobil? Nenávidím ho! Ale čo tebe konkrétne urobil? No mne nič, veď čo by mi aj mohol?

No ak neubližoval priamo jej, ničil aj vašu budúcnosť, nie?

Keď človek stále študuje, učí sa byť trpezlivý.

Ľudia majú stále nejaké ikony a stále čakajú mesiáša. Kedy už niekto príde? Tento by bol dobrý! Korčok by bol dobrý! Ale ako je napísané, spasiteľ nepríde z ničoho nič. Príde, keď pripravíme všetko na jeho príchod. Keď sa mu oplatí prísť.

Ako keď čakáte vzácnu návštevu. Navaríte, upracete, všetko urobíte tak, aby návšteva mala dôvod prísť a dobre sa u vás cítila. Nefunguje to naopak, že len tak príde a uprace, uvarí.

Bez práce nielenže nie sú koláče, ale ani spasiteľ. Preto sa Židia každý rok tak usilovne chystajú na prípadný mesiášov príchod. Bohužiaľ, kresťania si túto zmysluplnú ideu postavili na hlavu.

Myslíte si, že človeku k šťastiu postačia aj iné veci ako fungujúca demokracia?

Nestačia. Absolútne nie. To sa tak teraz hovorí, aby si ľudia uľahčili. Objímaj stromy, behaj po lese. Príroda. Korčok prehral a všetci behajú po lese. Ja som však poirotovec a hovorím, že Žid patrí do kaviarne. Len už ani tých kaviarní nieto. Dnes ľudia behajú po prírode. Čakám, kedy znovu začnú piecť kváskový chlieb.