S človekom má potkan veľa spoločného. A pokiaľ tu budeme my, budú tu aj oni

Správy o premnožení potkanov v niektorom zo slovenských miest a urgentnej deratizácii sa objavujú so železnou pravidelnosťou.

Súčasne kolujú historky, mnohé zveličené alebo celkom vymyslené: o tom, ako potkany skáču zo záchoda do tváre, o mamičke nachádzajúcej v kočíku potkana, ktorý ohrýza prsty bábätku, o hororovej horde potkanov útočiacich na ľudí.

Potkan sprevádza človeka už storočia a podľa odborníkov sa nezdá, že by sa to malo zmeniť. Hoci sa naňho nalepilo množstvo predsudkov, má veľa spoločné s človekom, je adaptabilný, úspešný a má rád šteklenie.

Je to len regulácia

Hlavná železničná stanica v Bratislave je prirodzeným uzlom mesta, plným ľudí, cestujúcich, bezdomovcov, turistov. A potkanov.

Diery do ich nôr vidno v kríkoch aj v blízkosti zastávok trolejbusov. Občas sa tu špacírujú aj počas dňa a ľudia si ich fotia. Potravy majú dosť. Na zemi vidno pohodené zvyšky bagiet, sladkostí, šupky z ovocia.

„Preventívna deratizácia sa robí dva razy do roka, represívna mieri na konkrétne ohniská. V tomto areáli je represívna, vidíte tie diery a nory. Do nory sa vkladá požerová nástraha a potom sa zasype, prípadne sa ešte uloží asanačná stanička, ktorá takisto obsahuje nástrahu,“ opisuje Branislav Jaško z firmy, ktorá pre hlavné mesto vykonáva deratizáciu.

Nástrahy dnes už neobsahujú jedy, ale látky s nízkou koncentráciou, na jedného potkana stačí desatina jeho hmotnosti.

Chemický rodenticíd spôsobuje nezrážanlivosť krvi a smrť. Inokedy sa používa predávkovanie vitamínom D, vtedy sa potkanom upchajú cievy vápnikom. V oboch prípadoch skape až po niekoľkých dňoch. Ak by látka účinkovala hneď, ďalšie jedince by sa jej začali vyhýbať.

„V kanalizácii majú teplo, na povrch vyliezajú po zotmení. Ak sa im zasype jeden otvor, vyhrabú si z nory ďalší,“ vraví profesionálny deratizér. „Ak by sa nerobila deratizácia, dosť rýchlo by ste si to všimli. Takto udržiavame stav na úrovni, že nebehajú po uliciach za dňa.“

Branislav Jaško sa deratizácii venuje dvadsať rokov, za tie roky už našiel potkany aj na úplne absurdných miestach.

Zo dva razy do týždňa ich volajú k prípadom, keď potkany vylezú zo záchoda. Po usadeninách sa po stenách starých stúpačiek dokážu vyškrabať až na šieste poschodie. Prehryzú sa cez koleno, dôvtipne si spravia otvor hore, aby voda nevytekala, stačí im aj celkom malý otvor. Vtedy ich chytajú na pascu s lepidlom.

Súvisiaci článok Súvisiaci článok Slovenské rieky sú sfetované Čítajte 

„Sú nesmierne učenlivé,“ hovorí deratizér. „Keď začnú kapať, nezostanú na mieste, kým všetky pokapú, ale presunú sa inam. Čím sú staršie, tým sú skúsenejšie. Jedného takého starého sme naháňali celé mesiace. Teraz skúšame meniť aj farbu asanačných staničiek, lebo aj na to by si mohli navyknúť. Ohrýzajú optické káble a keď nás zaujímalo prečo, zistili sme, že do nich sa primiešava plast s podielom bielkoviny, asi im chutí.“

Dodáva: „Dnes už vieme, že deratizácia nie je ničenie, je to len regulácia. Už sme si priznali, že potkany sa vyhubiť nedajú. Žiadny iný živočíšny druh ľudia tak intenzívne nehubili a napriek tomu prosperuje všade, kde je človek.“

Stoka ako potkanie metro

V inej časti hlavného mesta, v Ružinove, sa nachádza jeden z vchodov do mestskej kanalizácie. Centrálne potrubie má v hlavnom meste na starosti Bratislavská vodárenská spoločnosť (BVS).

„Deratizácia kanalizačnej siete sa vykonáva na jar a na jeseň,“ približuje hovorca Matúš Stračiak. Tunajšiu kanalizáciu budovali v 19. storočí, nachádza sa v hĺbke troch metrov.

Vstupujeme šachtou po hrdzavých schodíkoch do podzemia. V kanáli je šero a neomylný pach.

V betónovej klenutej chodbe tečie v rýchlom toku kalná odpadová voda so splaškami, prúd sa stráca v tme. Na stenách vidno, že za dažďov stúpne voda až do výšky niekoľkých metrov.

„Kanalizácia v meste má dohromady 1500 kilometrov, to sú však len hlavné stoky,“ vysvetľuje vedúci prevádzky údržby a opráv stokových sietí BVS Róbert Kiss. „Potkany sa však v týchto hlavných stokách nevyskytujú často, vyhľadávajú skôr teplé miesta, kde majú lepší prístup k potrave, teda kanalizačné prípojky k hlavnej kanalizácii. Hlavnú kanalizáciu využívajú najmä na presuny, takpovediac ju majú ako metro.“

Pracovníci spomínajú, ako pri čistení stoky do jedného skočil potkan, nebol však agresívny, skôr vystrašený.

Potvrdzujú, že potkany sa vyskytujú predovšetkým v kanalizačných prípojkách. „Keď sme raz otvorili prípojku s 30-centimetrovou rúrou, dolu bolo vidieť húf utekajúcich potkanov. Staré aj mladé, utekali v prúde hádam desať minút, tisíce potkanov.“

Učia sa už pred narodením

Úspechu vďačia potkany za viaceré vlastnosti: sú skvelí plavci a lezci, prežijú pád aj z výšky piateho poschodia, dokážu zjesť odpad, ktorý je pre iné druhy jedovatý, prehryzú aj betón. V každom vrhu majú až tucet mláďat, ktoré sa môžu páriť už vo veku troch mesiacov. Keďže dokážu regulovať reprodukčný cyklus, ak nastanú optimálne podmienky, môže mať samica do roka až päť vrhov.

Lucia Olexová z Katedry živočíšnej fyziológie a etológie Prírodovedeckej fakulty na Univerzite Komenského v Bratislave, ktorá sa venuje správaniu týchto hlodavcov, potvrdzuje, že ide o silno sociálne živočíchy.

Súvisiaci článok Súvisiaci článok Extrémisti otočili o 180 stupňov. Huckajú ľudí proti ochranárom Čítajte 

„V prírode vytvárajú veľké kolónie, v závislosti od potravy môžu mať aj viac ako 150 členov. No v rámci tejto kolónie existujú, samozrejme, menšie podskupiny rôzneho zloženia: páry, háremy s potomkami alebo bez nich, jednopohlavné skupiny,“ hovorí. „V skupinách sa formuje hierarchia, ktorá býva v prípade samíc voľnejšia, pri samcoch je výraznejšia. Alfa samce sú často najväčšie jedince, ktoré nezriedka útočia na votrelcov, hierarchia pokračuje k beta až po omega samce.“

O takzvaných potkaních „ochutnávačoch“, ktoré vraj idú prvé k potrave, odborná literatúra nehovorí, faktom však je, že v prípade nedostatku zdrojov sú práve najnižšie postavené jedince prvé, ktoré hynú, pretože sa ťažšie dostanú k zdrojom.

Vedkyňa potvrdzuje ich mimoriadnu inteligenciu a učenlivosť. To napriek tomu, že v prírode prežijú len rok, zriedka dlhšie.

„Potkany medzi sebou komunikujú dominantne za využitia čuchovej a zvukovej komunikácie, no samozrejme využívajú aj dotykovú a optickú. Prenos informácií medzi matkou a mláďatami prebieha už počas gravidity a mláďatá sú schopné učiť sa už počas fetálneho vývinu, približne päť dní pred pôrodom. Odlišujú známe podnety od neznámych, pričom v dospelosti preferujú tie látky, s ktorými prišli v tomto období do styku,“ hovorí.

To môže vysvetľovať aj ich odolnosť proti mnohým jedom.

„Pomocou genetickej analýzy sa zistili mutácie v rôznych génoch, ktoré mohli vzniknúť, ak jedinec skonzumoval malé množstvo jedu, a tak prežil, tie môžu viesť práve k rezistencii na látky, ktoré sa v súčasnosti dominantne využívajú ako jedy.“

Prehrýzť si cestu svalmi globálneho kapitalizmu

„Potkan má srsť rudopopelavú, je asi 10 palcov dlhý s ocasom 6 palcov dlhým. Je medzi myšami najškodlivejší, lebo požiera všetko, čo mu pod zuby dojde,“ písal v slovenskom Živočíchopise v roku 1875 učiteľ Ľudovít Rizner, inak strýko spisovateľky Ľudmily Podjavorinskej.

Domovinou tohto hlodavca je Ázia, kde dosiaľ žijú v bahenných oblastiach Mongolska a Číny. Osídlili všetky kontinenty okrem Antarktídy. Do sveta sa vybrali na námorných lodiach.

Do Európy prišli vo viacerých vlnách, prvé doklady sú zo starovekého Ríma, z obdobia okolo 2. storočia pred letopočtom. Išlo o potkana tmavého, ľudovo nazývaného krysa, ktorý je menší a tmavšie sfarbený. Podľa štúdie realizovanej Univerzitou v Yorku s Oxfordskou univerzitou a Inštitútom Maxa Plancka preukázali analýzy DNA z archeologických nálezov, že potkan tmavý kolonizoval Európu druhý raz počas stredoveku. Potom sa v Európe v 17. – 18. storočí objavil dominantnejší a väčší potkan hnedý. Na rozdiel od krysy preferuje vlhké prostredie, stoky a kanále. Potkan dnes krysu na väčšine lokalít vytlačil, v niektorých krajinách je na zozname ohrozených druhov.

Kolonizácia potkanov vykazuje nápadné rysy s míľnikmi ľudskej civilizácie: kým prvá známa krysia vlna prišla počas expanzie imperialistického Ríma, druhá prišla v čase, keď sa stredoveká Európa po rozpade impéria pozviechala a znovu sa objavili mestá a diaľkový obchod. Následný príchod potkana hnedého zasa súvisí s novodobým kolonializmom. Európski dobyvatelia ho veľmi rýchlo zavliekli aj na kolonizované svetadiely.

„Už dávno vieme, že šírenie potkanov súvisí s ľudskými udalosťami,“ uvádza k tomu tlačová správa Univezity v Yorku, „a dynamika potkanov a ľudskej populácie úzko zrkadlia jedna druhú. Týmto často prehliadaným zvieratám by sa mala venovať väčšia pozornosť.“

Historik vedy, medicíny a životného prostredia Jules Skotnes-Brown, ktorý vo výskume spája históriu zvierat, chorôb, poznania a kolonializmu, v štúdii publikovanej v Journal of Global History opisuje, ako sa ľudia snažili stavať bariéry proti potkanom, zamedziť ich tranzitom medzi prístavmi a krajinami, čo ho núti konštatovať: „Potkany demonštrujú krehkosť historických snáh o ničenie hlodavcov. Tieto malé hlodavce si prehrýzli cestu svalmi globálneho kapitalizmu.“

Švédske stoly pre potkany

Potkanom sa darí všade tam, kde sa darí ľuďom. S tým, ako Slovensko bohatne a ľudia čoraz viac konzumujú, vyhadzujú aj viac odpadu.

Aktuálne riešia premnožené potkany na viacerých miestach na Slovensku. Problémom sú nezabezpečené smetiaky aj to, že ľudia splachujú zvyšky jedál do kanalizácie.

„Aktuálne evidujeme vyšší výskyt potkanov v niektorých lokalitách Petržalky, najmä v okolí kontajnerových stojísk, ale aj kanalizačných prípojok či kotolní,“ opisuje hovorkyňa Petržalky Mária Halašková. „Lákadlom je pre potkany aj potrava, ktorú dokážu jednoducho získať zo smetných nádob, najmä na kuchynský odpad.“

Na najväčšom slovenskom sídlisku sa hlodavce objavili na viacerých uliciach aj v blízkosti materskej školy, pristúpili k okamžitej deratizácii. Hovorkyňa pripomína, že pravidelnú deratizáciu je povinný vykonávať správca a nie mestská časť. „Správca ju zabezpečuje aj v prípade, ak sa hniezda hlodavcov nachádzajú v rámci spoločných zariadení a príslušenstva domu, ku ktorým patria aj vodovodné, teplonosné, kanalizačné prípojky a záhrady či predzáhradky a kontajnerové stanovištia.“

Všetky smetiaky by mali byť podľa nej uzavreté v stojisku, čo sa však často nedeje.

Súvisiaci článok Súvisiaci článok Zo slovenskej prírody závratným tempom miznú motýle Čítajte 

Hovorca magistrátu hlavného mesta Peter Bubla dopĺňa, že naposledy sa riešila väčšia deratizácia v januári. „Vtedy bola výraznejšia migrácia potkanov v súvislosti s výstavbou električkovej trate v Petržalke a hlavné mesto vykonalo mimoriadnu deratizáciu pozemkov pozdĺž trate.“

Polopodzemné kontajnery podporujú aj v Nitre. „Do nich sa potkany nedostanú. V minulosti sme mali prípad, že pracovníka vyvážajúceho odpad pohrýzol potkan v klasickej sídliskovej smetnej nádobe,“ spomína si hovorca Tomáš Holúbek.

Aj hovorkyňa Trnavy Veronika Majtánová potvrdzuje, že po inštalácii polopodzemných kontajnerov zaznamenali radikálny úbytok potkanov. „Ak však nie sú dobre uzavreté, potkany sa do nich dokážu dostať. Problém tiež je, že ľudia vyhadzujú nadrozmerný odpad ku kontajnerovým stojiskám, čím vytvárajú úkryt pre potkany. Problematické je aj vykladanie misiek s jedlom pre voľne žijúce zvieratá, prikrmovanie mačiek a holubov, hoci je to s dobrým úmyslom. Pre potkany je to priam pozvánka k ‘švédskym stolom’.“

V Žiline majú podľa hovorkyne Žiliny Zuzany Ondrášovej aj skúsenosť s tým, že potkany poškodzujú odstavené autá pred domami tak, že prehryznú kabeláž v motorovej časti.

V Banskej Bystrici vlani potvrdili až osemdesiat výskytov hlodavcov, pred pár rokmi potkany ohlodali telo mŕtveho muža, ktorý prespával v garáži plnej smetí a odpadu.

„Ak je výskyt potkanov veľký, môže dôjsť na danej lokalite až k prepadu pôdy,“ podotýka banskobystrický hovorca Miroslav Strelec. „V ostatných rokoch pozorujeme zvýšený výskyt hlodavcov aj pre mierne zimy.“

Okrem obytných domov sú potkany doma aj vo veľkoobchodoch, kde sa hravo prehryzú cez sadrokartónové steny, značné problémy spôsobujú vo veľkochovoch.

Reálne počty týchto hlodavcov nikto nepozná. Traduje sa, že vo veľkomestách žije dvoj- až trojnásobok potkanov na počet ľudí. Podľa urbánnej legendy napríklad v New Yorku je vraj až päťnásobne viac potkanov než Newyorčanov. Tamojšia deratizačná firma M&M Pest Control minulý rok odhadla, že sú ich v meste asi tri milióny.

Nenávidení aj milovaní

Rovnako dlho ako spolužitie trvá aj boj ľudí proti potkanom. Úspešný nie je ani po storočiach.

Potkaniar bol kedysi bežnou súčasťou európskych miest, podobne ako šarhovia odchytávajúci túlavé psy. Na lov používali fretky, podnosy s lepidlom, na ktoré lákali cicavce, chytali ich do klietok. Potkaniari bývali súčasne chovateľmi potkanov a zlé jazyky tvrdili, že si tak privyrábali, pretože platení boli za kus.

K potkaniarovi z nemeckého mesta Hammeln sa viaže dávna povesť, ktorú spracoval český spisovateľ Viktor Dyk, podľa nej potkaniar píšťalou vábil potkany a tie samy skákali do rieky, kde sa utopili. Keď mu mešťania nezaplatili, pomstil sa a píšťalou odvábil deti, ktoré už nikto nikdy nevidel. Dnes sa povesť vysvetľuje dobovou kolonizáciou z nemeckých krajín, cieľovou destináciou boli aj uhorské končiny. Píšťalou mohli potkaniari upozorňovať okolie o jede v návnadách.

V časoch hladu slúžili potkany aj ako potrava. Napríklad v slovenskom hospodárskom časopise z 19. storočia Obzor uvádzali, že v Paríži obliehanom nemeckým vojskom sa na trhoch predávali nielen mačky, psy, vrany a vrabce, ale za 20 grajciarov aj potkany.

Súvisiaci článok Súvisiaci článok Opisovali ho ako primitíva, poslúžil aj rasovým teóriám. Obraz neandertálca treba prekresliť, hovorí britská archeologička Čítajte 

V anglickej dvornej spoločnosti sa v 19. storočí rozmohla móda chovania potkanov, ktoré paničky držali v pozlátených klietkach. Súčasne však bolo obľúbenou viktoriánskou zábavkou zabíjanie potkanov vyšľachtenými plemenami teriérov. Potkany vypustili do uzavretého priestoru a diváci uzatvárali stávky, ako dlho potrvá psovi, kým všetky zadrhne. Pokračovalo to, aj keď zákon zakázal podobné týranie medveďov, býkov, kohútov či opíc.

Ambivalentný vzťah ľudí k týmto hlodavcom dokladá Ázia, kde sa potkanovi pripisujú pozitívne vlastnosti. Je jedným zo zvierat čínskeho zverokruhu a ľudia narodení v jeho znamení majú mať vlastnosti pripisované potkanom ako inteligenciu, kreativitu, zvedavosť. V hinduistickom chráme Karni Mata v indickom Rádžastáne kŕmia potkany, pretože ich vnímajú ako posvätné zvieratá, prevtelenie bohyne a požívajú najvyššiu úctu.

Dnes je potkan už aj v Európe domácim miláčikom a na trhu sa nachádza vo viacerých varietách. Od 19. storočia sa biele potkany používajú aj ako laboratórne zvieratá.

„Je nenáročný na chov, má rýchly reprodukčný cyklus, veľmi dobre sa s ním pracuje, laboratórne kmene si veľmi rýchlo zvykajú na manipuláciu človekom,“ menuje hlavné dôvody Lucia Olexová. „Ale najdôležitejšie je, že potkan má veľa spoločného s človekom, čo sa týka fyziológie a správania, je to sociálne žijúci druh podobne ako človek.“

Najohováranejší

Anekdota hovorí, že jediný podstatný rozdiel medzi potkanom a morčaťom je v tom, že morča má lepší marketing. Na potkana sa nalepilo množstvo predsudkov a mnohé fámy a nezmysly.

„Dá sa s tým súhlasiť. Kým potkan sa v spoločnosti vyskytoval skôr ako škodca, morča si naopak veľmi rýchlo získalo rolu domáceho miláčika. Asi to súvisí aj so spôsobom, ako sa do našich končín rozšírili,“ hovorí Lucia Olexová. „Mnohí ľudia vnímajú ako mimoriadne odpudivý šupinatý potkaní chvost. Ale naopak, obidva tieto druhy sú mimoriadne sociálne a spoločenské zvieratá, a myslím si, že keby nebolo práve toho PR, potkan by bol vnímaný ako domáci maznáčik, tak ako sa teraz vníma morča.“

Za nezmysel sa dá označiť aj to, že ľudia vnímajú potkany ako „špinavé“ zvieratá.

„Súvisí to práve s miestami, kde môžeme voľne žijúce zvieratá stretnúť, predovšetkým pri skládkach alebo vstupoch do kanálov, ktoré im tvoria prirodzený úkryt,“ dopĺňa. „Potkan má, samozrejme, ako každé zviera vyvinuté komfortné správanie, ktorého súčasťou je aj čistenie a starostlivosť o srsť, tá hrá dôležitú úlohu aj v sociálnom správaní ako vzájomné čistenie.“

K predsudkom odkazuje už jeho druhové meno, to v latinčine znie „norvegicus“, hoci potkan nepochádza z Nórska. V angličtine mal v minulosti aj druhové meno „hannoverský“, pretože s ním spájali dobové problémy s hannoverskou dynastiou. Ešte v 19. storočí britskí akademici verili, že potkan pochádza z opovrhovaného Írska. A v Čechách ho pre zmenu volali „nemecká myš“.

Zrejme neexistuje európsky jazyk, v ktorom by potkan nebol výrazom pre zákerného človeka alebo pre extrémne nešťastie.

Ohováranie šírili aj vedci. Hoci potkany šíria viacero chorôb ako leptospirózu, salmonelózu či besnotu, dlho s nimi spájali aj stredovekú pandémiu moru, ktorý vyhubil približne tretinu európskej populácie. Dôvodom vraj boli infikované blchy preskakujúce z týchto hlodavcov na ľudí. Nové výskumy to problematizujú. Podľa štúdie uverejnenej v časopise Proceedings of the National Academy of Science možno čiernu smrť pripísať práve blchám a všiam. Vyhodnotili to na základe údajov z epidémie v európskych mestách a porovnaním jej dynamiky – výsledok bol, že krysu z jej šírenia obviňovali falošne. Archeológa Barneyho Sloana v knihe Čierna smrť v Londýne, v ktorej poukazuje na absenciu krysích kostí pri nálezoch množstva ľudských a takisto na rýchlosť prenosu z človeka na človeka, to dokonca doviedlo ku konštatovaniu, že „jedny z najohováranejších škodcov v histórii si zaslúžia ospravedlnenie“.

Súvisiaci článok Súvisiaci článok Čo spája africkú púšť, ďalekú Indiu a stroskotaný koráb? Biznis s meďou zo Slovenska Čítajte 

Potkany sa dnes pre podobnosť s človekom využívajú pri tvorbe modelov správania aj pri výskume rôznych ochorení.

„Vo svojom prirodzenom prostredí sa potkany musia vedieť orientovať, čo sa dá využiť pri testovaní učenia a pamäti v rôznych bludiskách, od jednoduchších bludísk tvaru T alebo Y, až po komplikovanejšie osemramenné bludiská,“ približuje Lucia Olexová. Pohnútkou je odmena alebo možnosť vyhnúť sa nepríjemnému stimulu. „Práve nepríjemný stimul, ktorým je pre potkana otvorený alebo osvetlený priestor, sa využíva vo veľkej skupine testov, ktorými vieme sledovať predovšetkým exploráciu a úzkosť. Práve tieto testy tvoria základ behaviorálneho výskumu.“

Pri výskume sa vyvinuli viaceré testy. „Tie sa využívajú na výskum porúch sociálneho správania, napríklad pri modeloch autizmu. Izolácia zvieraťa a naopak aj prílišné nahustenie zvierat v klietke sa používa ako indukcia stresu. Sociálna izolácia mláďat potkanov v období po odstavení od matky, respektíve pred začiatkom puberty vyvoláva abnormality pripomínajúce základné znaky schizofrénie, je teda považovaná za animálny model tohto ochorenia,“ menuje vedkyňa.

Potkany pociťujú úzkosť aj radosť, tešia sa pri šteklení.

„Tak ako pociťujú radosť deti, keď sa hrajú, rovnako to pociťujú aj potkanie mláďatá. Pri hre vydávajú ultrazvuky s frekvenciou 50 KHz, ktoré sa považujú za pozitívne. Práve tieto zvuky sú spájajú so spomínaním šteklením potkanov, ktoré si môžeme predstaviť ako hru potkana s ľudskou rukou, ktorá ho šteklí na chrbte alebo bruchu. Či potkany pociťujú smútok ako ľudia, je ťažké povedať, ale negatívne emócie určite áno. Dlhé núdzové zvuky s frekvenciou okolo 20 KHz vydávajú potkany v situáciách, keď prežívajú stres, vidia predátora alebo pociťujú bolesť,“ menuje Lucia Olexová.

Potkany sú tu s nami tisícročia, prekonali vzdialenosti aj nástrahy, a s ľuďmi tu budú zrejme vždy.

„Práve ľudia umožnili potkanom rozšírenie takmer po celom svete, a preto kým budú na zemi ľudia, spolu s nimi tu budú aj potkany,“ dodáva.